Tábor sa každý deň mení, s asistenciou a materiálnou pomocou nevládnych organizácií je tunajší život stále viac organizovaný. Zdá sa, že niektorí ľudia tu plánujú zostať aj dlhšie.
Prvé dva mesiace žil Abdalazíz v provizórnom stane. „Teraz budem vďaka dreveným doskám lepšie chránený,“ zdôveril sa muž, ktorý prijme do svojej chyže s rozlohou deväť metrov štvorcových osem utečencov.
„Chcem zostať vo Francúzsku, táto krajina mi ponúkne väčšiu ochranu,“ cituje agentúra AFP mladého Sudánca, ktorý vraj utiekol pred masakrami v Darfúre a dúfa, že s jeho žiadosťou o azyl to dopadne dobre.
Zostať ďalej vo Francúzsku chce aj časť Afgancov, ktorí sa zoskupili a s ďalšími Aziatmi vytvorili „obchodnú štvrť“. Aj tu sú pevne vybudované chyže určené na bývanie, v niektorých sa dokonca predáva rôzny tovar. Limonády, toaletný papier či konzervy sú za bezkonkurenčne nízke ceny.
„Začali sme predajom niekoľkých limonád a rozšírili sme sa,“ vysvetľuje 30-ročný Arian. Denne má desiatky klientov.
Jeden zo susedov je so svojím obchodom s nápisom „špeciálna ponuka“ ešte spokojnejší. Býva priamo pri vchode tábora a priťahuje tak viac ľudí. „Na odbyt idú dobre cigarety,“ tvrdí tento muž zrelého veku s turbanom na hlave. Cigarety sám balí a predáva v balíkoch po desať kusov za jedno euro.
Zdroj: SITA / AP
Škola francúzštiny
Tábor má už svoju samosprávu a nedávno bol pripojený k mestskému vodovodu a elektrickej sieti. V jednej z pevnejších chyží sa taktiež otvorila škola. Každý deň okrem nedele sa sem chodí 20 dospelých ľudí učiť po francúzsky. „Dobrý deň, prosím, koľko stoja cestoviny?“ opakujú vo francúzštine nahlas a spoločne účastníci kurzov rôznych národností.
Neďaleko je stan zdravotnej charity Lekári sveta, kde sa ošetrujú ľudia, ktorí sa zranili pri niektorom zo svojich nočných pokusov dostať sa tunelom pod Lamanšským prielivom do Veľkej Británie.
Na zemi ležia bicykle. „Pochádzajú od chlapíka s karavanom,“ vysvetľuje 38-ročný Sudánec, ktorému horský bicykel umožňuje prechádzať 20 hektárov tábora. Spomínaným chlapíkom je Angličan Tim, ktorý žije s prisťahovalcami. Každé ráno zadarmo opravuje bicykle.
Jeden z najväčších dôvodov k hrdosti obyvateľov tábora čaká na ľudí v „etiópsko-eritrejskej štvrti“. Je tu pôsobivý pravoslávny kostol, ktorý so svojou výškou 15 metrov vyčnieva nad východnou časťou tábora. Bol dokončený pred dvoma týždňami. Jeho vnútrajšok zdobia sviečky a rôzne relikvie.
„Omša sa koná v sobotu. Prichádza až 200 veriacich,“ hovorí 17-ročný John, ktorý prišiel z Eritrey. Správcovia kostola sa teraz rozhodli, že okolo svätostánku vybudujú záhradu, aby sa odlíšili od štyroch mešít, ktoré už v „Novej džungli“ stoja.
Calais, tábor utečencov Zdroj: SITA / AP
Prečo migranti snívajú o Veľkej Británii
Tisíce nelegálnych imigrantov zo Sýrie, Eritrey, Sudánu či Afganistanu sa v posledných mesiacoch snaží dostať z Francúzska do Veľkej Británie cez prístav Calais a stále viac sa o to pokúšajú aj cez tunel, ktorý vedie pod Lamanšským prielivom.
Spoločnosť Eurotunnel, ktorá ho prevádzkuje, od začiatku roka v spolupráci s políciou údajne zmarila takmer 40-tisíc pokusov o nelegálny vstup do podmorského tunela.
Agentúra DPA zhrnula hlavné dôvody, prečo väčšina migrantov nezostáva vo Francúzsku a túži po živote práve vo Veľkej Británii. Agentúra zhrnula dôvody na základe rozhovorov, ktoré viedla s utečencami francúzska katolícka charita Secours Catholique:
- Kríza azylového riadenia vo Francúzsku – doba spracovania žiadosti o azyl je vo Francúzsku dlhá a miesto v ubytovacích zariadeniach je tu pre menej ako polovicu žiadateľov. Aj žiadatelia s platnými dokumentmi sa tak často ocitnú na ulici. Mnoho prichádzajúcich tak vo Francúzsku žiadosť o azyl ani nepodáva.
- Hospodárska situácia – krajiny južnej Európy, kam sa väčšina migrantov dostane najskôr, trápi vysoká nezamestnanosť. Nedostatok pracovných príležitostí sužuje aj Francúzsko. Vo Veľkej Británii naopak nezamestnanosť dosahuje 5,4 percenta, a je tak zhruba polovičná oproti Francúzsku. Mnoho migrantov taktiež spolieha na to, že sa vďaka neexistencii prihlasovacej povinnosti ľahšie ukryje a bude môcť pracovať načierno. Veria, že im pri skrývaní môže pomôcť aj fakt, že vo Veľkej Británii neexistuje systém občianskych preukazov. Podľa francúzskych politikov podporuje úsilie migrantov dostať sa do Veľkej Británie taktiež skutočnosť, že tamojší sociálny systém vyplatí každému z nich 36 libier.
- Podmienky udeľovania azylu – Veľká Británia v minulom roku vyhovela 41 percent žiadostiam o azyl, čo je omnoho viac ako vo Francúzsku či Nemecku. Doba spracovania žiadosti je pritom výrazne kratšia. Do Veľkej Británie sa však dostane omnoho menej žiadateľov. Podľa humanitárnych organizácií je ale britský azylový zákon rovnako prísny ako kdekoľvek inde v západnej Európe.
- Jazyková bariéra a existencia komunity – pre mnoho cudzincov je jednoduchšie dohovoriť sa anglicky ako francúzsky. Mnoho migrantov taktiež dúfa, že im v krajine pomôžu príbuzní, známi alebo krajania, ktorí tam už žijú. V aglomerátoch, akými sú Londýn alebo Birmingham, existujú veľké africké a arabské komunity.
- Neznalosť – mnoho migrantov nepozná pravidlá pre získanie azylu v Európskej únii a nevie ani, na koho sa prípadne obrátiť. Väčšinu informácií získavajú z rozhovorov s inými migrantmi. To potvrdzujú aj informácie francúzskej charity, podľa ktorej vzniklo u väčšiny migrantov v Calais prianie dostať sa do Veľkej Británie len na základe rozprávania iných migrantov. Pre mnohých vraj ale nie je Veľká Británia vysnívanou krajinou, chcú však do nej kvôli nedostatku iných alternatív.
