Miesto nešťastia (úvodná fotografia je ilustračná) ležalo v lese, len pár kilometrov od bratislavskej Rače, ani to ale nemohlo ľuďom na palube pomôcť. Drvivá väčšina z nich totiž zahynula už v okamihu nárazu, tí, čo prežili, potom podľahli zraneniam a následkom požiaru ešte pred tým, než sa v nevľúdnom novembrovom popoludní dostala na ťažko prístupné miesto pomoc. „Okrem vétriesky a traktora sa tam iná mašina nevydriapala,“ spomínal jeden zo svedkov katastrofy.
„V dĺžke takmer tisíc metrov a šírke 40 až 50 metrov zostali len torzá stromov, ošľahané pahýle, stromy vyvrátené z koreňov, dokonale oholené výkričníky stromov, ktoré stoja ako sviečky v márnici,“ popísal sugestívne miesto nešťastia slovenský denník Smena.
„Obete katastrofy sú roztrúsené na takmer 250 metrov dlhom úseku. Všade, kde nájdeš sedadlo, úlomok z niektorého krídla či nejaký kufor, leží nepochybne aj nejaká obeť,“ opisoval čitateľom tragédiu spravodajca Rudého práva.
Zatiaľ čo následky nehody, pri ktorej okrem 45 Bulharov, 16 Maďarov, piatich občanov Československa a piatich Nemcov zomreli aj cestujúci z Brazílie, Chile, Švajčiarska, Veľkej Británie, Argentíny, Japonska a Hondurasu a Tuniska, boli jasné prakticky ihneď, presné príčiny zostávajú dodnes neznáme.
Vyšetrovanie síce prišlo s niekoľkými verziami, žiadnu z nich sa ale nepodarilo bezvýhradne potvrdiť. Aj kvôli tomu, že v tom čase lietadlá ešte neboli bežne vybavené takzvanými čiernymi skrinkami.
Lietadlo Il-18 v službách Bulgarian Air Transport Zdroj: Wikimedia | cc
Isté sú tak len časové údaje, trasa letu - a samozrejme miesto nehody. Bulharský Il-18 pristál v Bratislave krátko predpoludním, pretože v Prahe, kde bola plánovaná zastávka, bolo zlé počasie. Neskôr popoludní sa ale meteorologická situácia zlepšila, a tak sa lietadlo dve minúty pred pol piatou vydalo znovu na cestu.
Podľa pokynov dispečera malo najskôr letieť pozdĺž Malých Karpát vo výške 300 metrov a čakať, kým pred ním letiaci Iljušin Il-14 ČSA uvoľní miesto na oblohe.
Bulharskí piloti sa však inštrukciami riadili len chvíľu - a potom namierili so strojom priamo proti horskému masívu, ktorý začína asi sedem kilometrov severozápadne od bratislavského letiska. Osem minút po vzlietnutí tak takmer plne obsadený iľjušin narazil do svahu Sakrakopca.
Počas vyšetrovanie sa objavilo niekoľko teórií, od chybného nastavenia frekvencie radiomajáka posádkou až po vplyv zlého počasia, kvôli ktorému piloti až do poslednej chvíle nevideli, že sa rútia priamo oproti kopcu.
Pamätná tabuľa na mieste nešťastia Zdroj: Wikimedia | cc
Objavila sa tiež špekulácia, že nehoda bola v skutočnosti atentátom na bulharského generála Ivana Byčarova, ktorého meno je na zozname obetí.
Podľa všetkého však ide iba o konšpiračnú teóriu. Vyšetrovacia komisia, vedená československými odborníkmi, vo svojej záverečnej správe uviedla, že „najpravdepodobnejšou príčinou bolo nedostatočné zhodnotenie terénnych a poveternostných podmienok v okruhu letiska v Bratislave posádkou lietadla a neprispôsobenie letu týmto podmienkam“.
Nehoda bulharského iľjušinu zostáva aj po 50 rokoch najhorším leteckým nešťastím, ktoré sa stalo v Česku i na Slovensku. Druhým najhorším nešťastím je potom pád juhoslovanského lietadla DC-9 letiaceho od Jadranského mora v Suchdole pri Prahe, pri ktorom zomrelo 75 ľudí a štyria podľahli zraneniam v nemocnici.
Tretie miesto v smutnom rebríčku potom patrí katastrofe Il-18 ČSA na linke z Prahy, ktorý sa krátko pred pristátím sa zrútil do jazera Zlaté piesky neďaleko Bratislavy. Zomrelo vtedy 76 ľudí.
