Licencovaný sociálny pracovník Patrick Teahan radí klientom, aby prerušili kontakt s rodičmi, pretože iba tak sa zbavia traumy z detstva. Podľa neho ide o veľmi ťažký krok, no výsledky za tú obetu stoja. Či by mali terapeuti podporovať prax vynúteného odcudzenia sa, je v súčasnosti predmetom vášnivých debát.
Nahnevaní rodičia
Podľa kritikov čoraz populárnejšej metódy neexistujú žiadne vedecké dôkazy o tom, že by bolo pre klientov oddelenie od rodiny prospešné. Naopak, často sa prerušením kontaktu pripravia o zdroj finančnej a emocionálnej istoty. Okrem rodičov na to navyše doplácajú aj ostatní rodinní príslušníci ako súrodenci či vnúčatá.
Niektorí rodičia argumentujú, že terapeuti presadzujúci prerušenie kontaktu porušujú základné etické princípy. Patrí medzi nich aj Katy Murphyová, s ktorou sa dcéra na popud experta takisto prestala rozprávať. „Terapeut musí byť neutrálny a bodka,“ zdôraznila pre New York Times. Keďže sama školí začínajúcich terapeutov na Univerzite v Južnej Dakote, problematika psychoterapie jej nie je cudzia. „Nesmieme vyjadrovať názor. Náš osobný systém presvedčení musíme nechať pred dverami ordinácie,“ dodala.
Zatiaľ čo prerušenie kontaktu môže byť pre dospelé deti priaznivé, ich rodičia pociťujú skôr ľútosť, hanbu a vinu. Brian Briscoe povedal, že keď sa s ním 18-ročná dcéra prestala rozprávať, bolo to horšie než rozvod či smrť jeho otca. „Toto odmietnutie bolo najbolestivejšou skúsenosťou môjho dospelého života,“ priznal.
Búra kultúrne normy
Väčšine budúcich terapeutov je na školách vštepované, aby považovali rodinné vzťahy – aj tie nezdravé – za dôležitú súčasť plnohodnotného života. Teahan s touto myšlienkou nesúhlasí a je podľa neho v poriadku spochybniť kultúrnu normu. „Téza, ktorá vychádza z tvrdenia, že rodina je nadovšetko, sa rozpadá. Je to správne. Pomáha totiž ľuďom vidieť veci inak — že týranie je týranie bez ohľadu na väzby,“ vysvetlil.
Klienti jeho terapeutky Amandy Curtinovej si často mysleli, že mali dobré detstvo, no ona hneď videla, že to tak nebolo. Otcovia mnohých z nich boli buď workoholici, alebo rodinu opustili a vôbec sa o ňu nezaujímali. „Je to trauma. Je to opustenie. Je to zanedbávanie,“ zdôraznila s tým, že deti mávajú veľmi krehkú psychiku. Úlohou rodiča je preto chrániť ich pred situáciami, ktoré ešte duševne nemusia zvládnuť. „Ostať v kontakte s páchateľom traumy by bolo emocionálne znepokojujúce,“ dodala.
Ďalšie dôležité správy
