Medzinárodný poriadok po druhej svetovej vojne je často označovaný za produkt americkej sily. Víťazné Spojené štáty spolu so svojimi spojencami vnútili zvyšku sveta svoju vôľu, vytvorili inštitúcie a normy, ktoré slúžili ich záujmom a zabezpečili im prvenstvo. Ale do často nedocenenej miery je tento poriadok tiež produktom umelej slabosti Nemecka a Japonska. Téme sa venuje analytik Mark Leonard. Jeho článok v časopise Foreign Affairs má názov Skutočný koniec Pax Americana a podtitulok Nemecko a Japonsko sa menia - a tak sa mení aj povojnový poriadok.
Leonard píše, že trištvrte storočia po roku 1945 sa Nemecko a Japonsko vedome vyhýbali veľmocenskému postaveniu a presadzovali pacifistické prístupy k zahraničnej politike.
Pacifikácia a Pax Americana
„Inými slovami, jadrom povojnového poriadku je jedinečný status tretej a štvrtej najväčšej svetovej ekonomiky. Hoci sa tento poriadok mnohým na Západe zdal prirodzený, je založený na pravdepodobne neprirodzenom stave: nútenej pacifikácii oboch krajín, ktoré sa vďaka geografii, demografii a dejinám podľa očakávania stali regionálnymi hegemónmi v predvojnovej modernej ére. Hrozí, že ruská invázia na Ukrajinu - a rastúci antagonizmus medzi Spojenými štátmi a Čínou - zvráti tento status quo a s ním aj Pax Americana, ktorý trvá od konca druhej svetovej vojny. V reakcii na agresiu Moskvy Nemecko zásadne preorientovalo svoju zahraničnú politiku, pričom sa zaviazalo radikálne zvýšiť výdavky na obranu a zaujať v súvislosti s Ukrajinou tvrdšie stanovisko. A Japonsko, ktoré sa obáva snahy Číny o regionálnu hegemóniu, je, ako sa zdá, k podobnej transformácii bližšie ako kedykoľvek predtým," napísal Leonard.
A pokračuje, že z krátkodobého hľadiska môžu tieto posuny urýchliť konsolidáciu alebo dokonca oživenie Západu. Vojna na Ukrajine totiž zvýšila závislosť Nemecka a Japonska od Spojených štátov a viedla k takej úrovni spolupráce, ktorá od skončenia studenej vojny nemá obdobu.
Ale ak Nemecko zostane na svojej novej ceste a Japonsko sa vydá podobnou, podľa Leonarda „môže nastať opak, pretože obe krajiny budú menej závislé od USA a budú užšie prepojené so svojimi susedmi. Takýto posun by hlboko zmenil nielen bezpečnostný poriadok v Európe a Ázii, ale aj dynamiku západného sveta - a presne v momente, keď sa druhá svetová vojna prenesie z pamäti do histórie. Na jednej strane Pax Americana ustúpi kooperatívnejším regionálnym bezpečnostným poriadkom. Na druhej strane, Spojené štáty budú musieť prebudovať svoje spojenectvá a budú so spojencami zaobchádzať ako so skutočnými zainteresovanými stranami, a nie s infantilizovanými mladšími partnermi. Prechod môže byť pre Washington z krátkodobého hľadiska bolestivý a náročný. Z dlhodobého hľadiska však budú tieto zmeny zdravé pre globálny poriadok a dokonca aj pre samotné Spojené štáty".
Scholzov revolučný prejav
Analytik pripomína, že štyri dni po ruskej invázii na Ukrajinu mal zvyčajne opatrný nemecký kancelár Olaf Scholz revolučný prejav, v ktorom oznámil „bod obratu“ v nemeckej zahraničnej politike. A posuny, ktoré navrhol, sú také hlboké, že by mohli zmeniť samotnú identitu krajiny.
„Berlín sa rozhodol dodávať zbrane Ukrajine, pričom celé desaťročia odmietal vyzbrojovať bojovníkov v akejkoľvek konfliktnej zóne, ďalej zriadiť 100-miliardový fond na modernizáciu svojich ozbrojených síl po rokoch naťahovania sa o výdavky na obranu a ukončiť svoju energetickú závislosť od Ruska po rokoch snáh transformovať Rusko prostredníctvom ekonomických väzieb. Oznámenie týchto základných zmien podnietilo širšiu diskusiu o tom, čo bude bod obratu znamenať, a to nielen pre rôzne aspekty nemeckej politiky, ale aj pre širšiu úlohu krajiny vo svete. Niektorí analytici to vidia tak, že sa Nemecko po desaťročiach geopolitickej voľnej jazdy s oneskorením prebúdza k svojim povinnostiam. Mnohí ale kritizujú pomalé tempo zmien a obávajú sa, že nová politika nenaplní očakávania," priblížil Leonard.
Ovplyvnené Japonsko
A konštatuje, že debata o „bode obratu" v Nemecku mala silný vplyv na Japonsko, kde sa predstavitelia obrany a bezpečnosti stretávajú s čoraz asertívnejšou Čínou. Konfrontácia rastúcej veľmoci v protiklade k upadajúcej veľmoci, akou je Rusko, stavia totiž Japonsko do zložitejšej situácie, než je tá, v ktorej sa nachádza Nemecko - a z dlhodobého hľadiska do pravdepodobne ešte neistejšej situácie.
„V roku 2005 mali Japonsko a Čína takmer identické rozpočty na obranu. Teraz je čínsky rozpočet na obranu päťkrát vyšší ako japonský a do roku 2030 sa predpokladá, že bude deväťkrát vyšší. (Pre porovnanie, ruský obranný rozpočet bol len o 18 percent vyšší ako nemecký predtým, ako Berlín oznámil bod obratu). Aby sa zachovalo zdanie rovnováhy v regióne, Japonsko presadzovalo trojrozmernú stratégiu. Po prvé, v posledných rokoch postupne zvyšovalo svoje výdavky na obranu zo 45,1 miliardy dolárov v roku 2017 na 54,1 miliardy dolárov v roku 2021. Japonská vládnuca Liberálnodemokratická strana (LDP) tvrdí, že cieľom krajiny by mali byť dve percentá HDP na obranu, čo by znamenalo zdvojnásobenie aktuálneho rozpočtu. Po druhé, Japonsko sa snažilo prehĺbiť svoje spojenectvo so Spojenými štátmi. LDP začala interné diskusie o jadrovom odstrašovaní vrátane kontroverznej otázky potenciálnej dohody o zdieľaní jadrových zbraní s Washingtonom, ktorá by Tokio zaviazala zúčastniť sa na konzultáciách o jadrových zbraniach a ich použití ako súčasť štruktúry spoločného rozhodovania. Japonsko tiež pretvára svoje bezpečnostné vzťahy s ostatnými partnermi v regióne, najmä s Austráliou, Indiou, Filipínami, Singapurom a Vietnamom. Tokio teraz začleňuje tieto zmeny do novej národnej bezpečnostnej stratégie, ktorá má byť zverejnená do konca tohto roka," avizoval Leonard.
Podľa neho sa táto vznikajúca stratégia odráža v reakcii Japonska na ruskú inváziu na Ukrajinu, ktorá sa výrazne líši od jeho reakcie na ruskú anexiu Krymu v roku 2014. Vtedy sa Japonsko snažilo udržiavať stabilné vzťahy s Moskvou, čiastočne aby sa zabezpečilo proti Pekingu a čiastočne - ako Nemecko - aby si zaistilo lacnú energiu z Ruska.
„Tentoraz sa Japonsko priblížilo k prerušeniu svojich bilaterálnych vzťahov s Ruskom, pridalo sa k Spojeným štátom a európskym krajinám pri presadzovaní sankcií proti Moskve a poskytlo Ukrajine finančnú, ako aj nesmrtiacu vojenskú pomoc. Urobila tak čiastočne preto, aby posilnila svoje vzťahy s Washingtonom, a čiastočne preto, že sa obáva, že Čína by mohla byť v pokušení podniknúť podobný útok na Taiwan. Japonsko chce uvaliť vysoké náklady na Rusko, aby Čína dostala odkaz: napadnite Taiwan a budete zavalení vojenskými, politickými a ekonomickými sankciami," napísal analytik.
Normálne mocnosti?
Ďalej uvádza, že Nemecko a Japonsko v priebehu rokov viedli niekoľko národných diskusií o tom, ako sa stať „normálnymi mocnosťami“, a postupne sa uberali týmto smerom. Obidve krajiny sú teraz vojensky aktívnejšie ako v posledných desaťročiach, no stále podliezajú svoju ekonomickú váhu. Vojna na Ukrajine by to však mohla zmeniť.
„Prvýkrát v povojnovej ére čelia Nemecko aj Japonsko nevyhnutným hrozbám. Po znovuzjednotení Nemecka v roku 1990 vtedajší nemecký kancelár Helmut Kohl rád hovoril, že krajinu 'obklopujú iba priatelia a partneri'. Teraz sa zdá, že v Nemecku existuje spoločenský konsenzus o tom, že prišla zmena: ešte predtým, ako Moskva spustila 24. februára inváziu na Ukrajinu, viac ako polovica nemeckých respondentov v prieskume z januára 2022 tvrdila, že ruský postoj voči Ukrajine predstavuje pre Nemecko veľkú vojenskú hrozbu," píše Leonard.
Mnohí Japonci sa podľa neho obávajú, že ďalšia vojna by mohla byť o Taiwan. Podľa prieskumov sa totiž veľká väčšina japonskej verejnosti obáva, že ruská vojna na Ukrajine ovplyvní spôsob, akým Čína vyrieši svoje územné spory.
A Narušige Mičišita z Národného postgraduálneho inštitútu pre politické štúdie v Tokiu k tomu poznamenal: „Ak dôjde k vojne v Taiwanskom prielive, Japonsko by sa takmer automaticky zapojilo, keďže Japonsko hostí americké základne a Čína by na ne zaútočila."
Generačná výmena
„Pre svalnatejší bezpečnostný postoj je predzvesťou aj generačná výmena: nemecká a japonská vina vymiera spolu s poslednými preživšími páchateľmi a obeťami druhej svetovej vojny. Ako tvrdí historik Andreas Wirsching, vojna na Ukrajine urýchľuje rozchod Nemecka s nacistickou minulosťou (a to spôsobom, ktorý ho znepokojuje). Po tom, čo sa Berlín postavil proti Moskve, je konečne 'na správnej strane dejín'. A s ruským prezidentom Vladimirom Putinom v Kremli je na európskom kontinente ďalší darebák obvinený z genocídy a z vyhladzovacej vojny. Medzitým v Japonsku strach z rastúcej moci Číny zatemňuje spomienky na minulé zločiny krajiny, a to tak medzi japonskou verejnosťou, ako aj v mnohých ázijských metropolách. Napokon, Nemecko a Japonsko už nemusia mať pocit, že sa môžu v otázke bezpečnosti spoliehať na Spojené štáty," približuje Leonard.
Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky sa 56 percent nemeckých respondentov domnieva, že o desať rokov bude Čína silnejšou mocnosťou ako Spojené štáty. Päťdesiat tri percent uviedlo, že Američanom nemožno dôverovať, pretože si v roku 2016 zvolili Donalda Trumpa za prezidenta, a 60 percent uviedlo, že Nemecko nemôže vždy počítať s tým, že ho budú brániť Spojené štáty, a preto musí investovať do európskej obrany.
Tieto obavy podľa Leonarda zdieľajú aj tie najatlanticistickejšie segmenty elity. Ako povedal Wolfgang Ischinger, bývalý nemecký veľvyslanec v Spojených štátoch: „Nemci majú šťastie, že majú (amerického prezidenta Joea) Bidena v Bielom dome, ale Nemecko potrebuje mať plán B pre prípad, že dôjde k veľkým zmenám v americkej politike." Domnieva sa, že Nemecko by malo preskúmať možnosť jadrových záruk zo strany Francúzska, čo by bolo ešte pred pár mesiacmi nemysliteľné.
Pochybnosti o americkej sile a spoľahlivosti nie sú v Japonsku až tak otvorene vyjadrované. Podľa aprílového prieskumu však takmer dve tretiny Japoncov podporujú posilnenie japonských obranných schopností a väčšina súhlasí s návrhom LDP vynakladať dve percentá HDP na obranu.
Ken Džimbo, bezpečnostný špecialista z Univerzity Keio, vysvetlil, že po nepokojoch v období Trumpovej vlády si mnohí japonskí stratégovia myslia, že krajina potrebuje viac investovať do vlastnej obrany a „diverzifikovať sa mimo Spojených štátov“. So znepokojením sledovali, ako Washington odmietol zasiahnuť priamo na Ukrajine po tom, čo zdôraznil rozdiel medzi členom NATO a nečlenom NATO a varoval pred nebezpečenstvom konfrontácie s jadrovým Ruskom. „Otázkou je, do akej miery môžeme dôverovať Spojeným štátom, že budú brániť Taiwan tvárou v tvár čínskym jadrovým hrozbám," dodal Džimbo.
Spoločné bremeno
Analytik ďalej píše, že vojna na Ukrajine osvetlila skutočnosť, ako veľmi Nemecko a Japonsko potrebujú Spojené štáty. Reakcie oboch totiž krajín naznačujú oživenie - a dokonca rozšírenie – svojich tradičných spojenectiev s Washingtonom v krátkodobom horizonte.
„Nielenže sa Tokio postavilo na stranu Západu a pridalo sa k režimu sankcií proti Rusku, ale Berlín naznačil, že plánuje kúpiť americké stíhačky F-35, a rozhodol sa vybudovať terminály na skvapalnený zemný plyn, ktoré mu umožnia nakupovať americký plyn namiesto ruského. Atlanticisti v Nemecku dúfajú, že vojna na Ukrajine spojí Spojené štáty s Európou a znovu vytvorí model studenej vojny, v ktorom Spojené štáty stoja na čele a Európa prispieva len toľko, koľko musí. Posuny v nemeckej a japonskej obrannej politike by však mohli z dlhodobého hľadiska vytvoriť úplne odlišné usporiadanie, zmeniť regionálny poriadok v Európe a Ázii a transformovať spojenectvá oboch krajín so Spojenými štátmi. Väčšia nemecká a japonská asertivita pravdepodobne pôjde z dlhodobého hľadiska ruka v ruke so zníženým angažovaním USA (a zmenšením relatívnej ekonomickej a vojenskej sily Washingtonu), čo je trend, ktorý sa vojnou na Ukrajine pravdepodobne nezmení. Spojené štáty budú nútené sústrediť svoje obmedzené zdroje na výzvy, ktoré predstavuje Čína," konštatoval Leonard.
A pokračuje, že analytici ako Robert Kagan vyslovili názor, že Pax Americana by mohol ustúpiť globálnemu chaosu. „To je určite možné. Nie je to však to, čo sa stalo vo veľkej časti Blízkeho východu, kde sa Spojené štáty za posledné dve desaťročia najviac angažovali a odkiaľ sa teraz sťahujú tým najdramatickejším spôsobom," podotkol Leonard.
Julien Barnes-Dacey a Hugh Lovatt z inštitútu Európska rada pre zahraničné vzťahy zas opísali, ako došlo k počiatočnému nárastu regionálnej konkurencie medzi Iránom a Saudskou Arábiou a k vojenským konfliktom, ktoré pritiahli vonkajšie mocnosti, ako je Rusko a Turecko. Potom sa však mnohé z týchto konfliktov spomalili a začali sa lokálnejšie riadené procesy preusporiadania, čoho príkladom bola bagdadská konferencia v auguste 2021, ktorá priviedla kľúčových regionálnych aktérov k vzájomnému dialógu.
Agresia Moskvy spojila Európanov
„V Európe by znížené angažovanie USA mohlo priniesť väčšiu suverenitu, keď si Európania konečne uvedomia, že vojna na Ukrajine nezastaví dlhodobý presun Washingtonu do Ázie. Jedným z dôvodov, prečo sa Európanom nepodarilo vypracovať spoločnú zahraničnú politiku, je nedostatok vzájomnej dôvery. Agresia Moskvy však spojila Európanov a presvedčila krajiny, ktoré predtým uprednostňovali spoluprácu s Ruskom, ako napríklad Nemecko a Taliansko, aby prijali politiku zadržiavania Ruska. Ak sa táto konvergencia udrží, bolo by možné vidieť skutočné európske strategické zosúladenie, nakoniec podporené európskym zbrojárskym priemyslom a dokonca možno aj bežnejším európskym jadrovým odstrašujúcim prostriedkom (alebo prinajmenšom ochotou Francúzska zdieľať tento odstrašujúci prostriedok). Z dlhodobého hľadiska by Európa mohla vytvoriť spoločný rámec na riadenie vzťahov s inými mocnosťami, akými sú Rusko a Turecko, a to aj prostredníctvom odstrašovania, selektívneho oddeľovania (s cieľom minimalizovať napätie) a určitej formy dialógu (s cieľom zabrániť eskalácii). Namiesto pokračovania v rozširovaní EÚ a NATO by sa Európa mohla rozhodnúť pre menšie, flexibilnejšie multilaterálne dohody zahŕňajúce niektorých z najdôležitejších hráčov, podobne ako Štvorstranný bezpečnostný dialóg v Ázii. Stručne povedané, európsky poriadok sa môže stať ázijskejším," uviedol Leonard.
Podľa jeho mienky sa Ázia zároveň zrejme stane európskejšou a Spojené štáty si zachovajú svoje zameranie na indo-tichomorskú oblasť, hoci ich ekonomická a vojenská váha sa v porovnaní s Čínou zníži. V dôsledku toho Tokio a ďalšie regionálne mocnosti pravdepodobne posilnia svoje vzťahy so Spojenými štátmi, ale budú pokračovať v diverzifikácii nad rámec svojich tradičných spojenectiev s Washingtonom.
Takto to vyjadril Mičišita: „To, o čo sa snažíme, je pozvať viac priateľov do japonsko-americkej aliancie."
Ale už sa objavuje nový ázijský poriadok, ktorý zahŕňa väzby so Spojenými štátmi a užšiu spoluprácu medzi mocnosťami ako Austrália, India, Japonsko, Filipíny, Singapur a Vietnam, poznamenal Leonard.
Džimbo zas tvrdí, že ázijské krajiny nevytvoria alianciu podobnú NATO, ale skôr zintenzívnia spoluprácu v oblastiach, ako sú spravodajstvo, námorná bezpečnosť a presadzovanie práva.
Ako píše Leonard, „v obchodnej oblasti už došlo k určitej úrovni regionálnej integrácie bez účasti Washingtonu prostredníctvom Komplexnej a progresívnej dohody o transtichomorskom partnerstve (ktorá nadobudla túto formu po tom, čo Spojené štáty opustili jej predchodcu) a Regionálneho komplexného ekonomického partnerstva. Z hľadiska bezpečnosti by mohla vzniknúť vyváženejšia deľba práce. Európania budú musieť prevziať priamu zodpovednosť za bezpečnosť vo východnej Európe, na Balkáne a na Blízkom východe. V Ázii budú musieť regionálne mocnosti viac investovať do vlastných schopností, aby vyvážili čínsky vplyv v regióne".
Elbridge Colby, ktorý pôsobil ako zástupca námestníka ministra obrany USA v Trumpovej administratíve, to vyjadril takto: „Spojené štáty sú vzdialené 5 000 míľ od Japonska a Taiwanu, takže potrebujeme, aby Japonsko urobilo viac.“
„A keďže sa európske a indicko-tichomorské divadlo stáva čoraz prepojenejším (v neposlednom rade čínsko-ruským zblížením)," píše ďalej Leonard, „je dokonca možné, že európske a ázijské mocnosti sa budú navzájom podporovať. Japonsko a Južná Kórea by napríklad mohli požiadať Európanov, aby im oplatili to, že podporili sankcie voči Rusku. Výsledkom by boli komplexnejšie regionálne poriadky, v ktorých by Spojené štáty stále zohrávali dôležitú úlohu, ale už nie úlohu svetového policajta".
Iný druh aliancie
Podľa analytika Bidenova administratíva dúfa, že vojna na Ukrajine upevní globálnu alianciu demokracií a postaví Rusko aj Čínu do defenzívy a „v dôsledku toho Peking považuje konflikt na Ukrajine za zástupnú vojnu, ktorej cieľom je čiastočne oslabiť Čínu presviedčaním ázijských krajín o paralelách medzi Ukrajinou a Taiwanom. Druhou stranou tejto mince je, samozrejme, snaha Washingtonu presvedčiť Európanov, že ak chcú naďalej ťažiť z podpory USA, budú sa musieť spojiť so Spojenými štátmi proti Číne. Ale ako sa Nemecko a Japonsko stávajú silnejšími a pevnejšie začlenenými do svojich príslušných regionálnych bezpečnostných poriadkov, je pravdepodobné, že budú asertívnejšie pri stanovovaní svojich vlastných agend. To je presne to, čo sa stalo na Blízkom východe, kde znížené angažovanie USA spôsobilo, že krajiny boli menej ochotné nasledovať príklad Washingtonu bez toho, aby dostali niečo na oplátku. Saudská Arábia napríklad odmietla požiadavky USA na odsúdenie ruskej invázie na Ukrajinu a na zvýšenie produkcie ropy, aby pokryla zvýšený dopyt. Namiesto toho Rijád spolupracoval s Moskvou na udržaní vysokých cien ropy. Ďalší spojenci USA v regióne vrátane Izraela a Spojených arabských emirátov boli podobne odolní voči požiadavkám USA".
Podľa Leonarda si mnohí americkí analytici aj úradníci zrejme myslia, že historický dlh spojencov USA znamená, že sa dá očakávať, že budú stáť na strane Spojených štátov proti Číne v čoraz početnejších rozhodujúcich oblastiach pôsobenia a za stále vyššie náklady. Trump to dokonale ilustroval, keď sa vyhrážal vystúpením z NATO a zároveň požadoval, aby Európania zakázali čínskemu technologickému gigantovi Huawei prístup do svojich sietí 5G.
Na obzore iný druh vzťahu
„Zmeny prebiehajúce v Berlíne a Tokiu však naznačujú, že na obzore je iný druh vzťahu, ktorý je vyváženejší ako aliancie, ktoré Washington vybudoval a udržiaval v povojnovej ére. Keďže relatívny význam amerických príspevkov na obranu klesá a náklady na zosúlaďovanie rastú, zdá sa nepravdepodobné, že Washington bude môcť počítať s automatickou podporou. Namiesto toho si Spojené štáty budú musieť zvyknúť na kooperatívnejšie a spravodlivejšie vzťahy, v ktorých sa dosiahne súlad. To spôsobí spočiatku problémy a bolesti hlavy, najmä keď je Washington nútený držať na uzde svoje unipolárne inštinkty. Ak sa však nový medzinárodný poriadok ukáže ako stabilný a pomôže presadzovať záujmy USA, americkí daňoví poplatníci môžu opäť začať vnímať sieť aliancií skôr ako aktívum než odčerpávanie verejných zdrojov. Nielenže by sa bremeno zabezpečenia bezpečnosti v takomto poriadku mohlo rozdeliť spravodlivejšie, ale Spojené štáty a ich spojenci by boli schopní zaviesť normy a presadzovať liberálne hodnoty, ktoré, aj keď nie výlučne americké, by boli rozhodne viac americké ako čínske. Inými slovami, Pax Americana by mohol ustúpiť nie chaosu, ale kooperatívnemu modelu zdieľaného vodcovstva," dodal Leonard.
Ďalšie dôležité správy
