Štát si dokáže veci riadne zjednodušiť. Vyhlási, že jeho občania majú na niečo právo, a náklady na jeho poskytnutie nechá znášať komerčný sektor. Fakt, že to spôsobí problémy, ho netrápi. Hrá sa na slepého a hluchého.

V prípade telekomunikačnej univerzálnej služby, kde ide len za roky 2005 a 2006 o príspevky operátorov za 26, respektíve 78 miliónov eur (podľa toho, či sa vezme pohľad regulátora alebo poskytovateľa unislužby, Slovak Telekomu), má celá historka ešte jednu pointu: je to zbytočný rozruch. Právo na zriadenie pevnej telefónnej linky za dostupnú cenu, v požadovanej kvalite a bez ohľadu na geografickú polohu malo aký-taký zmysel v polovici minulého storočia. V čase mobilov je to archaizmus. Mimochodom, telefónne právo ľudia pred desiatkami rokov v zásade mali, no na zriadenie linky museli dlhé mesiace – v horšom prípade aj dlhé roky – čakať. O kvalite služby radšej nehovoriac.

Iste, aj v súčasnosti existujú lokality, kde je to s chytaním mobilného signálu poslabšie a kde inštalovanie prípojky za akciové jedno euro nie je v marketingovej agende žiadneho telekomunikačného operátora. Ono naozaj môže byť vo verejnom záujme, aby obyvatelia takýchto kopaníc mali prístup k telefónnym službám – trebárs aby si mohli zavolať sanitku. Ale prečo by na verejný záujem mali doplácať telekomy? Veď ani od benzínových firiem niekto nechce, aby platili za vybudovanie cesty do Hornej Marikovej (obyvatelia ľúbeznej obce odpustia).

„Bezplatná“ univerzálna služba, „bezplatné“ odpočúvanie, „bezplatná“ archivácia dát vychádza z jedného zvráteného nastavenia politikov a štátnych úradníkov. Keďže telekomy sú bohaté firmy, prečo by akože nemohli prispieť na dobrú vec? Čo na tom, že to vyvolá (zbytočné) napätie medzi operátormi? Že to možno ohrozí rozvoj sektora? Že to môže predražovať služby spotrebiteľom? Že provideri platia dane, investujú, zamestnávajú? Zniesť trochu ich reptania a chodenia po súdoch (kam to celé smeruje), to za dividendy z pološtátneho Slovak Telekomu, ktorý si od konkurentov v zmysle zákona nárokuje náhradu straty z univerzálnej služby, predsa stojí.

Ako inak, regulácia v telekomunikáciách aj v tomto prípade zlyháva. Pravda, po skúsenostiach s prepojením sietí, prepojovacími poplatkami či s unbundlingom liniek niekdajšieho telekomunikačného monopolu už iba nerozhľadení optimisti čakajú, že regulácia (a jej kedysi populárna sestra liberalizácia) pomôže rozvoju sektora, kľúčového pre budovanie informačnej a znalostnej spoločnosti. Realisti dúfajú, že aspoň nebude škodiť.