Európski lídri sa znovu a znovu zaviazali riešiť vážnu hrozbu pre úniu: nadmerný dlh. Udalosti – najprv pandémia, teraz energetický šok súvisiaci s vojnou – však znova a znova podkopali ich plány, čím sa problém zväčšil, uvádza agentúra Bloomberg.
Toto nemôže pokračovať donekonečna. V určitom okamihu sa vláda viacerých krajín pravdepodobne dostane do platobnej neschopnosti. Európska únia musí byť pripravená oveľa lepšie, než je.
Keď rozdielne ekonomiky zdieľajú menu bez delenia si pokladníc, neustále vznikajú nerovnováhy. Nemecký export a úspory napríklad spôsobujú dlhy v iných krajinách. Pred desiatimi rokmi takáto nerovnováha – spolu so zlým úradným riadením – viedla ku gréckemu finančnému debaklu, ktorý takmer rozorval eurozónu a spôsobil utrpenie miliónov ľudí. Ale namiesto riešenia koreňa problému vytvorením fiškálnej únie, európski lídri zopakovali starý sľub: Postupom času sa budú snažiť znížiť vládne dlhy na bezpečnejšiu úroveň.
Nemali šťastie. Uprostred núdzových výdavkov na zmiernenie pandémie a otupenie účinkov nestálych cien energií sa dlhové bremená uberali opačným smerom. Od roku 2021 boli kombinované hrubé dlhy vlád eurozóny na úrovni 95 percent hrubého domáceho produktu, čo je nárast z 86 percent v roku 2010 a výrazne nad dohodnutý cieľ 60 percent.
Ďalšia kríza?
Prichádza teda ďalšia kríza? To bude závisieť od toho, či si investori myslia, že európske vlády dokážu dostať pomer dlhu k HDP pod kontrolu. Nepomôže nárast inflácie, ani rastúce úrokové sadzby.
Zoberme si Taliansko so 151 percentami. Oficiálne prognózy ukazujú, že jeho dlhové zaťaženie sa v nasledujúcom desaťročí výrazne zníži. To však predpokladá náklady na pôžičky len okolo dvoch percent. Ak sa namiesto toho taliansky dlh prevalí pri súčasných úrokových sadzbách okolo štyroch percent, výhľad bude neistejší. Len na udržanie stabilného pomeru dlhu by vláda musela pristúpiť k permanentným úsporným opatreniam a udržiavať priemerný primárny rozpočtový prebytok (bez platieb dlhu) vo výške takmer 1,5 percenta HDP – niečo, čo by síce nebolo bezprecedentné, ale riskovalo by to sociálne nepokoje a ovplyvnilo by to verejné investície. Zníženie dlhu na 60 percent HDP, dokonca aj počas dvoch desaťročí, by si vyžadovalo trvalé prebytky väčšie, než aké kedy dosiahla ktorákoľvek krajina.
Ak v určitom bode trhy rozhodnú, že taliansky dlh je neudržateľný, úradníci budú mať len dve možnosti: odpísať dlh na úkor súkromných investorov alebo zachrániť Taliansko na úkor daňových poplatníkov EÚ. Za súčasných podmienok by to prvé pravdepodobne vyvolalo finančnú krízu, pretože talianske banky patria medzi najväčších držiteľov vládneho dlhu. Druhé je politicky neštandardné, najmä v relatívne dobre situovaných krajinách, ako je Nemecko.
Treba urýchliť diverzifikáciu
V konečnom dôsledku len skutočná únia s rozdelením rizika, v ktorej fiškálne transfery vyrovnávajú asymetrické šoky, môže zabezpečiť dlhodobú životaschopnosť eura. Medzitým musí Európa aspoň vytvoriť podmienky na relatívne riadnu reštrukturalizáciu štátneho dlhu. Na tento účel by tvorcovia politiky mali urýchliť diverzifikáciu držieb bánk od dlhov ich domácich vlád, požadovať viac kapitálu na absorbovanie strát a dokončiť reformy bankového sektora – ako je harmonizácia poistenia vkladov a zefektívnenie dozorného orgánu – potrebné na zabezpečenie, že zlyhania sa dajú zvládnuť s minimálnymi vedľajšími škodami.
Okrem toho Európa potrebuje mechanizmus suverénneho bankrotu. Cieľom by malo byť zabezpečiť, aby v prípade, že vláda nie je schopná splácať svoje dlhy, boli by čo najrýchlejšie a najspravodlivejšie riešené straty súkromných veriteľov – čím by sa minimalizovalo zapojenie daňových poplatníkov a zabránilo sa sériovým záchranám, ktoré spôsobili toľko škôd v Grécku.
Ako výstižne povedal ekonóm Herbert Stein: „Ak niečo nemôže pokračovať donekonečna, zastaví sa to.“ Európa by mala byť pripravená.
Ďalšie dôležité správy
