Japonsko sa potýka s novým fenoménom bezdomovcov. Bežne pracujúci ľudia, ktorí nemajú peniaze na slušné bývanie, bývajú v internetových kaviarňach. O tomto trende natočila vlani dokument novinárka a fotografka Shiho Fukada, ktorá sa venuje sociálnym problémom súčasného Japonska.
Internetové kaviarne fungujú v Japonsku už dve desaťročia, ale až v posledných rokoch sa z nich stalo sociálne bývanie. Je pomerne obľúbené aj u turistov, ktorí si chcú vyskúšať adrenalín a zároveň ušetriť za drahé hotely.
Keď sa v kaviarni prvýkrát ubytoval 26-ročný mladík Fumiya nemohol zaspať. Ocitol sa v maličkej kabínke s rozmermi 1,8x1,3 metra. Ide o jeho životný priestor, v ktorom žije. V miestnosti má stôl, na ňom je počítač a vedľa neho stolička. Toaleta a práčovňa sú spoločné na chodbe. Namiesto dverí má jeho kabínka plachtu, ktorá dodáva aspoň nádych súkromia.
Keď v tú noc zatvoril oči, počul chrápanie z vedľajšej kabínky, kroky na chodbe, rozhovory alebo umývanie riadu. Po mesiacoch tréningu ho už nič nevyrušuje a na tento sparťanský život si zvykol. Keď zaspáva, na hlavu si dáva deku, aby mu do oči nesvietilo erárne svetlo, ktoré sa vypína nad všetkými kabínkami.
Ubytovanie v internetovej kaviarni pripomína ubytovanie korporátnych myší. Ide o obrovský open space, ktorý je rozdelený vysokými priečkami so spoločným plafónom. Ide o pomerne depresívne, ale lacné bývanie, kde je permanentný hluk, cigaretový dym a nedostatok denného svetla.
Žiť ako normálny človek
Fumiya sa do kaviarne nasťahoval hneď po škole, keďže nemohol ostať na internáte. Ako čerstvý absolvent s nulovými úsporami zistil, že na privát v Tokiu nemá peniaze. V dokumente tvrdí, že na začiatok by potreboval asi miliónov jenov (8 500 eur). Za ne by zaplatil potrebné depozity a poplatky realitným maklérom.
Momentálne pracuje ako SBS-kár osem hodín denne, šesť dní v týždni a zarobí 230-tisíc jenov mesačne, v prepočte necelých dvetisíc eur. Na Slovensku ide nadštandardný plat, v Tokiu plat nižšej strednej triedy. Jeho plán je ostať v kaviarni aspoň dva až päť rokov, aby sa mohol osamostatniť a žiť v prenájme ako človek. „Internetové kaviarne potrebujeme, pretože bez nich by tu bolo veľa pracujúcich ľudí bez domova,“ tvrdí.
Zo začiatku si platil v kaviarni len ubytovanie na jednu noc. Neskôr ale zistil, že v kabínke prakticky žije. Rozhodol sa, že majiteľovi bude platiť mesačný paušál, ktorý je výhodnejší ako jednorázové platby. Jedna noc stojí približne dvetisíc jenov (17 eur), mesačne zaplatí vyše 500 eur. Ide o sumu podstatne nižšiu ako sú náklady na prenájom bytu, pričom v cene sú všetky náklady – elektrina, voda, zadarmo sú obliečky aj vankúš a na chodbe nápoje z automatu.
Fenomén part-timistov
Fumiya je prototypom moderného japonského zamestnanca. Je zamestnaný na čiastočný úväzok, jeho príjmy sú nestále a nedokáže si od bánk požičať. Každý mesiac sa snaží ušetriť, čo sa dá, aby sa mohol vymaniť z relatívnej chudoby.
Kým v roku 1990 bolo na čiastočný úväzok v Japonsku zamestnaných 20 percent ľudí, v roku 2015 to bolo vyše 38 percenta – ide o 19,9 miliónov Japoncov (pred troma rokmi ich bolo 18,2 milióna). Síce pracujú, ale nedokážu sa uživiť. Sú novodobými bezdomovcami, ktorí nedosiahnu na drahé bývanie v hlavnom meste.
Japonsko malo pred pár rokmi definovaný prah chudoby na úrovni ročných príjmov 1,12 milióna jenov (9 600 eur). Až 30 percent mužov a polovica žien, ktoré pracujú na čiastočný úväzok, sa ocitajú pod týmto príjmom. Ich mesačný príjem je v priemere 113-tisíc jenov (chudoba je tam definovaná ako polovica príjmového mediánu). V roku 2014 bolo podľa vlády pod hranicou chudoby 16 percent obyvateľov a od 80. rokov tento podiel každoročne rastie o 1,3 percenta.
Japonec smeruje do práce v Tokiu Zdroj: Nguyen Hung Vu
Fumiya sníva, že sa raz osamostatní a založí si rodinu. To sa mu nepodarí, ak si nenájde prácu na plný úväzok. Vekom sa to bude zhoršovať. Keď bude mať 45 rokov, bude jeho mesačný príjem až o polovicu nižší ako plat rovesníka, ktorý drie v korporácii na plný úväzok. Japonskí zamestnanci sú totiž lojálni a firmy sa im za to odmeňujú kariérnym a platovým rastom, čo pre part-time pracovníkov neplatí.
Jasuharu Kinošita má 49 rokov a je ďalším členom rastúcej armády zamestnancov na čiastočný úväzok. Už niekoľko rokov si nevie nájsť stabilnú prácu, povedal vlani pre denník The Wall Street Journal. Vtedy nastupoval do elektrotechnickej firmy, ktorá mu platila tisíc jenov na hodinu (8,5 eura). Ak by bol zamestnaný vo firme na plný pracovný pomer zarábal by 1 400 jenov na hodinu, teda v prepočte 12 eur. „Všetko je pritom drahé. Za mandarínky zaplatíte 400 jenov,“ povedal.
Japonský premiér Šinzo Abe sa dlhodobo (v spolupráci s centrálnou bankou) snaží krajinu dostať z ekonomickej stagnácie a spružniť pracovný trh. Ten by mal umožniť, aby firmy mohli ľahšie prepustiť stálych zamestnancov a nechať im tak priestor, aby sa na trh dostali aj ľudia, ktorí ostali zakliesnení v labyrinte part-time jobov.
Nezamestnanosť je pritom v Japonsku na historických minimách. Momentálne sa pohybuje okolo 3,2 percenta. Ide o hranicu plnej zamestnanosti (z ekonomických poučiek vyplýva, že na trhu neexistuje nedobrovoľná nezamestnanosť), ktorá umožňuje rast platov. Lenže zamestnanosť, podobne ako v Nemecku, je tvorené práve ľuďmi, ktorí nemajú stálu prácu a prežívajú.
Pod nárast part-time pracovníkov sa podpisuje aj milióny dôchodcov, ktorí si takto privyrábajú popri penzii. Silnejúca skupina čiastkovo zamestnaných pracovníkov, ale môže ohroziť podľa Japonského inštitútu pre pracovnú politiku japonské hospodárstvo, pretože podrýva spotrebu domácností. Tá sa na celkovej tvorbe HDP podieľa 60 percentami.
Part-time job sa prelieva aj do osobného života – nedostatok peňazí súvisí aj s problémami založiť si rodinu. Fenomén single ľudí v Japonsku negatívne ovplyvňuje demografický vývoj v krajine. Každý rok sa ich populácia scvrkáva o 1,5 percenta. Až 85 percent Japoncov vo veku 45 až 49 rokov, ktorí pracujú na čiastkový úväzok, nemá manželku alebo partnerku na život.
Aký je podiel zamestnancov bez partnerov na full-time a na part-time pracovné úväzky Zdroj: Andrew Wheeler
Neuveriteľné nadčasy
Privyrobiť si nie je v Japonsku teda komplikované, ale získať stabilnú prácu napríklad v kancelárii na plný úväzok je skoro nemožné. V Japonsku nie je neobvyklé, že ľudia na full-time vstávajú do práce o šiestej ráno a vracajú sa domov pred polnocou.
Nadčasy sú v Japonsku pravidlom a týkajú sa 85 percent zamestnancov. V niektorých firmách pracujú zamestnanci až sto hodín mesačne nad zákonom stanovený limit. Väčšinou ide o nadčasy, ktoré firmy nepreplácajú. Medzinárodná organizácia práce (ILO) tvrdí, že Japonsko je na druhom mieste na svete v počte zamestnancov, ktorí pracujú dlhšie ako 49 hodín týždenne (hneď po Južnej Kórei).
Vysoké nároky, depresia a permanentný stres vyhnali z práce aj 42-ročného obchodníka Tadayukiho Sakaia, ktorého oslovila dokumentaristka. Zo svojho života neskrýva nadšenie, pretože po tom, ako dal výpoveď, sa cíti konečne slobodný. Teraz pracuje na čiastočný úväzok v call centre a žije v internetovej kaviarni. Zmenu života si pochvaľuje a v zásade je po pekle, ktoré zažil v predošlej práci, šťastný.
Nečudo. Tri až štyri mesiace do roka bol prakticky len v práci. Počas týchto mesiacov niekedy nazbieral 200 hodín nadčasov, ktoré mu firma nezaplatila. „Nemal som čas ísť domov. V práci som si nakrátko zdriemol a pokračoval v práci,“ povedal. Vyčerpanie sa podpísalo pod jeho zdravie, nemal čas na rodinu. Pociťoval úzkosti a depresie, preto mu lekár odporúčal, aby skončil. Bežnou súčasťou bolo šikanovanie v práci, kde mu šéf vyčítal, že je starší a pomalý. Ide pritom o pomerne bežnú prax v Japonsku, kde na lukratívne (často celoživotné) miesto čakajú tisíce zamestnancov.
Štyri týždne dovolenky, ako to v Európe býva zvykom, je pre Japoncov nesplniteľný sen. Majú 15 dní štátnych sviatkov, ale až 40 percent zamestnancov cez sviatky ďalej pracuje a na dovolenku nechodí vôbec. Vláda uvažuje, že uzákoní, aby si zamestnanci vybrali aspoň päť dní dovolenky ročne.
Prepracovaní ľudia totiž nemajú čas chodiť po obchodoch, čím trpí ekonomika, nemajú čas na osobný život, čo má za následok nízku pôrodnosť a vysokú rozvodovosť. S prepracovanosťou súvisia depresie a množstvo zdravotných a psychických problémov, ktoré stoja zdravotníctvo peniaze. Hoci je Japonsko známe tvrdou prácou, rovnako preslávené je aj neefektivitou a byrokraciou. Zamestnanci vysedávajú v práci v mene tímového ducha, ale ich výkon únavou klesá.
Zomrieť prepracovaním nie je v Japonsku nič neobvyklé. Existuje pre to dokonca termín karoši. Oficiálne čísla hovoria o 400 úmrtiach ročne, experti až o 20-tisíc prípadoch ročne. Započítavajú sa do toho totiž aj samovraždy, u mužov vo veku medzi 20 až 45 je v Japonsku samovražda najčastejšou príčinou smrti.
Pred pár rokmi japonská novinárka natočila o tejto téme dokumentárny film. Spovedala rodičov a manželky, ktorých partneri spáchali samovraždu. Ich spoločným znakom bola práca v kanceláriách (biele goliere), báli sa straty zamestnania a trpeli depresiami. V Japonsku sa o tomto probléme hovorí stále nedostatočne, pretože ide o prejav slabosti.
