Dvaja kolegovia z tej istej brandže. Obaja s rovnakým, mimochodom celoslovensky platným titulom – profesor. A pritom rozdiely v ich kvalitách, pedagogickej aj vedeckej činnosti môžu byť výrazné. Jeden jasne vyčnieva na fakulte aj v celonárodnom porovnaní. Iný sa od kolegov bez titulu nijako zvlášť neodlišuje.
Mocné fakulty
Zasvätení zväčša vedia odhaliť odbornú zdatnosť profesora alebo docenta aj podľa toho, na akej fakulte bol inaugurovaný, respektíve habilitovaný. Každá má totiž vlastné kritériá. Nie sú jednotné, hoci získaný honor platí v celej krajine. Inak povedané, nie je profesor ako profesor a docent ako docent, a to aj napriek tomu, že základné rámce sú pre všetky fakulty spoločné – vysokoškolský zákon a jedna ministerská vyhláška.
„Spôsoby, akými prechádzajú habilitačné a inauguračné pokračovania na vysokých školách, skôr implikuje vnímanie docentov a profesorov ako docentov a profesorov konkrétnych akademických pracovísk,“ potvrdzuje profesorka z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Mária Kusá.
Každá fakulta má okrem toho aj vlastnú kultúru a prostredie, v ktorých tituly rozdáva. To znamená, že kritériá na papieri nemusia súhlasiť s kritériami používanými v reálnom živote. Aspoň neexistuje mechanizmus, ktorý zabráni alebo odhalí to, keď adepti či samy fakulty kritériá zmäkčujú a obchádzajú. Lákadlo, aby tak robili, vyplýva z nastavenia prirodzených motivácií.
Mať titul je ako získať hodnosť – znamená pre jeho majiteľa status a právomoci. Každý docent či profesor je potenciálny garant pre akreditáciu študijných programov a zároveň na fakulte obhospodaruje právo udeľovať tituly absolventom. Ak sa chce škola rozvíjať, získavať peniaze a nových študentov, potrebuje atraktívne študijné programy.
Či už sú to tie existujúce alebo novootvorené. Takže potrebuje garantov. K tomu treba dodať, že kvantitatívne najväčší vzostup počtu vysokých škôl bol zaznamenaný v rokoch 1998 až 2006, keď na Slovensku vzniklo až 12 vysokých škôl. V období rokov 2001 až 2006 bol priemerný ročný počet novovymenovaných profesorov 115.
Článok je súčasťou prílohy TREND Špeciál - Vysoké školy 2008.
Na 152088>tejto stránke nájdete všetky články prílohy.
O pravde
O tom, či fakulta vôbec môže vymenúvať docentov a profesorov, rozhoduje ministerstvo školstva. Ono vydáva kritériá, podľa ktorých Akreditačná komisia ako jeho poradný orgán hodnotí schopnosť univerzity inaugurovať a habilitovať. Predseda komisie profesor Pavol Návrat nahlas rozmýšľa, že keby sa zrušila povinnosť mať garanta v podobe profesora či docenta, mohlo by to školám a najmä jej študentom pomôcť.
Dôvod? Menej by sa dbalo na formálne splnenie povinnosti a viac pozornosti by sa sústredilo na reálnu úroveň personálu. „Dôslednejšie by sa staralo o to, akí výskumníci a učitelia s titulom PhD. zabezpečujú študijný program a v akom pomere je ich počet k počtu študentov,“ uvažuje P. Návrat. Hovorí, že na kvalite by malo záležať najmä vysokým školám. „Okrem toho, že všetkým by nám malo najviac záležať na pravde,“ dodáva.
Pochybný profesor
Študentov to až tak veľmi netrápi. No akademici dlhé roky diskutujú o tom, aké sú pravidlá na udeľovanie titulov profesor a docent, ako sa dodržiavajú a čo je ich výsledkom. Diskusie sú to menej aj viac exaktné.
V tých prvých zaznievajú tvrdenia ako napríklad „prílišná mäkkosť“ alebo „obchádzanie pravidiel“. Opierajú sa o subjektívne názory, skúsenosti, zákulisné historky. Napríklad o tom, ako sa dvaja akademici dohodnú, že si budú navzájom citovať publikácie a tak si zlepšia skóre pri ceste za titulom. Ideálne, ak sú zo zahraničia, trebárs od susedov z Poľska alebo Česka.
Alebo o tom, ako si nádejný profesor či docent zoženie grant a zafinancuje si vlastné dielo s ISBN prideleným v zahraničí. Paradoxne, obchádzaniu štandardnej vydavateľskej a distribučnej praxe pomáha aj nastavenie podmienok niektorých grantových programov financovaných z verejných zdrojov, ktoré vedcom výslovne zakazujú publikovať a šíriť dosiahnuté výsledky za peniaze.
Okruh možných vydavateľstiev ich vedeckej práce sa tým prirodzene zužuje, respektíve napomáha šíreniu pokútnych vydavateľských praktík. Výsledkom sú haldy vydaných zborníkov, monografií a kolektívnych monografií bez adresáta.
A nakoniec debatu okoreňujú pikantnosti typu, že v zozname profesorských publikácií sa „tam a tam“ objavuje aj novinová „publicistika“. Keďže sa to ťažko dokazuje, nedá sa presne povedať, nakoľko sa titulom profesor a docent pýšia skutočné kapacity aj menej kvalitní akademici.
Iná skupina debatérov sa snaží analyzovať fakty. Trebárs konkrétne podmienky, ktoré musia docenti a profesori na príslušnej fakulte splniť. Manželia Pišútovci porovnali, koľko publikácií a citácií má v priemere jeden novovymenovaný profesor na jednotlivých fakultách v období 2001 až 2006.
Vyšlo im, že rozdiely medzi príbuznými fakultami sú výrazné. Z toho usudzujú, že kritériá na vymenovanie profesorov na rôznych (príbuzných) fakultách sú zrejme rôzne. Napríklad medzi prírodovedeckými fakultami je rozdiel medzi najväčším a najmenším počtom publikácií na jedného vymenovaného profesora takmer desaťnásobný.
Čiže zatiaľ čo na prírodných vedách v Košiciach vychádza v priemere na jedného profesora niečo vyše 18 publikácií, v Nitre je to necelých 2,5 a v Bystrici a Trnave jedna. Na závažnosti zistení neuberá ani fakt, že priemerný počet novovymenovaných profesorov na jednu fakultu bol v sledovanom období šesť a na takejto vzorke nemožno robiť štatisticky overené závery.
Autorka je spolupracovníčka TRENDU.
Ilustračné foto - Ivan Fleischer
