Slováci si myslia, že oklamať štát o peniaze je za istých okolností tolerovateľné. Benevolentný prístup k podvodom so sociálnymi dávkami alebo ku kráteniu daní či odvodov je súčasť mentality.
Našinec by mohol pri rozhovore s oveľa čestnejším Dánom naraziť na kultúrnu bariéru porovnateľnú možno s návštevou Orientu. Čím to je?
Časť cynického postoja k pravidlám, ktoré si spoločnosť stanovila cez volených zástupcov, možno pripísať dedičstvu komunizmu. Kreatívnejší a šikovnejší nemali dovolené vyčnievať a stratili pred štátom rešpekt, lebo nikdy nerešpektoval ich.
Potom prišla revolúcia a divoké obdobie, v ktorom sa začínali prepisovať pravidlá. A i pätnásť rokov po založení samostatného štátu si mnohé reguly zachovali punc divokosti.
Obchádzanie pravidiel, predovšetkým pri posúvaní peňazí z vreciek ľudí na účet štátu, sa dá robiť úplne legálne. Občania môžu mať strach pred daňovou kontrolou a menší aj pred Sociálnou poisťovňou.
A môžu mať i zábrany zákon porušovať. Ale nie je nič zlé na tom inšpirovať sa tými, ktorí našli medzi paragrafmi kóšer cestu a ušetrili tisíce, možno desaťtisíce eur na daniach či odvodoch.
Prieskumy v rámci OECD, na základe ktorých TREND písal aktuálnu tému týždňa, nerozlišujú, či sa tolerancia obyvateľstva k nie celkom korektným finančným vzťahom so štátom vzťahuje vyslovene na nelegálne aktivity alebo aj šikovné obchádzanie zákona. No intuícia napovedá, že keď je legislatíva deravá, ľuďom pripadá menej nenormálne diery využívať.
Čo môže štát robiť? Úradnícky prístup by bol urobiť dôkladnú analýzu a zapchať únikové cestičky, ktorými odtekajú peniaze „patriace“ štátu. Nahnať nazad do pracovných zmlúv všetkých účelových živnostníkov, autorov, jednochlapové eseročky.
Múdry prístup by bol poučiť sa a pochopiť, že keď človek raz nie je ochotný platiť štátu na odvodoch polovicu príjmu, tak si po zapchatí medzery medzi paragrafmi nájde inú. I keby mal prejsť do ilegality alebo podnikať zo zahraničia.
Ak majú ľudia rešpektovať štát, musí rešpektovať aj on ich. Nedemoralizovať poctivcov pokutovými pardonmi pre nepoctivých, nediskriminovať medzi jednotlivými druhmi obživy, nekamuflovať viacerými fondmi povinného poistenia fakt, že na druhý pilier ide oveľa menej ako polovica dôchodkových odvodov.
Chce to určiť jednoduché a jasné pravidlá. Ako sa celkom podarilo pri daniach, ktoré ukázali, že menej (nižšia nominálna sadzba) môže pri transparentnom systéme priniesť viac. Chce to len nahnať na ministerstvo práce dostatočne drzých „reformných avanturistov“.
Lebo hľadanie riešenia len cez nakupovanie nových IT systémov, novelizovanie deravých zákonov a zakazovanie práce na živnosť neurobí štát efektívnejším. Len menej slobodným. A taký si rešpekt nezaslúži.
