V novembri 1989 bol členom koordinačného študentského výboru, ktorý spolu s masou Čechov a Slovákov „odhlasoval“ na námestiach odchod komunistického režimu na smetisko dejín. O dve desaťročia neskôr sa stal predstaviteľom poradného orgánu vlády, ktorého úlohou je pomôcť rozvoju občianskej spoločnosti. Možno aj proti vôli ľudí, vďaka ktorým je stále vo funkcii. „Je veľká časť politického establišmentu, ktorá si nepraje aktívneho voliča,“ hovorí splnomocnenec vlády Filip Vagač.
Na pád režimu v roku 1989 sa v súčasnosti mnohí ľudia pozerajú so zatrpknutosťou, majú pocit, že sa im žije ťažšie.
Nesúhlasím. V predošlom režime si každý mladý človek v istom momente musel položiť otázku, či tu zostane, alebo nie. A keď sa rozhodol pre druhú možnosť, musel rátať s tým, že už možno nikdy neuvidí svoju rodinu. To bola strašná predstava. V tomto smere bol rok 1989 zásadná zmena. Ale, samozrejme, nezakrývam si oči a nehovorím, že všetko, čo prišlo po roku 1989, bolo len pozitívne.
Koncom roku 1989 ste mali rok do konca vysokej školy. Mali ste predstavu, čo budete v slobodných pomeroch robiť?
Bol som v koordinačnom výbore štrajkujúcich študentov a ešte pred koncom roku 1989 som bol s nebohým Sveťom Bombíkom na ministerstve vnútra založiť Vysokoškolskú úniu Slovenska (VÚS). Cez túto organizáciu sa začal riešiť majetok Socialistického zväzu mládeže. Vznikla Rada mládeže Slovenska, bol som zvolený za jej predsedu. Bolo treba vytvoriť nový segment v rámci neziskového sektora, ktorý by sa zaoberal deťmi a mladými ľuďmi. Dávalo mi to zmysel. Aj keď som v tom čase poriadne nevedel, čo je to tretí sektor. Ale bola to práca s ľuďmi a vedel som, že nepôjdem robiť biznis.
To sa však nakoniec stalo. V roku 1991 ste spolu s ďalšími postavami novembra založili eseročku Xco, ktorá sa neskôr premenovala na Immo Bank Group. V čom ste podnikali?
Firma vznikla pri VÚS. Boli v nej účelové zariadenia a majetok únie. Ale že by firma začala reálne podnikať a hlavne v tom zoskupení, tak to sa nestalo. Skončilo to v rukách jedného z tých vtedy ešte študentov.
Ako ste sa stali výkonným riaditeľom v jednej z firiem Jána Badžgoňa?
S Martinom Bútorom som pracoval na slovenskej ambasáde v USA. Vrátil som sa odtiaľ v roku 2003. Mal som vtedy už skúsenosti z neziskového aj zo štátneho sektora a povedal som si, že chcem vyskúšať, ako funguje svet biznisu. Dostal som viacero ponúk a jedna prišla aj od Jána Badžgoňa, ktorého som dovtedy v podstate nepoznal. Povedal som si, že to skúsim. Že po mne v CP Consult siahli, zrejme súviselo s mojimi skúsenosťami zo zahraničia. Bola to konzultačná firma, ktorá sa venovala predvstupovej pomoci z eurofondov.
Pri eurofondoch bolo vždy veľa politiky, vybavovania po kamarátskej linke. U vás nie?
Firma mala na Slovensku sedem pobočiek. Mal som na starosti konzultantov, ktorých úlohou bolo pripraviť dobrý projekt. Vedel som, že pri posudzovaní projektov na ministerstve sa nie vždy rozhodovalo podľa ich kvality. Ale to už nebolo náplňou mojej práce. No bol to jeden z dôvodov, pre ktorý som nakoniec z tej práce odišiel. Často rozhodovalo to, kto sa s kým ako dohodol. A cítil som sa príliš malý pán na to, aby som to mohol ovplyvniť.
Pred dvomi rokmi prišla ponuka od premiérky Ivety Radičovej. Mala v tom čase predstavu, čo bude cieľom funkcie splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, alebo to bolo iba politické gesto?
Bolo to jej osobné rozhodnutie, kde veľmi jasne povedala, že pre ňu je to podstatná časť spoločnosti, pre ktorú chce niečo spraviť. Predstava bola taká, že v rámci exekutívy bude existovať človek, ktorý bude mať túto oblasť na starosti a začne pripravovať niečo, čo pomôže zmeniť nastavenie, ktoré v tom čase bolo zo strany štátnej správy k neziskovému sektoru. Bolo treba nadefinovať, čo konkrétne táto funkcia znamená. Oslovil som preto skupinu organizácií, ktoré sa zaoberajú tým, čo sa na Slovensku deje. Vznikli dve štúdie, ktoré zmapovali, čo sa doteraz urobilo a čo ešte treba na podporu rozvoja občianskej spoločnosti riešiť. Na ich základe a po sérii stretnutí po Slovensku vznikla koncepcia rozvoja občianskej spoločnosti. Toto bola skoro ročná robota.
Čiže to bol proces iniciovaný zhora.
Áno. Ale zhora sa pýtali, čo je dôležité dole. Čo sú potreby a nedostatky prostredia tretieho sektora. Keď sa napríklad ničí životné prostredie, tak sa ochranárske organizácie ozvú bez toho, aby ich niekto z vlády vyzýval. Ale ak je tu problém prostredia, v ktorom fungujú, tak to nemajú komu dať vedieť. Neexistoval nikto, kto by sa na úrovni štátnej správy zaoberal tým, prečo je lepšie mať aktívneho občana ako pasívneho občana.
Sú na Slovensku politici, ktorí chcú mať aktívneho občana?
Je veľká časť politického establišmentu, ktorá si nepraje aktívneho voliča. A je nejaká časť, ktorá vníma aktívneho občana.
Čo je vo vašom akčnom pláne prvok, ktorý by mal pomôcť jeho aktivizácii?
Sú dva materiály. Jeden je otvorené vládnutie, ktorý sprehľadní prostredie medzi politikmi a občanmi. Koncepcia rozvoja má tri segmenty. Prvý je nastavovanie zákonných podmienok pre tých, ktorí chcú so štátom spolupracovať. Napríklad v sociálnej oblasti. Štát v nej môže podmienky nastaviť tak, že po buď privíta iniciatívu neziskoviek robiť v sociálnej oblasti, alebo zatvorí dvere a povie, že najlepšie to robí on. No vtedy kvalita služieb nie vždy je uspokojivá. Ďalší pomerne veľký segment tvoria ľudia, ktorí chcú byť aktívni, ale nechcú so štátom spolupracovať. Chcú sa venovať iniciatívam, ktoré nebudú so štátom súvisieť. Ide o to, ako pre nich nastaviť podmienky. Lebo je potrebné, aby tu boli.
Čo je tretí segment?
Potreba verejnej diskusie. Pri niektorých otázkach, napríklad či sa pripojiť k eurovalu, treba širšiu spoločenskú diskusiu. Nielen v politických rozhodnutiach sú témy, ktoré je dobré predebatovať v celej krajine. No momentálne neviem odhadnúť, nakoľko budú politici otvorení takejto diskusii.
Jedna vec sú témy, druhá spôsob, ako sa k nim vyjadriť. Čo má byť ten spôsob?
Nemusíme vymýšľať koleso. V zahraničí bežne funguje, že všetci podstatní hráči – záujmové skupiny, ktorých sa téma dotýka, experti, využívajú proces, ktorým im štát umožní vstúpiť do diskusie. Pri hromadnej pripomienke verejnosti, ktorú máme už aj dnes, je veľmi neskoro na diskusie. V tom čase je už všetko napísané. Ten proces treba posunúť na začiatok, keď sa niečo začína tvoriť. Na ministerstve práce sa začína tvoriť zákon o sociálnych službách. Je to boľavá téma. Spôsob, ktorým vznikne, môže byť taký, že si sadnú ministerskí úradníci a niečo napíšu. Potom spravia jedno stretnutie, na ktorom predstavia, čo napísali, a dajú zákon do pripomienkového konania. Alebo sa to celé otočí, povie sa, ktoré sú kľúčové skupiny, a zaangažujú sa pri tvorbe zákona už od začiatku.
A do procesu vstúpia len na základe toho, že ich ministerstvo osloví?
Áno.
Minister si môže povedať, že tento spôsob tvorby zákonov celý proces len zbrzdí, a nebude nikoho pozývať.
Buď mám ako minister, ako politik pocit, že chcem hlas občanov vypočuť a chcem im dať nejaký priestor veci ovplyvniť. Alebo mám predstavu, že to vytvorím ja.
V čom je potom zmena, o ktorej ste hovorili?
V tom, že ten proces chceme nastaviť. V troch oblastiach – sociálne veci, ochrana prírody a stratégia ľudských práv. Pilotne si v nich odskúšať, ako to spraviť. A vypracovať štandardy, ako by takýto proces mal vyzerať. Každý minister ho bude mať nadizajnovaný, bude vedieť, ako postupovať.
A taktiež bude môcť ten štandard odložiť do zásuvky.
Áno. Rozdiel je v tom, že verejnosť bude vedieť, že takéto niečo tam je. Bude to môcť od neho požadovať. Nemám politickú moc, aby som donútil jednotlivého ministra fungovať takýmto spôsobom.
Nestali ste sa za vlády Roberta Fica len akousi dymovou clonou pre politikov, ktorí nikdy nemali úprimný záujem o rozvoj občianskej spoločnosti?
Ja vnímam svoju pozíciu ako pozíciu človeka, ktorý chce premostiť dve prostredia. A pokúsiť sa zmeniť nastavenie medzi nimi, aby ich spolupráca bola efektívnejšia. Došlo k výmene politickej moci. Ale došlo aj k zmene nastavenia strany Smer, jej ochoty spolupracovať.
Naozaj si myslíte, že ľudia v Smere sa zmenili? Nie je tá „zmena nastavenia“ len politický marketing?
Neviem to odhadnúť. Až reálne kroky ukážu, nakoľko je ich otvorenosť k dialógu skutočná.
Ešte nedávno mnohí občania volali na námestiach po zmene nastavenia inštitútu referenda. Pomohlo by niečomu zníženie kvóra či posilnenie jeho právnej sily?
Jeden zo šiestich základných nástrojov elektronického vládnutia sú elektronické petície. Aj súčasná vláda akceptovala uznesenie prijaté ešte tou bývalou, že bude existovať tento inštitút. Umožní občanom ovplyvniť témy, ktoré sú podľa nich dôležité – vláda bude povinná sa nimi zaoberať. Postačí pätnásťtisíc podpisov pod nejakým návrhom, aby sa stal súčasťou rokovania vlády. Toto je začiatok. Potom sa treba baviť o petičnom zákone. Nastavení, kedy sa parlament musí petíciou zaoberať. Lebo dnešné minimum stotisíc podpisov je na úrovni Nemecka, ktoré je mnohonásobne väčšia krajina.
Viete, kto to je Jozef Makúch?
Nerobí on s Rómami?
Nie. Je to guvernér Národnej banky Slovenska. No málokto o tom vie. Podobne je to s vami. Je vaša minimálna prezentácia na verejnosti zámerná alebo len na to nemáte čas ani ľudí?
Je to kombinácia týchto dôvodov, ktoré ste spomenuli. Nie je mojím zámerom nebyť súčasťou verejnej debaty. Ide skôr o to, že úrad splnomocnenca vznikol minulý rok. Mal jedného človeka a teraz sú tam spolu so mnou štyria ľudia. Potenciál robiť tlačovky, oslovovať médiá je veľmi malý.
Ak chcete byť súčasťou verejnej debaty, nevyskytol sa už dostatok tém, pri ktorých by sa od splnomocnenca pre občiansku spoločnosť čakalo nejaké stanovisko? Povedzme zákon, ktorým sa rokovania rady Úradu pre reguláciu sieťových odvetví stali neverejnými?
Viaceré aktivity, ktoré robí môj úrad, smerujú k tomu, aby sa informácie k občanovi dostali v maximálnej možnej miere. Na druhej strane, nevnímam svoju pozíciu tak, že budem vstupovať ako poradný orgán vlády do debát o tom, či dané rokovanie má alebo nemá byť verejné. Skôr chcem prinášať témy, ktoré ten priestor rozširujú.
To znamená, že žiadne rozhodnutie vlády v protiklade s ideou otvorenej spoločnosti by ste nevnímali ako prekážku pre ďalšie pôsobenie vo funkcii?
Nemyslím, že žiadne.
Kde je tá hranica?
Ministerstvo spravodlivosti kvôli implementovaniu jednej európskej smernice pripravilo novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zachytil som informácie, že bude snaha zmeniť ho nad rámec smernice. Tak, že by sa znížila kvalita aj rozsah poskytovania informácií. To je jedna z tých hraníc. Inicioval som rokovanie s ministerstvom spravodlivosti aj s neziskovými organizáciami a došlo k dohode, že sa bude implementovať len tá smernica.
Zaslúži si Slovensko po takmer štvrťstoročí prvého nekomunistického prezidenta?
Bol by som bol rád, keby sme takého mali. Nie je jedno, či to bude alebo nebude bývalý komunista. Je to téma, ktorú treba otvárať.
Budete ju otvárať vy aj v prípade, že sa rozhodne kandidovať Robert Fico?
To je hypotetická situácia a neviem na to odpovedať.
Predstavte si, že tá situácia nastane.
Cítim sa dostatočne slobodný na to, aby som sa vyjadroval k rôznym veciam. Ale je pravda, že nepokladám svoju funkciu ako dôvod na to, aby som sa vyjadroval ku všetkým otázkam.
Filip Vagač (47) vyštudoval geofyziku na Univerzite Komenského, založil a viedol Nadáciu pre deti Slovenska. Pracoval tiež ako riaditeľ pre strednú a východnú Európu v organizácii Ashoka International, správca Nadácie Jána Langoša a poradca provinciála saleziánov Dona Bosca.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 45/2012. Fotogalériu z rozhovoru si môžete pozrieť tu.
Foto - Karol Hrebíček
