Mladý slovenský filozof: Kresťania by mali byť voči homosexuálom viac liberálni

Liberalizmus ako politická ideológia si zakladá na maximalizácii slobody ľudí. Čo to však je tá sloboda?

Sloboda je schopnosť viesť svoj život podľa vlastných predstáv. Chápanie toho, čo táto predstava znamená, sa v histórii menilo. Historický, klasický liberalizmus chápal slobodu ako slobodu od štátneho útlaku. Teda, že sloboda človeka nastáva vtedy, keď neexistuje štátna alebo feudálna autorita, ktorá mi prikazuje, že musím tuto bývať a každú stredu pracovať na panskom. Neskôr, aj pod tlakom priemyselnej revolúcie koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia, mnoho ľudí pochopilo, že takáto definícia slobody nestačí. Pretože robotník, ktorý pracuje dvanásť hodín šesť dní v týždni vo fabrike, nie je slobodný. Napriek tomu, že žiadny štátny útvar ho neutláča.

Prečo nie je slobodný? Nemôže život viesť podľa svojich predstáv?

Nie je slobodný, pretože podmienky, v ktorých sa nachádza, mu neumožňujú robiť reálne rozhodnutia o svojom živote. Lebo nemá dostatok prostriedkov a sociálneho kapitálu na to, aby sa presťahoval, nemá dostatok vedomostí, aby zmenil svoju kariéru a robil niečo iné, nemá podporu sociálneho štátu, aby si mohol povedať, že počká tri mesiace a poobzerá sa po okolí, kde by mohol pracovať.

Čiže do definície slobody sa vtlačila požiadavka akejsi rovnosti?

S rovnosťou by som bol opatrný. Ale určitá miera sociálneho zabezpečenia, na ktorú máme všetci rovnaký nárok, by tam mala byť. Ak pod rovnosťou rozumieme toto, tak áno, je nutnou podmienkou slobody.

Liberalizmus sa tým pádom posunul sprava politického spektra doľava.

Cynicky by sme mohli povedať, že keď liberáli videli nárast socialistov a komunistov a následne Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, tak zistili, že nemajú na výber. Buď zmenia svoj pohľad na slobodu, alebo budú čeliť komunistickej revolúcii, ktorá ich úplne zmetie zo stola. V istom zmysle to nastalo kvôli tejto historickej nutnosti.

Vo vašej knihe píšete, že bohatí profitujú aj z toho, že chudobní dodržiavajú zákony. Nie je to však už príliš cynický pohľad, že sa musíme podrobiť hrozbe protiprávneho konania?

Je tam veľmi silný morálny podtext. Spoločnosť je istý druh organizmu a v momente, keď sa isté vrstvy majú veľmi dobre a osud menej šťastných ich nezaujíma, tak je to morálne a politické zlyhanie. Ten argument o kupovaní si spoločenského zmieru je veľmi silný, ale voči tomuto morálnemu je podľa mňa druhotný.

Pravicoví liberáli hovoria, že treba mať čo najväčšiu ekonomickú slobodu a ľudia sa vlastným úsilím dokážu prepracovať tam, kam chcú. Vy to vidíte inak. O koľko z toho, čo v živote dosiahneme, sme sa sami zaslúžili, a o akej veľkej časti z toho rozhodujú iné faktory?

Vtip je v tom, že to nevieme povedať. Predstava meritokracie, nejakého zásluhového algoritmu, je smiešna. Ľudská psychológia je taká zložitá, že to nie je možné spravodlivo rozhodnúť. Na naše výsledky v živote veľmi vplývajú prvotné prostriedky a náhoda, nielen vlastné úsilie a motivácia. Štatistiky ukazujú, že väčšina ľudí získava prácu, keď ich na ňu upozorní nejaký známy alebo kamarát. Z inzerátov je zamestnaných o dosť menej ľudí. To, akých spolužiakov máme na strednej škole, vplýva na to, kde môžeme byť neskôr zamestnaní. Ale týchto spolužiakov si nijako nevyberáme. Je to výsledok náhody, výberu rodičov a tiež genetiky. Ťažko potom verejné prostriedky rozdeľovať podľa „zásluh“. Skôr sa bavme o hodnote za peniaze, teda ako veľmi dokážu tieto prostriedky spoločnosti pomôcť.

Matej Cíbik Zdroj: Maňo Štrauch

V knihe sa vymedzujete najmä voči extrémistickým oponentom liberálov: fašistom a komunistom.

Knihu som sa snažil písať tak, aby bolo jasne vidno, že som za dnešný „establišment,“ ak to mám takto hlúpo povedať. Lebo keď sa pozerám na stav súčasného radikálneho myslenia, nikto z neho neprišiel s akoukoľvek praktickou predstavou, ako by mala ne-kapitalistická spoločnosť fungovať. Veľmi sa zabávam, keď čítam radikálnych ľavicových mysliteľov. Ich predstava o tom, čo dostáva kapitalizmus pod tlak, sú komunitné záhradky a squatting. Myslia si, že squatting je super, lebo ide proti predstave toho, že bohatí musia ovládať svoj majetok.

Squatting je bývanie v budove, ktorá vám nepatrí...

Presne tak. Je to porušovanie vlastníckych práv a tí, čo nemajú nič, akoby obsadzovali majetok tých, čo majú veľa. Môj pocit je, že toto nepredstavuje žiadnu alternatívu v spoločnosti s miliónmi obyvateľov. Na malej škále komunita kamarátov môže fungovať na princípe komunizmu a môže pokojne squatovať, ale už v tisícke ľudí by to nefungovalo.

Prečo komunizmus nefunguje v početnejších spoločenstvách?