Ktorý z prípadov, čo ste riešili, vám najviac utkvel v pamäti pokiaľ ide o pochybenia súdov či sociálnych úradov?

Bolo ich naozaj mnoho, ťažko vyzdvihnúť jeden či dva. Napríklad malá Vanesska, ktorá bola odňatá rodičom so zdôvodnením, že je chorá. Na súde nemal kto dôrazne trvať na tom, že dieťa má právo na svoju rodinu a obzvlášť v prípadoch ochorenia, keď potrebuje individuálnu starostlivosť a lásku. Súdne konanie trvalo štyri roky, kým si matka mohla odniesť domov svoje vlastné dieťa.

Ďalší prípad maličkých súrodencov, ktorí boli svedkami brutálneho napadnutia matky, kde súd vôbec neprihliadal na výsledky dokazovania v trestnom konaní voči otcovi – útočníkovi. Jeden súd vydal zákaz priblíženia sa k rodine a iný prikázal matke s deťmi presťahovať sa do blízkosti otca a styk s otcom prikázal, čím deti vystavil retraumatizácii a vážnemu poškodeniu ich zdravého vývoja.

Stretli ste sa aj s podobnými príbehmi ako bol ten Marcov?

Štvorročné dievčatko, ktoré bolo bez vedomia matky podobne ako malý Marco odvedené zo škôlky. Toto dieťa už predtým pri jednom pokuse o výkon súdneho rozhodnutia skolabovalo, zasahovala záchranka a dieťa muselo byť ošetrené v nemocnici. Napriek tomu prišlo k druhému pokusu. Dievčatko nechcelo totiž odchádzať s otcom na pravidelné stretnutia, nakoľko bolo v minulosti svedkom útokov otca na matku.

Ďalší prípad, keď znalecké dokazovanie preukázalo, že podozrenie na sexuálne zneužívanie dieťaťa zo strany otca je dôvodné, a teda, že dieťa treba chrániť. Napriek tomu sudca vyniesol rozsudok o tom, že otec má právo na to, aby sa s dieťaťom stýkal a v zmysle tohto rozsudku teda dieťa trávi dva víkendy v mesiaci s otcom.

Pýtam sa teda, kde sú práva dieťaťa.

Pýtal sa v týchto prípadoch súd na názor dieťaťa?

V týchto prípadoch nebolo dieťa vypočuté alebo sa na jeho názor neprihliadalo. Neprihliadalo sa dokonca ani na znalecké dokazovanie. V jednom prípade sa dokonca neprihliadalo ani na dôrazné upozorňovanie kolízneho opatrovníka o tom, že rozhodnutie môže poškodiť dieťa. V ďalšom zase sociálna pracovníčka prispôsobovala správu zo zisťovania tak, aby vyhovovala jednej strane sporu. Je to len niekoľko príkladov, ale obdobných som za poslednú dobu zmapovala desiatky.

Prípad malej Karolínky, ktorá už bola pripravená na medzištátne osvojenie. Bez svojich súrodencov a aj napriek tomu, že na Slovensku o starostlivosť o ňu požiadali blízke osoby. Pod mediálnym tlakom kolízny opatrovník na poslednom pojednávaní priznal, že odlúčenie dieťaťa od svojich súrodencov nie je v jeho najlepšom záujme. Ťažko pomáhať deťom, ak vykonávatelia štátnej moci neuznávajú prioritu chránenia najlepších záujmov dieťaťa.

Kde sú podľa vás najväčšie rezervy súdneho aj sociálneho systému na Slovensku?

Som presvedčená o tom, že systém sociálnoprávnej ochrany detí je u nás nastavený zle. Nielenže nerešpektuje najlepší záujem dieťaťa, ale nerešpektuje v mnohých prípadoch ani dieťa ako živú a mysliacu bytosť. Zákony sú vágne, a tým dávajú ohromný priestor na to, aby ich výklady viedli aj k tomu, že práva detí sú hrubo porušované. Na názor dieťaťa o jeho vlastnom živote nie je prihliadané a vo väčšine prípadov sa na neho nikto ani len neopýta. Dieťa je rôzne premiestňované, odoberané, zverované, presúvané, pričom štátne orgány s ním narábajú ako s neživou vecou.

Natália Blahová: Štátna moc dieťa nechráni, narába s ním ako s neživou vecou

Natália Blahová Zdroj: SITA

Dieťa pred súdom zastupuje kolízny opatrovník. Nemá práve ten chrániť jeho práva ?

Počas dokazovaní v súdnych konaniach sa súd v drvivej väčšine prípadov spolieha len na názor kolízneho opatrovníka, ktorý pred súdom vystupuje ako ten, ktorý má chrániť záujmy dieťaťa. Súd si nepreveruje tieto jeho zistenia. Kolízny opatrovník však voči dieťaťu a rodinám vystupuje ako kontrolný a represívny orgán. Je len na jeho osobnom uvážení, ako situáciu vyhodnotí. A tam, kde existuje absolútna moc, tam spravidla prichádza ku skrivodlivosti.

Ako to myslíte?

Sociálny pracovník nemá žiadne vodítko, dotazník, žiaden manuál na vyhodnotenie situácie, ktorá sa dieťaťa dotýka. Nemá žiadnu možnosť a často ani ochotu, aby svoje rozhodnutia a odporúčania pre súd podrobil akejkoľvek krížovej kontrole alebo diskusii. Ak teda stojí pred súdom a referuje o tom, že v záujme dieťaťa je, aby bolo odňaté z pôvodného prostredia, nikto jeho názor nerozporuje a súd zväčša túto informáciu príjme ako fakt. Vzniká začarovaný kruh, do ktorého len ťažko vstúpiť.

Je v poriadku, ak sa súdne rozhodnutie vykonáva odobratím dieťaťa proti jeho vôli?

Súd má pomerne širokú paletu nástrojov na to, aby sa vyhol dramatickým zásahom do života detí. Som presvedčená o tom, že každé násilné odňatie dieťaťa, ako sme to videli v prípade malého Marca, je absurdným zlyhaním systému. Je to dôkazom toho, že ľudia, ktorí pracovali s rodinou a mali rozhodovaciu právomoc, nemali záujem využiť všetky ponúkané možnosti pred tým, než dieťa takýmto spôsobom traumatizovali.

Ministerstvo spravodlivosti vidí nedostatky vo vzdelávaní sudcov a súdnych úradníkov. Postačia školenia alebo je nutné urobiť podstatnejšie zmeny?

Optimálne by bolo, aby boli zriadené súdy, ktoré sa budú špecializovať na poručnícku agendu. Sudcovia takých súdov budú špecializovaní práve na pojednávania o deťoch a s deťmi. K tomu je predpokladom patričné vzdelanie, ktorého súčasťou snáď budú aj elementárne základy vývinovej psychológie, aby sudcovia vedeli, do akého krehkého sveta zasahujú. Je to však len jednou stranou mince. Samozrejme vítanou.

Čo ďalej?

V druhom rade je dôležité, aby sme mali legislatívu, ktorá bude explicitne prikazovať všetkým, ktorí sa zaoberajú deťmi, aby dôsledne sledovali najlepší záujem dieťaťa. Aby mali k dispozícii predpisy a návody, ktoré by boli prevenciou zlyhania.

V treťom rade treba precizovať výkon kolízneho opatrovníka. Aby sme sa na ich prácu a na ich zisťovanie mohli spoľahnúť, tiež potrebujeme, aby boli celoživotne vzdelávaní, aby boli v zmysle predchádzania vyhoreniu ošetrovaní, aby ich bolo dosť a aby boli za túto prácu patrične ohodnotení. Ochrana detí bolo dlhodobo Popoluškou, a nebola v dostatočnej miere predmetom záujmu kompetentných. Sme signatármi Dohovoru o právach dieťaťa, no jeho literu napĺňame len pro forma. Naše súdy nie sú k deťom priateľské. Mnohí sudcovia si nedostatočne uvedomujú, že v detskom svete plynie čas inak, a teda že treba rozhodovať rýchlo no zároveň pri tom viesť precízne dokazovanie, aby svojim rozhodnutím dieťaťu neublížili. Pretože zlé rozhodnutie môže dieťa poškodiť na zvyšok jeho života.

Kolízni pracovníci na Slovensku nemajú právnické vzdelanie, chýba im?

Ak má kolízny opatrovník stáť pred súdom ako obhajca dieťaťa, takéto vzdelanie mu nepochybne chýba. Ale potom sú požiadavky na vzdelanie tohto človeka premrštené. My totiž od neho žiadame, aby bol aj sociálnym pracovníkom, ktorý disponuje inými profesijnými vedomosťami, schopnosťami a zručnosťami. Ak má robiť terénnu sociálnu prácu, poradenstvo, sociálne šetrenia, potrebujeme, aby bol vzdelaným sociálnym pracovníkom. Ak chceme, aby dieťa zastupoval pred súdom, potrebujeme, aby bol právnikom. Z doterajšej praxe je zrejmé, že tieto dve role nemôže napĺňať len jeden človek. Rovnako potrebuje aj psychológa, ktorý bude poradcom takéhoto tímu a bol k dispozícii na konzultácie, ale aby bol aj tlmočníkom medzi dieťaťom a úradom či súdom, aby mu primeraným spôsobom objasnil jeho situáciu, prípadne spolupracoval na zisťovaní názoru dieťaťa.

Čiže rozhodne by to nemal riešiť jeden človek ako teraz.

Sú to citlivé prípady, lebo ide o život, zdravie a vývoj detí. Ako však z praxe vidíme, personálna zabezpečenosť je podcenená. Je to trestuhodné aj vzhľadom na vysokú rozvodovosť, z ktorej prirodzene vyplýva množstvo prípadov, v ktorých sa rozhoduje o najlepšom záujme dieťaťa. Ide tiež o deti, ktoré sú umiestňované do detských domovov. Zákon hovorí jasnou rečou – sociálna núdza nesmie byť dôvodom na odobratie dieťaťa z rodiny. Pričom v detských domovoch je takmer sto percent detí žijúcich rodičov a prevažná väčšina z nich je odlúčená od svojej rodiny práve kvôli sociálnej núdzi, ktorá rodinu postihla. Títo rodičia sa zo strany kompetentných často nedočkali žiadnej podpory, poradenstva či pomoci a o svoje deti tak prišli. Právo dieťaťa na rodinu nemal kto dôsledne zastávať.

Natália Blahová (42) – pracovala v Asociácii náhradných rodín ako sociálna poradkyňa a bola tiež spolupracovníčka občianskeho združenia Návrat. Po voľbách v roku 2010 sa stala poslankyňou parlamentu za SaS, externe radila aj ministrovi práce v oblasti rodinnej politiky. Bola kandidátkou na komisárku pre deti, Národná rada ale zvolila na túto funkciu Vieru Tomanovú zo Smeru-SD. V posledných voľbách sa opäť dostala do parlamentu za stranu Sloboda a Solidarita.