V týchto týždňoch je v plnom prúde letná dovolenková sezóna. Svoje domovy opúšťajú milióny ľudí, aby sa z nich stali krátkodobí nomádi a na vlastnej koži vyskúšali, „ako chutí svet“. Na rekreačno-poznávacie „sťahovanie národov“ sa v cieľových krajinách všeobecne hľadí ako na požehnanie. V letných mesiacoch však kulminuje aj sezóna pohybu migrantov vrátane ilegálnych. Takýmto novoprišelcom sa v hostiteľských krajinách nedostáva jednoznačného prijatia.
Postoje voči nim oscilujú medzi krajne priaznivými – najmä na strane hospodárskych kruhov – a rezervovanými až odmietavými v radoch verejnosti. Je preto potrebné dôraznejšie presvedčovať skeptické obyvateľstvo?
Éra gastarbeiterov
Otázky tohto druhu si kladú vlády a médiá predovšetkým v štátoch, v ktorých je masové prisťahovalectvo pomerne novým javom. Ide najmä o národné štáty v Európe i v Ázii s vysokou rasovou, etnickou, kultúrnou a jazykovou homogénnosťou. V ich národnom povedomí hrávajú inozemci rušivú rolu a neraz bývajú v historickej pamäti národa zapísaní ako deštruktívne elementy.
Prisťahovalectvo tam v 20. storočí zvyklo predstavovať iba nutné zlo, napríklad v podobe tzv. hosťujúcich robotníkov. Na ich práci stála a padala povojnová hospodárska obnova západnej Európy a boli pôvodne pozývaní ako hosťujúca pracovná sila. Pamätníci si možno ešte spomínajú na staré čiernobiele filmové spravodajské týždenníky a televízne noviny s reportážami zo slávnostných vítaní vlakových súprav privážajúcich do Frankfurtu, Paríža, Ríma, Bruselu či Viedne stovky a tisíce „gastarbeiterov“.
Z migrantov usadlíci
Hoci prichádzali v hojných počtoch, povojnová konjunktúra si po viac ako dve desaťročia vyžadovala ich nepoľavujúci prísun. Čakali na nich výrobné pásy v továrňach a uplatňovali sa i v sektore služieb. Na filmových plátnach a televíznych obrazovkách boli prezentovaní ako skromní a usmievaví pracujúci hostia, ktorí sú svojim chlebodarcom a hostiteľským krajinám vďační za možnosť zarobiť si a posielať peniaze rodinám domov. Povojnový blahobyt a etablovanie demokracie v denacifikovanom Nemecku, ktoré sa stalo hospodárskou lokomotívou západnej Európy, upevnili dodržiavanie ľudských práv vrátane práv na zlučovanie rodín zahraničných migrantov.
Pôvodný koncept rotujúcej zahraničnej pracovnej sily, ktorá sa po niekoľkých rokoch vracia domov a je nahradzovaná novými počtami spresňovanými podľa potrieb hospodárskych rezortov a firiem, pokrivkával už od začiatku. Zahraniční migranti sa usadzovali natrvalo a privádzali si často dosť široké príbuzenstvo. V západnej Európe sa rodila druhá a po nej tretia generácia migrantov. Absorpčná schopnosť západoeurópskych ekonomík bývala dlhé roky vysoká a pracovná sila migrantov nebrala miesta domácemu obyvateľstvu.
Neprijateľnosť odsunu
Napriek krátkodobým epizódam hospodárskej stagnácie a kríz sa zdalo, že hospodársky rast bol trvalým javom, samozrejmosťou. Pre migrantov sa zo štátnych rozpočtov stavali sociálne byty a ich rodinným príslušníkom sa poskytovali rovnaké sociálne výhody ako domácim občanom. Práca migrantov bola pre ekonomiku západnej Európy čistým prínosom napriek stúpajúcim nákladom tohto druhu. Na efektívnosť a šetrnosť v sociálnych výdavkoch sa v sociálno-trhových ekonomikách vtedajšej blahobytnej západnej Európy príliš nehľadelo. Ekonomické priority mali prednosť pred sociálnymi dosahmi neustáleho zvyšovania počtov migrantov. Tlejúce problémy sa zametali pod koberec.
Vyše štvrťstoročnej zdanlivej idylke zazvonilo na výstrahu počas ropných kríz v prvej polovici 70. rokov. Rástla inflácia, devalvovali sa národné meny a vážnym spoločenským problémom sa stávala nezamestnanosť. Sprísňovala sa rozpočtová disciplína štátov i firiem a podľa pôvodného konceptu sa mohlo i malo pristupovať k zbavovaniu sa hosťujúcich pracujúcich migrantov.
Politická vôľa
Pojem „zbavovať sa“ však začal byť politicky i spoločensky výbušný a jeho uskutočňovanie sa mohlo skúšať iba opatrne a na báze dobrovoľnosti. Teórii o pracovnej sile migrantov ako najpružnejšej zložke pracovného trhu tieklo do topánok. Na odsunutie nadbytočných hosťujúcich pracujúcich chýbala politická vôľa, prepracovaná právna sústava a väčšina migrantov nejavila ani ochotu na návrat. Na ich obranu povstali zástupy advokátov, mimovládnych organizácií a občianskych združení.
A tak pôvodní migranti a ich rodinní príslušníci zostávali. Pozornosť verejnosti a vlád sa upriamila na inú kategóriu migrantov, ktorá sa dala regulovať. Boli to utečenci žiadajúci o politický azyl. Na vybavenie žiadostí o udelenie azylu čakali mesiace i roky a v tomto čase sa zvyčajne nesmeli zamestnať. Dostávali však ubytovanie a sociálnu podporu, čo poskytovalo azylantom z rozvojových štátov neraz vyššiu kvalitu života ako doma. Percentuálny podiel zneužívania takejto štedrosti sa postupne dvíhal, až sa z neho stal – na hnev OSN – bumerang v podobe reštrikčných opatrení hostiteľských krajín proti zneužívaniu azylového práva.
Globálna ekonomika
Na prelome 20. a 21. storočia svetová ekonomika rozkrútila kolesá globalizácie. Migrácia prešla najmä v európskych pomeroch kľúčovou transformáciou. Z nevítaných vĺn migrantov za prácou sa stával neoddeliteľný činiteľ zdravého chodu ekonomiky. Čoraz voľnejší pohyb kapitálu a investovanie v najrozličnejších lokalitách potrebovali pružnejšie pracovné trhy. Tam, kde nestačili domáce pracovné sily, sa mali presúvať migranti.
Európa sa ocitla na prahu 3. tisícročia v situácii takzvaného negatívneho rastu obyvateľstva. Aj bez globalizácie by sa nezaobišla bez prisťahovalcov na plátanie dier na pracovnom trhu a na brzdenie úbytku populácie starého svetadielu. S globalizáciou sa stupňuje potreba štrukturálne cielenej migrácie. Vo svetovej hospodárskej aréne vládne napriek vzájomnému prepájaniu národných ekonomík tvrdá konkurencia. Najúspešnejšie môžu byť také ekonomiky, ktoré disponujú dostatočne početnou, štrukturálne pestrou a flexibilnou pracovnou silou. Tieto kritériá však podliehajú neustálym zmenám a žiadna národná ekonomika v nich nedosahuje trvalé prvenstvá. Významnú rolu hrá vnútorná motivácia obyvateľstva a jeho vôľa po kvalifikačnom sebazlepšovaní. Za príklad môže poslúžiť Škandinávia a juhovýchodná Ázia, ale ani tam vždy nestačí domáci potenciál a tieto subjektívne faktory.
Migrácia - samozrejmosť
V globálnej ekonomike sa totiž môže dostaviť rozmach v tom-ktorom odvetví v takom tempe a rozsahu, ktorý ako vysávač vysaje domácu ponuku špecificky kvalifikovaných pracovných síl. Za príklad sa už ponúka i Slovensko a susedné Česko, kde automobilový priemysel nadobúda megarozmery, nútiace dovážať prijateľne kvalifikovaných migrantov z Rumunska a Bulharska. Bezprostrednou odpoveďou národného štátu môže byť podpora rozširovania vzdelávania v nedostatkových odboroch. Aj tak však riskuje náhly pokles požiadaviek a súčasný presun v dopyte po iných kvalifikáciách.
Fenomén štrukturálnej nezamestnanosti zostane zrejme stálym prvkom pracovného trhu národného štátu. Zdá sa, že najrýchlejším spôsobom plnenia požiadaviek po kvalifikovanej sile by bolo nechávať ju migrovať. V regionálnych blokoch typu EÚ sa teoreticky s takýmto mechanizmom ráta. Zaostáva však zákonodarná prax i vedomie občanov. Nie všetkým, čo by si migráciou za prácou pomohli, sa vycestovať chce. Mali by byť k tomu preto viac lákaní alebo tlačení?
Imperatív ekonomiky
Pred vyslovením kladnej odpovede na túto otázku by stálo za úvahu zvážiť historické paralely s povojnovou Európou a súčasné dozvuky vtedajšieho prístupu k celej problematike. Hospodársky rozvoj sa vtedy považoval za imperatív a pracovná migrácia sa stala jedným z nástrojov jeho plnenia. Presnejšie povedané, bola to imigračná polovica migrácie, pričom sa nikdy nedoriešil repatriačný protipól.
Ideálny prílev a odlev sa nekonali. Môžu sa stať skutočnosťou v 21. storočí? EÚ by sa vraj musela homogenizovať a brať si vzor od krajín založených ako prisťahovalecké, najmä od USA, Kanady a Austrálie. A stať sa taviacim sa kotlom štandardizovanej europeizácie. Plamene pod taviacim kotlom však v USA, Kanade a Austrálii v ostatných dvoch desaťročiach pohasínajú. Vzrastajúci počet etnických a náboženských vrstiev populácie odmieta asimiláciu. Taviaci kotol chladne do mlčiacej koexistencie, t.j. do multikulturalizmu. Ten stihol preniknúť aj do západnej Európy a posunúť vývoj spoločnosti do znepokojujúcej podoby.
Zlý sen
Legálna migrácia pracovných síl, nad ktorou bdie štát, sa môže stať sudom pušného prachu, ak sa riadi výlučne požiadavkami producentov na trhu. Čo potom ilegálna migrácia? Sužuje USA i EÚ a tlačí ich do defenzívy. Situácia je krátkodobo prakticky neriešiteľná, pretože rozdiely v kvalite života medzi najvyspelejšími a najchudobnejšími krajinami sveta zostávajú priepastné. Prudký makroekonomický rast mnohých rozvojových krajín je nevyrovnaný a zúfalé dôvody na ilegálnu migráciu nepoľavujú.
EÚ sa musí lepšie pripraviť na zvládanie prílevu utečencov z afrických stredomorských brehov. Malta je nimi natoľko zavalená, že dáva bruselskej centrále EÚ ultimátum požadujúce ich premiestňovanie do ostatných členských štátov. Predstavu povinného prerozdeľovania či stanovovania kvót odmietli 12. júla v Luxemburgu ministri vnútra členských štátov únie. Minimálny ohlas mali deň predtým v Bruseli na prvom Globálnom fóre o medzinárodnej migrácii a rozvoji výzvy predsedu Európskej komisie Josého Barrosa a generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna na zladenie imigračných politík.
Európa a svet
Pre Európanov môže byť len malou útechou, že Juhoafrická republika sa hrozí nekontrolovateľného príchodu vyhladovaných más so susedného Zimbabwe, kde kolabuje hospodárstvo. Náporov vĺn ilegálnych migrantov zo Severnej Kórey sa desia v Číne, pričom sa Peking ešte viac obáva vnútročínskej migrácie najzbedačenejších sto až dvesto miliónov vidiečanov do miest. Pokojný spánok nemá ani indická vláda, ktorá netuší, ako by zvládla milióny ekologických migrantov z Bangladéša, keby odtiaľ utekali pred záplavami, ktoré majú každým rokom mohutnejší rozsah a ničivejší účinok.
Autor je spolupracovník TRENDU.
