V prípade, že by sa na víkendových oslavách Povstania niektorý z pamätníkov rozrečnil o hrozbe súčasnej veľkonemeckej iredenty a žiadal zákaz volať Bratislavu Pressburgom, bol by to dostatočný dôvod, aby pamätník putoval rovno z osláv do najbližšej psychiatrickej liečebne. Elektrošokom a zvieracej kazajke by sa azda vyhol, ak by mu pri vstupnej prehliadke našli členský preukaz Matice slovenskej. Lebo pri tej vyhlásenia o veľkomaďarskej iredente a škodlivosti českej kultúry patria akosi k folklóru. Na ktorý sa zo svojich daní skladajú všetci občania Slovenska. Aj tí maďarskej národnosti.
Zrejme to nie je jednoduché – nájsť po takmer sto päťdesiatich rokoch života zmysluplný dôvod existencie. Problém s tým majú aj oveľa mladšie inštitúcie: Fond národného majetku alebo Trojka Slovenskej televízie. Lenže matičiari nehľadajú. Iba vyťahujú zo skrine kostlivcov, ktorých sa dnešná scestovaná mládež sotva zľakne. Najmä ak ani samotné vedenie Matice nevie dobre vysvetliť, kto tá iredenta vlastne je.
Krízu identity Matice si už všimol aj predseda vlády Robert Fico a v najbližšom čase sa má stretnúť s jej šéfom Jozefom Markušom. Treba dúfať, že neinicioval stretnutie len preto, aby zistil, ako si udržať predsednícku stoličku dvadsať rokov. No pri spomienke na premiérove prejavy o starých Slovákoch a čítaní aktuálneho znenia jazykového zákona je pesimizmus namieste. Ak by jeseň 2009 bola počiatkom novej modernej Matice, bol by to zázrak. A pritom netreba tak veľa. Iba sa zbaviť extrémistických názorov a napríklad prehľadným grantovým systémom podporovať talentovaných slovenských umelcov a vedcov. Lásku k vlasti človek cíti, ak si ho vlasť všíma. Nie keď páli peniaze z jeho daní vo vatrách zvrchovanosti.
No nebude ľahké priviesť ľudí k zdravej národnej hrdosti. Najmä dnes, keď jediná parlamentná strana s „národom“ v názve pomaly, ale vytrvalo rozkráda republiku a jej predseda Ján Slota przní slovenčinu v priamom prenose.