Pre Foreign Affairs písal profesor Lawrence Freedman z Kings College London. Argumentuje, že ruská mobilizácia predstavuje nutnosť pre vládu, ktorá už urobila priveľa strategických chýb. Zároveň podčiarkuje, že manéver oslabí skutočnosť, že Rusko doposiaľ úplne zanedbalo propagandistický aspekt vojny.
Počiatočný omyl
Je už ustálenou mantrou západných analytikov, že Vladimír Putin otvoril kampaň zbesilou jazdou na Kyjev preto, že úprimne uveril vlastnej propagande: Ukrajinci mali privítať Rusov ako osloboditeľov od tyranského a nepopulárneho režimu. Pravdou bol nakoniec opak.
L. Freedman ale ide hlbšie. Podotýka, že dôsledkom kremeľských ilúzií nebolo iba samotné rozhodnutie ako zaútočiť, ale aj príprava armády pred inváziou. Veľkolepé počty vojakov sa síce zhromaždili na ukrajinských hraniciach, ich velitelia ale až do poslednej chvíle nevedeli, aké rozkazy dostanú. Na prvé ofenzívy sa nemohli dostatočne pripraviť.
Rusko otvorilo počet samostatných frontov, každý mal vlastnú veliteľskú štruktúru a vlastné pokyny. V prvých 72 hodinách armáda postúpila, získanú zem rovnako rýchlo stratila.
Navyše zlyhal útok na Kyjev, a Rusko nedokázalo destabilizovať ukrajinské velenie. Volodymyr Zelenskyj získal cenný čas, v ktorom sa efektívne obrátil na spojencov. Nasledovalo prestrojenie ukrajinskej armády a jej vybavenie HIMARS-mi, protitankovou a protilietadlovou technikou.
Mobilizácia ako z komédie
Je nejasné, aké počty Rusov nakoniec Kremeľ povolá do služby. Prvé dojmy z mobilizácie sú však miestami až komické. Neskúsení, príliš mladí alebo príliš starí, často opití alebo nahnevaní Rusi nastupujú do autobusov a smerujú na vojenské základne.
Objavujú sa protesty proti mobilizácii, aké sa proti vojne nikdy nekonali.
V určitom zmysle možno tejto situácii rozumieť, ako pokračovaniu strategických prešľapov Moskvy. Keďže vojna mala trvať 72 hodín, a aj po zlyhaniu prvej ofenzívy nebola nikdy byť viac, ako špeciálnou operáciou, štátna správa nikdy nevyvinula úsilie získať si podporu ruského obyvateľstva.
Namiesto kampane, ktorá by si získala srdcia a duše obyvateľov sa Kremeľ spoľahol na apatiu, ktorá mala zaručiť po dobu trvania vojny stabilitu.
Hlavné chyby
Podľa L. Freedmana možno po prvom chybnom posúdení situácie pozorovať zo strany V. Putina štyri hlavné strategické omyly. Prvým bol relatívny nezáujem vyjednávať, dokým Rusko vyhrávalo. Pokiaľ bola chvíľa, počas ktorej sa mohol zmysluplný mier vyjednať, rýchlo sa rozplynula.
V. Putin stratil dôveryhodnosť aj preto, že aktérov, ktorí sa s ním pokúšali viesť dialóg, napríklad francúzskeho prezidenta Emmanuella Macrona, neustále zavádzal a klamal. Navyše aj napriek teritoriálnym ziskom nedokázal V. Putin poskytnúť zo svojej strany nijaký kompromis, keďže akékoľvek ustúpenie oproti vyhláseným cieľom by v Rusku vyzeralo ako prehra.
Druhou chybou bolo spoľahnutie sa na energetickú páku. Rusko bezpochyby dokázalo narušením plynových dodávok vyvinúť tlak na európske hospodárstva. Avšak zatiaľ, čo mohlo ako odpoveď očakávať tlak na Kyjev zo Západu, aby Rusku ustúpil, stal sa takmer presný opak. Ekonomické dopady sa dostavili, do politiky sa však aspoň zatiaľ nepretavili.
Treťou chybou bolo sústredenie ofenzív na východ Ukrajiny. Donbas je politicky hodnotnejší, bojuje sa na ňom ťažšie. Zdroje, ktoré mohli Rusku viac získať na juhu Ukrajiny boli posielané na úzku sekciu frontu, kde si každý kilometer vyžaduje vysoké obete oboch strán.
Dôsledkom tejto komplexnej naivity bola neochota mobilizovať. Rusko sa spoľahlo na politické očakávania a zanedbalo holý fakt, že má menej vojakov, ako Ukrajina. Rusko už pred mobilizáciou muselo svoje vojsko doplňovať rôznymi improvizovanými posilami, či už išlo o žoldnierov z Vagnerovej skupiny alebo námorníkov, ktorí boli narýchlo presunutí na úlohy, pre ktoré neboli vycvičení. Mobilizácia je preto iba ďalšou kompenzačnou stratégiou.
L. Freedman sa pozastavuje nad mantrou, že Putin nemôže prehrať. Nesúhlasí s ňou.
Ďalšie dôležité správy
