Ešte začiatkom roku 2020 bola predmetom a záujmom širokej verejnosti práve spinálna svalová atrofia, ktorá je síce liečiteľná, no vyžaduje, aby bol liek na túto chorobu deťom podaný ešte pred dovŕšením dvoch rokov.
V súčasnosti je na portáli ĽudiaĽuďom ďalšia finančná zbierka pre malú Editku, ktorá rovnako trpí chorobou spinálnej muskulárnej atrofie. Lieky na túto ojedinelú chorobu stoja milióny eur a zdravotné poisťovne náklady na túto liečbu nepreplácajú, keďže tieto lieky ešte neprebehli procesom kategorizácie.
Dôvod, prečo tak nerobia, je jednoduchý. Finančné zdroje z verejného zdravotného poistenia sú limitované a mešec nie je bezodný. Vďaka medializácii týchto prípadov udelil vtedajší zastupujúci minister zdravotníctva Peter Pellegrini výnimku a zdravotné poisťovne na túto unikátnu liečbu prispeli. Spinálna muskulárna/svalová atrofia (skr. SMA z angl. spinal muscular atrophy) je dedičné neurosvalové ochorenie, ktoré postihuje časti nervového systému pacienta zodpovedné za reguláciu spontánnych pohybov svalov.
Spôsobuje nefunkčnosť periférneho motorického nervu tzv. motoneurónu, ktorý sa nachádza v mieche. To sa druhotne prejaví úbytkom svalových vlákien, hmotnosti svalov a stratou svalového tonusu. Liečba tejto choroby nebola ešte pred niekoľkými rokmi možná, no veda a medicína robia míľové kroky vpred a dnes už na túto chorobu existuje liek Zolgensma.
Ten však nie je na Slovensku kategorizovaný, teda lepšie povedané, nie je dostupný na lekársky predpis. Okľukou sa dostávame k pôvodnej otázke, má ľudský život konkrétnu cenu? V prípade pacientov, ktorý potrebujú liek Zolgensma áno a je to približne 2,1 milióna USD.
Zolgensma je zatiaľ dostupný len pre pacientov vo Veľkej Británii, Francúzsku, Taliansku a Belgicku alebo v Nemecku. Pričom jediná krajina, v ktorej je Zolgensma prístupná pre všetkých pacientov je Nemecko. Pacienti majú na tento liek nárok z medicínskeho hľadiska.
Katarína Fedorová vo svojej publikácii vysvetľuje, ako sa Nemecku podarilo tento liek sprístupniť. „Úhrada je založená na systéme rozdelenia rizika, ktorý vyjednal fond združujúci 50 nemeckých zdravotných poisťovní“, pre slovenské publikum ešte raz: 50 zdravotných poisťovní, nie tri ako na Slovensku alebo rovno jedna zdravotná poisťovňa podľa preferencií etatistov.
Ani omnoho bohatšie krajiny, ako je Slovensko, nedokážu tento liek zaplatiť. Je však len jeden z viacerých inovatívnych liekov, ktoré sú už na trhu dostupné, no nie sú dostupné pre širokú verejnosť. Práve takým sa vo svojej publikácii Inovatívne lieky právne a etické otázky venovala Katarína Fedorová.
Pacienti by mali mať prístup k liekom, otázka však je, ku ktorým liekom a za akých podmienok. Prístup k inovatívnym liekom je, tak ako píše Fedorová, podmienený kolíziou medzi ľudským právom na zdravie a imperatívom spravodlivosti, ktorý vyžaduje prijateľné rozdelenie obmedzených ekonomických zdrojov medzi ľudí.
Štát má povinnosť zabezpečiť pre svojich obyvateľov prístup k základným liekom, ktoré uspokojujú prioritné potreby obyvateľstva v oblasti zdravotnej starostlivosti, píše v prvej kapitole svojej publikácie Fedorová. Kľúčová otázka však je, ktoré lieky definujeme ako tie základné a ktoré sa už do tohto balíku nezmestia. Inovatívne lieky dokážu zlepšiť kvalitu života alebo ľudský život rovno zachrániť.
Ak by sme poskytli inovatívne lieky všetkým pacientom, ktorí ich potrebujú, tak by bolo nutné obetovať nemalú časť finančných prostriedkov z verejného zdravotného poistenia. „V rámci verejne financovaných systémov zdravotnej starostlivosti sa nemusia uplatňovať individuálne práva na najmodernejšiu liečbu bez ohľadu na jej vplyv na ostatných ľudí, ktorých práva na prístup k zdravotnej starostlivosti musia byť rovnako zohľadnené“, uvádza Fedorová.
Znamená to, že každý systém verejného zdravotníctva musí vyhodnotiť, čo si ešte môže dovoliť svojim pacientom uhradiť nad rámec bežnej zdravotnej starostlivosti.
Navyše pri inovatívnych liekoch, medzi ktoré patrí i spomínaný liek Zolgensma, existuje i ďalšie riziko. Máme len limitované informácie o jeho dlhodobej účinnosti. Európska agentúra pre lieky (EMA) vo svojej hodnotiacej správe k lieku Zolgensma z marca 2020 priznala, že je účinný voči spinálnej svalovej atrofii, otáznou je jeho dlhodobý efekt na zdravie pacienta.
Krátkodobo je teda pre pacienta prospešný, no o perspektíve budúcich rokov či dekád nemáme verifikovateľné informácie, keďže tento liek bol schválený Európskou liekovou agentúrou len pred niekoľkými rokmi. Za 2,1 milióna dolárov si teda možno nekupujeme trvalé riešenie v podobe vyliečeného pacienta na celý život, možno si kupujeme len vyliečenie na obmedzený čas. Je však pochopiteľné, že tí, ktorí trpia zriedkavými ochoreniami, požadujú, aby mali prístup k inovatívnym liekom, ktoré im dodajú nádej, že sa ich zdravotný stav zlepší.
Ako však uvádza Fedorová „skutočný prístup k lieku závisí od finančných prostriedkov. Inými slovami, po povolení sa od platiteľov (pozd.red. nás všetkých) bude žiadať, aby financovali liečbu s neistou hodnotou. Preto je mimoriadne dôležité odpovedať na otázku, či predpokladaný život zachraňujúci potenciál lieku preváži riziko plytvania obmedzenými zdrojmi zdravotnej starostlivosti“.
Ak je však liek schválený, tak racionalita ide do značnej miery bokom, keďže tlak verejnosti i samotných pacientov, ktorí boli diagnostikovaní unikátnymi ochoreniami bude obrovský a politikom, ktorí na konci dňa majú moc rozhodovať o spoločných zdrojov sa bude len obťažne odmietať uhradiť tieto inovatívne lieky.
Tento prístup však naráža na základné ekonomické a platné poučky, ktoré hovoria o tom, že každé rozhodnutie týkajúce sa alokácie obmedzených zdrojov je prepojené s nákladmi na nevyužité príležitosti, keďže „využitie zdrojov jedným spôsobom bráni ich využitiu iným spôsobom“.
Spoločenská hodnota lieku
Pre spoločnosť je cieľom liečby pacienta nielen záchrana jeho života, čo je cynicky povedané sekundárny cieľ. Primárnym cieľom pacienta, špeciálne v detstve a produktívnom veku, je návrat pacienta do práce, čím generuje finančné prostriedky a nie naopak- nespotrebováva ich.
Pacient, ktorý je pripútaný na lôžku, alebo stráca mobilitu, predstavuje viacnásobný náklad pre zdravotný a sociálny systém, keďže týmto pacientom poskytujeme i dodatočné zdroje v podobe dlhodobej zdravotnej starostlivosti, ktorú mu poskytuje ďalšia osoba. Tá sa stáva rovnako ako pacient odkázaná na sociálne zabezpečenie. Akú liečbu by sme teda mali pacientom poskytnúť z ekonomického hľadiska?
„Akákoľvek iná liečba ako tá, ktorá dokáže pacienta vyliečiť, vedie k zvýšeniu nákladov na zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Jednoducho povedané, čím dlhšie osoba s určitým postihnutím žije- čo naznačuje účinnú liečbu- tým vyššie sú náklady na sociálnu starostlivosť“ konštatuje Fedorová vo svojej publikácii. Je preto na dôkladnom zvážení, ktoré by malo v sebe mať i ekonomické racio, či sa nám oplatí inovatívny liek podať a komu sa ho oplatí podať.
Ak by mal čitateľ opätovne dojem, že tieto vyjadrenia vyznievajú nehumánne, tak dojem klame, pretože tzv. triáž funguje i v ďalších prípadoch. Ak je pacient diagnostikovaný závažným ochorením a nachádza sa napríklad v terminálnom štádiu rakoviny a do toho dostane pacient ďalšie závažné ochorenie, tak mu nie je poskytovaná najmodernejšia a najdrahšia liečba, pretože tá by stála značné množstvo finančných prostriedkov, ktoré by boli minuté bez toho, aby mal pacient nádej na záchranu svojho života.
V závere svojej publikácie píše Katarína Fedorová nasledovné riadky: „Zdá sa takmer nemožné reagovať na utrpenie pacientov, ktorí apelujú na nevyčísliteľnú hodnotu ľudského života chladnou logikou racionalizácie“. A predsa je potrebné otvoriť verejnú diskusiu napriek predpokladaným ťažkostiam. Hoci niektorí jednotlivci môžu trvať na tom, že spoločnosť nikdy nemôže akceptovať hodnotové súdy typu „2,1 milióna dolárov je príliš veľa na prežitie tohto dieťaťa, je to presne ten druh hodnotového posúdenia, ktorý ako spoločnosť musíme zvládnuť urobiť“.
Liekov, ako je i Zolgensma, bude časom na trhu pribúdať a nožnice medzi najlepšou a široko dostupnou zdravotnou starostlivosťou sa budú otvárať, otázka je, ako sa jednotlivé krajiny s touto výzvou vysporiadajú. V súčasnosti čaká na schválenie až 400 bunkových a génových terapií a je pravdepodobné, že značná časť z nich Európska komisia schváli, čo bude v praxi znamenať ďalší tlak zo strany verejnosti na to, aby sa náklady na tieto lieky a terapie preplácali. Výzvou pre všetky členské štáty bude nájsť balans medzi tým, čo je na trhu dostupné a čo budú vedieť jednotlivé členské štáty ufinancovať z verejného zdravotného poistenia.
