Keď som sa naposledy rozprával so sociológom Michalom Vašečkom, hovorili sme o tom, že Slovensko nemá víziu. Čo sa zmenilo za pol roka odkedy sme spolu hovorili naposledy?
Máme obrovské množstvo dobrých a zlých správ. Zámerne začínam tými dobrými, lebo v posledných dňoch prichádzajú skôr tie horšie. Prišla vláda, ktorá nie je ešte stále pripravená na vládnutie. No priniesla chuť niečo meniť. Je to vidieť na konkrétnych ministroch či životného prostredia alebo pôdohospodárstva, kde vidno, že procesy možno neovládajú, ale majú chuť riešiť veci, ktoré sa neriešili dlhé desaťročia. To je sympatické.
Čo je menej príjemné - prišli ľudia, ktorí sú málo skúsení a iba teraz sa hľadajú. Keď to porovnávame s ekonomickým svetom, ako keby prišiel niekto na pozíciu šéfa vo veľkej firme s tým, že vlastne ani nebol na úrovni stredného manažmentu. A to bez toho, že by som chcel niekomu krivdiť. Sú to častokrát ľudia, ktorí patria z hľadiska manažérskej literatúry do líniového manažmentu. Ľudia, ktorí sú, obrazne povedané, majstrami v prevádzke. Manažujú konkrétnych ľudí a to vedia robiť väčšinou dobre. Ale oni vlastne nikdy nesedeli v strednom manažmente. No a o top manažmente nevedia vôbec nič. Zrazu týchto ľudí z líniového manažmentu urobili top manažérmi. A začínajú sa v tom topiť.
Som optimista v tom, že ak tam vydržia nejaký čas, tak o rok a pol, o dva, to budú celkom slušní top manažéri. Ale pozor, to všetko bude mať svoje náklady.
O tom je asi politika v mnohých krajinách, nielen na Slovensku. Jednoducho, politické strany dokážu propagovať myšlienky, ktoré sa často ukážu ako nerealizovateľné. Ten väčší problém, ktorý momentálne vnímam je, že Slovensko je asi v najťažšej situácii vo svojej histórii. Valí sa teraz druhá vlna koronakrízy a štát podľa mňa v mnohých veciach zlyháva. Ako to vidíte vy?
Vidím to veľmi podobne. Štát zlyháva. Skúsim ísť nad rámec toho, že prišla konkrétna vláda, ktorá nebola pripravená. Osobne sa snažím stále nebyť príliš kritický k vláde ako celku, pretože je mimoriadne heterogénna. Tam sa dejú procesy, ktoré sa neudiali celé roky. Dá sa byť o niektorých konkrétnych veciach mimoriadne pozitívny.
No potom, bohužiaľ, vláda je reprezentovaná vždy konkrétnym človekom. Dáva jej meno a toto je proste vláda Igora Matoviča. Ja stále trvám na tom, že on je najslabším článkom vlády. A vlastne keby tam on nebol, vláda bude mať lepšie meno v očiach väčšej časti populácie a bude dostávať väčší kredit za to, čo robí.
Ale späť k Vašej otázke s Covidom. Ukázalo sa, že Slovensko bolo 30 rokov krajinou, ktorá bola stavaná do dobrého počasia. Všetko bolo vyrátané tak akurát, ale do dobrého počasia. Ľudia dostávajú platy, aby vyžili. Všetko je tak akurát, len nech nepríde zlé počasie. No ono prišlo a teraz sa obnažili všetky naše zlyhávania za posledných 30 rokov - všetky tie mávnutia rukou, že nejako bude; nejako sa to poddá.
No a teraz sa ukázalo, že sa to nepoddá. Ukázalo sa, že zdravotníctvo, ktoré je dlhé roky podfinancované, môže zrazu vybuchnúť. Ukázalo sa, že školstvo nie je nijakým spôsobom pripravené na to, aby zmenilo zo dňa na deň spôsob učenia. Nie že by to všade vo svete fungovalo, ale na Slovensku je úplne zjavné, že školy, ktoré išli na doraz už pred pandémiou, sú teraz vo fáze, kedy nemôžu stíhať a ľudia sú frustrovaní.
A ja mám k nim obrovskú empatiu. Každá katastrofa svojím spôsobom obnažila problémy, ktoré už existovali reálne, akurát sa pandémiou všetko znásobilo.
Z tohom, čo hovoríte, mi vyplývajú dve veci. Prvá je tá, že Slovensko a jeho verejná správa dlhodobo nie sú alebo neboli pripravené efektívne riadiť štát. Do toho prišiel krízový manažér, ktorý nie je krízový manažér. Tým pádom si môže Igor Matovič odniesť problémy za tých 30 rokov neriešenia. Je to tak?
Svojím spôsobom áno. Zámerne sa budem snažiť byť pozitívny. Premiérovi v takejto situácii by nikto nemal závidieť. V situácii, kedy si ľudia za mnohé nefungujúce veci budú personifikovať jeho.
Je tu veľké množstvo ľudí, ktorí sa dostávajú do existenčných problémov, ktorým padajú ich biznisy, ktorým sa rúca ich osobný život. Deti, ktoré vnímajú pandémiu úplne inak ako my dospelí, pretože im čas beží rýchlejšie ako nám. Pre nich rok života medzi 14 a 15 rokom v čase dospievania je niečo úplne iné ako u dospelých medzi 46 a 47. To si niekedy ani nevšimneme, oni si to ale všimnú veľmi citlivo. Pre nich sú to kľúčové momenty. Veľmi to prežívajú a tým pádom to personinfikujú do niekoho.
Druhá vec je tá, že mohlo by to byť lepšie a sú príklady zo sveta, že to býva lepšie. Novozélandská premiérka slúži ako krásny príklad toho, že nielenže pandémiu ustála. Ona posilnila svoje pozície, stala sa najpopulárnejšou političkou. Práve preto, že to zvládla procesmi. Zvládla to tým, že vláda kompenzovala to, čo mala kompenzovať, ale zase nie prehnane. Nový Zéland si to nemôže dovoliť ekonomicky. Zároveň sa stále až psychoterapeuticky prihovárala ľuďom. Ona sa stala terapeutkou v priamom prenose. Je to niečo, čo si možno viem predstaviť v pozícii Zuzany Čaputovej ako premiérky. Možno by zase procesne niektoré veci nie úplne zvládala, pretože s tým nemá skúsenosť, ale to psychoterapeutické by tam zrejme bolo.
Musím povedať, že toto Igor Matovič až šokujúco nezvláda. Niekedy človek pozerá na to, aké chyby robí z hľadiska komunikácie. Hovorím si, že to je ako z veľkej čítanky, ako sa to robiť nemá. Teraz je otázka, že či to tak robí naschvál. Či má nejakú víziu, o ktorej my ešte nevieme. Alebo je to o tom, že ako sa zobudí, takú komunikáciu zvolí. Svojím spôsobom je to záhada, ale ľudí to prestáva baviť. To je faktom, na ktorom sa asi zhodneme viacerí.
To, čo naznačujete je, že koronakríza nemusí mať iba negatívny vplyv na politikov, ktorí sú pri moci. Môže byť aj pozitívny, pokiaľ ho dobre uchopia. Napríklad v Nórsku, Dánsku alebo Nemecku. Narážate na komunikáciu. Je podľa vášho názoru komunikácia Igora Matoviča až taká negatívna?
Myslím, že áno, pretože ukazuje istú nevyrovnanosť. Nielenže skáče z témy na tému, alebo jeden deň jedna informácia poprie tú predchádzajúcu. Tam je vážnejší problém. Niekedy sa snaží ľudí pochváliť, ale ani tá pochvala vlastne nie je taká, akú by ľudia čakali. Hneď to vystrieda nejaké pohanenie, nejaká kritika. Ľudia nevedia, na čom sú, a nevedia, prečo si to zaslúžili. To je kúzlo nechceného. Pandémia je niečo, za čo ľudia nemôžu. Môžu za veľa vecí, ktoré sa okolo nich dejú, ale nie za pandémiu.
To proste prišlo a ľudia si to nevypýtali. V takej situácii človek musí ukázať obrovskú snahu sa ľuďom vedieť prihovoriť. Je to vlastne akýsi šamanizmus. Šaman, ktorý sa snaží ľuďom odovzdať situáciu možno lepšiu aká je, ale zároveň im v správnej chvíli namiešať aj zlú informáciu. Toto je problém s jeho komunikáciou. My sa vlastne nedozvedáme, čo nás čaká. Súvisí to s chýbajúcou víziou. Ja som zistil, že mne samému mimoriadne vadí, že som ešte nepočul od Igora Matoviča ani ďalších ľudí, čo nás čaká v roku 2021.
Dokonca aj z ekonomického hľadiska. Musím predsa vedieť, ako si mám upraviť životné stratégie. Komunikácia ide smerom: vydržte ešte chvíľu, vydržte ešte pár týždňov, vydržte ešte mesiac - dva. Tak to predsa nie je. Všetci by mali vedieť, že obmedzenia zostanú. Mali by sme vedieť, že obmedzenia budú ešte veľmi dlho. V podobe rúšok, možno nejakých obmedzení na hraniciach, možno nejakého testovania pri cestovaní, zrejme obmedzení v kinách. To všetko môže ostať ešte nadlho. Ale môže to byť aj inak a ľuďom to treba povedať.
Čaká vás veľmi zlý rok 2021. Nečakajte, že sa vrátime naspäť do normálu, v ktorom sme žili vo februári 2020. Tam sa nevrátime ešte veľmi dlho a dokonca je otázka, či vôbec. Nepočul som to od nikoho.
Ešte sa vrátim ku komunikácii Igora Matoviča. Celý čas v podstate na niekoho útočil. To je jeho politika. Miesto vízie a budovania, skôr útok na nejakého nepriateľa. Práve v súčasnosti to podľa mňa rozdeľuje spoločnosť. V čase, keď potrebujeme, aby sa spoločnosť spájala a hľadala riešenia ako celok, tu vidíme tendencie, ktoré nie sú úplne korektné. Vidíte to takisto?
Tá komunikácia je nešťastná a asi môžeme iba vysloviť hypotézu, že zrejme si to premiér úplne neuvedomuje. Možno je to jednoducho v čase paniky, únavy, nevyspatia. Keď vám nadáva veľká časť populácie, nie je to príjemné. On tým určite nejakým spôsobom trpí. A potom si niekde tú zlosť vyleje. Tak sa vlastne rozlišujú štátnici a politici.
Štátnik to väčšinou vie zvládnuť. Príkladov zo sveta je veľa. Rozhodne to nie sú ľudia, ktorí to zvládli preto, že sú psychopati alebo sociopati. Že by im to bolo jedno. Sú to veľmi citliví ľudia, ktorí jednoducho ten tlak vedia ustáť. Musím povedať, že u premiéra nevidím, že by vedel tlak ustáť.
Snažím sa byť empatický a keby komunikoval trošku inak, mnohí by mu boli ďaleko priaznivejšie naklonení. Vedeli by mu to odpustiť, ale v momente, keď vám niekto nadáva, niečo sa vo vás zlomí. A toto si myslím, že sa momentálne deje u mnohých ľudí na Slovensku. Že sa to v nich niečo zlomilo. Vieme mať nejaké sympatie s človekom, ktorý to má všetko na pleciach, ale nie za týchto okolností.
To, čo mne osobne chýba ešte viac ako komunikácia, je nejaký ten cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. A to sa netýka len premiéra, ale aj ministra zdravotníctva a pandemickej komisie. Určila síce nejaký plán, ale ten je bezzubý a bez konkrétnych cieľov, bez konkrétnych riešení. Preto ten systém vyzerá tak, ako vyzerá. Myslíte si, že je takéto riadenie štátu udržateľné v súčasnej situácii?
Čo znamená udržateľné? Môže tam vláda teoreticky vydržať celé štyri roky? Ja si myslím, že skôr nie. Ale hypoteticky môže. Je faktom, že po štyroch rokoch tá populácia bude natoľko nahnevaná, sklamaná, možno aj agresívna, že to môže priniesť fatálne zmeny na politickej scéne. Môže priniesť nie ľudí, s ktorými sme možno mali v minulosti zlé skúsenosti, ale možno ľudí nebezpečných. V tom je vlastne ukryté to obrovské nebezpečenstvo, ktoré v sebe tento typ nielen komunikácie, ale aj chýbajúcej vízie, skrýva.
Ale keď sa dostaneme k tej vízii, prečo sa vlastne divíme? Veď Igor Matovič bol zvolený a vyhral voľby v podstate s jednou dimenziou: „ideme očistiť Slovensko od korupcie“. Na toto ľudia počúvali. Preto ho zvolili. Takáto bola objednávka. Nebola objednávka na príjemnú komunikáciu, nebola objednávka na riešenie pandémie, lebo sme nevedeli, že príde. Bola to vlastne jednodimenzionálna objednávka.
To nebola taká objednávka ako vo vzťahu k Ficovi v roku 2006. Tá bola ďaleko širšia. Alebo vo vzťahu k Dzurindovi v 1998 alebo v 2002. To bola dimenzia na komplexné urobenie reforiem, zmenu charakteru štátu, toho bolo viacej. Tu bola jednodimenzionálna línia: „krajinu ovládli oligarchovia a musíme to zmeniť.“
No a v tejto časti musím povedať, aj keď pomaly, Igor Matovič, respektíve možno skôr ľudia okolo neho, ako pani Kolíková, v princípe tie sľuby napĺňajú. Či sa im to podarí komplexne, tu mám isté pochybnosti, ale musím férovo uznať, že napĺňajú sľub. Len ako keby chýbala objednávka na niečo iné. A keďže oni tú objednávku nemali, tak ju ani nenapĺňajú. Celým svojím telom nám hovoria: „no však iné ste si neobjednali, tak my ani na iné neodpovedáme.“
To by bolo za normálnych okolností celkom akceptovateľné, avšak máme tu skutočne veľkú krízu súvisiacu s covidom a chce to krízového manažéra. Ja sa spýtam veľmi ťažkú otázku. Nemyslíte si, že v takejto situácii by mohla prísť k úvahám úradnícka vláda? V Taliansku sa jej veľmi dobre darí.
Zaujímavá otázka. Myslím si, že momentálne nie, ale po zvládnutí Covid-19 úplne kľudne sa o tom môžeme začať rozprávať. Pretože ja sa bojím mnohých vecí, ktoré sa môžu stať v 2021. Ale nechcem svojimi možno apokalyptickými víziami nikoho obťažovať. P
Bol som veľkým priaznivcom úradníckej vlády v roku 2016. Spoločnosť bola mimoriadne polarizovaná. Do parlamentu sa dostali fašisti. To bolo obdobie, kedy Robert Fico nevedel vytvoriť vládu iným spôsobom, ako si požičať niekoho z druhého brehu. Použil-využil Most a tie štyri roky svojím spôsobom boli stratené. Pre Slovensko to neboli roky ničím dobré, ničím priaznivé. Vtedy som bol veľkým priaznivcom toho, že musíme vyriešiť problém rastúceho extrémizmu a zároveň zastaviť oligarchiu. Práve tým, že príde úradnícka vláda. To sa nestalo.
V tomto rozbehnutom vlaku teraz, bohužiaľ, aj keď to bude znieť asi kruto, budeme musieť vydržať rôzne nekonzistenté kroky tejto vlády. Ten vlak totižto ide. On sa nedá zastavovať a vyskakovať z neho. Ale faktom je, že keď sa podarí tie najviditeľnejšie problémy spojené s Covidom-19 vyriešiť, a to teda rozhodne nebude skôr ako v lete alebo na budúcu jeseň, tak si myslím, že tie úvahy začnú byť celkom reálne.
Takže hovoríte, že máte plnú dôveru v to, že predseda vlády a zároveň minister zdravotníctva dokážu situáciu vyriešiť?
Nie, nemám k mnohým veciam dôveru a je veľmi otázne či minister zdravotníctva vôbec vydrží v tej pozícii. Má to ťažké, to všetci uznávame. Teraz vidieť ako v niektorých ohľadoch nebol na tú pozíciu pripravený. Nemám úplnú dôveru, ale viem, že teraz robiť zásadné zmeny by mohlo priniesť ešte väčšie problémy.
Poviem to obrazne. To je, ako keby ste išli vo vlaku. Sadnete v Bratislave a on sa pohne zlým smerom. Chcete ísť do Brna, ale idete na Nové Zámky. Máte tri možnosti. Buď sa odveziete až do Nových Zámkov a skúsite to teda napraviť a vrátiť sa späť. Alebo skúsite vyskočiť a budete veriť, že sa vám nič nestane. Alebo zatiahnete ručnú brzdu, dostanete sankciu, čo nebude nič príjemné. Faktom ale je, že môžete zastaviť ešte v Bratislave. Ja osobne by som si vybral - poďme už teda do tých Nových Zámkov a budeme sa musieť vrátiť v niektorých ohľadoch späť.
Je možné, že sa premrhá veľa potenciálu, ktorý v tej krajine objektívne je. Vieme si predstaviť, že lídri slovenského biznisu nebudú veľmi šťastní, pretože toto bude aj obdobie, ktoré bude premrhané. Nie iba kvôli Covid-19, ale aj kvôli niektorým nie úplne konzistentným politikom. Ale zase buďme úprimní a možno aj trochu cynickí. Takých období v histórii moderného Slovenska už bolo viacero. Prežili sme to vtedy, prežijeme aj teraz, ale škoda toho času.
Máme v súčasnosti mnohé návrhy. Napríklad celoplošné testovanie, ktoré sa ukazuje, že má každý deň viac a viac trhlín. Opäť nejaká vízia alebo skôr idea, ktorá mala byť zhmotnená, avšak bez toho, aby tam prebehla akákoľvek diskusia. Nie je to niečo, čo sa môže opakovať častejšie? A skôr národ zneistí, ako mu pomôže riešiť situáciu?
To testovanie je náročný príbeh a ja mám tiež ostych sa k tomu dopodrobna vyjadrovať. Sám sa pôjdem nechať otestovať. Ak sa to podarí, je to niečo, čo určite prináša mnohé pozitívne veci. Ale je tam aj obrovské množstvo zádrhelov, nepríjemností a ďalšej frustrácie na strane populácie.
Takéto niečo by mnohé iné lepšie zorganizované štáty pripravovali celé týždne, možno mesiace. My máme ambíciu začať po piatich dňoch odkedy to premiér povie v televízii. Je mi veľmi ľúto tých starostov, je mi ľúto tých ľudí. Na Orave môže testovanie prebehnúť dobre. Problém bude v Bratislave, Košiciach, vo veľkých mestách. Tu to môže byť ďaleko náročnejšie. Prečo mám pochybnosti? Takéto niečo sa dá robiť dobre v troch typoch krajín.
Prvý typ krajiny: totalitná alebo autoritárska. Ľudia sú požiadaní o to, aby sa otestovali, netrúfnu si ani veľmi protestovať, lebo to má zásadné sankcie. To nie je prípad Slovenska. Druhý typ: tam, kde je vysoká dôvera k inštitúciám a skúsenosť, že inštitúcie fungujú dobre. No to tiež nie je celkom prípad Slovenska. A tretie: relatívne dobre sa to robí tam, kde populácia nie je zasiahnutá obrovským množstvom nezmyslov zo sociálnych sietí, kde nie je zasiahnutá konšpiračnou mentalitou. To tiež nie je náš prípad.
Takže potom jediné čo by nás vlastne mohlo oprávňovať byť optimistickí je to, že veci sú dobre pripravené po procesnej, inštitucionálnej stránke. Mám veľkú dôveru, podobne ako mnohí iní, v Slovenskú armádu. Ale že by to aj oni stihli v priebehu niekoľkých dní pripraviť úplne skvele? Veľmi im držím palce, naozaj veľmi. Ale mám svoje pochybnosti. Stále si hovorím, že kde berieme to sebavedomie, že my to zvládneme. To, čo doteraz nikto iný nespustil a mnohí o tom diskutovali. Zatiaľ je skúsenosť teda z východu, kde čínski komunisti zavreli jedno konkrétne mesto s mimoriadnou nemilosrdnosťou a celého ho precestovali.
Ako vidíme, situácii to pomohlo oveľa lepšie ako kdekoľvek inde na svete. Slovensku ako aj Česku, prípadne možno aj iným krajinám, hrozí možno lombardský scenár, ktorý je skôr katastrofický. Zvládne to Slovensko lepšie ako Lombardsko?
Myslím si, že to zvládneme rovnako dobre alebo rovnako zle. Čo to bude znamenať pre slovenskú ekonomiku? Tí, ktorí sa v tom vyznajú, majú na to odpovede. Paradoxne sú optimistickejší ako v prípade krajín ako je Taliansko a Španielsko. Vedia argumentovať, prečo to tak je. Ale určite tie dopady budú fatálne. Budeme sa z toho zbierať dlho, ale úprimne povedané, mňa ďaleko viac trápi to, čo to urobí s psychickým zdravím populácie.
Už teraz vidím, že to ľudia prestávajú zvládať. Šíri sa nielen frustrácia, ale aj agresivita a tá môže prerásť v hnev. Nemyslím hnev, ktorý sme videli pred pár dňami u ľudí pred Úradom vlády. To môže byť hnev, ktorý môže byť ešte vážnejší. V angličtine sa to volá public disobedience - prestaneme dodržiavať predpisy a zákony. A robíme to zámerne, aby sme ukázali svoj odpor. Ak táto situácia bude trvať ešte niekoľko mesiacov, a to teda bude, a komunikácia sa nezlepší, môžeme na jar prísť do situácie, kedy zúfalí ľudia začnú robiť zúfalé veci. Lebo zúfalí ľudia robia zúfalé veci.
Bohužiaľ, to je scenár, ktorý sa stal mnohokrát v histórii a môže sa stať aj v budúcnosti. Čo spraviť, aby sa to nestalo?
Neviem či tí, ktorí sú pri moci, si dajú poradiť. Skúsim to obrátiť zase pozitívne. Obrovské množstvo ľudí sa teraz veľa naučí. Ja si myslím, že celá Európa, celý svet ešte zažije rôzne typy katastrof v najbližších desiatich rokoch. Napríklad aj spojených s klímou. Môžu sa opakovať veci, ktoré sa v minulosti stali raz za päťsto rokov, raz za sto rokov. Tým, že si prejdeme túto pandémiu, tak sa veľmi veľa naučíme. Naučíme sa reagovať. Naučíme sa komunikovať. Nastavíme isté procesy. Už sa nám nestane, aby sme mali prázdne sklady. Už sa nám nestane, aby sme nemali pripravené poriadne pandemické plány. Možno budeme myslieť aj za roh a pripravíme aj iné typy plánov. Budeme ďaleko dôslednejší. Toto si myslím, že nás posunie dopredu.
Mám napríklad skúsenosť s tým, že som v styku s epidemiológmi a imunológmi. To sú mimoriadne sofistikovaní ľudia. Ale nie sú naučení politicky komunikovať. Nikto ich k tomu nenútil, neboli v tej situácii a teraz sa to učia. Som presvedčený, že keď príde niečo v budúcnosti, títo ľudia to budú vedieť. Akúkoľvek podobnú situáciu zvládne Slovensko nepomerne lepšie ako toto. Čiže svojím spôsobom vidím svetlo na konci tunela. To zlé sa dá obrátiť, len to musíme nejakým spôsobom prežiť.
Či sa dá premiérovi vysvetliť, aby nevypisoval do mobilu, ktorý podľa môjho názoru by mu mali zobrať, neviem. Na to odpoveď nemám, ale pokiaľ sa ľudia budú dozvedať zásadné veci zo statusov na Facebooku, tak to je mimoriadne neštandardné. Ak niekto teraz dodá, že takto isto komunikuje aj Trump v Amerike, ja dodávam, však ale presne tak to vyzerá vo svojich dôsledkoch.
Spýtam sa vás na politické preferencie. Povedali ste veľmi dobrú myšlienku. Pred pol rokom ste povedali, že preferencie strany OĽANO poklesnú k 15 percentám a tam sa udržia. Už sme pri tých 15 percentách. Je to niečo, čo ste očakávali alebo kde vidíte ďalšiu trajektóriu ich preferencií?
Priznám sa, čakal som to, ale to nie je veštenie zo sklenenej gule. Proste človek sa pozrie na dáta. Aké je jadro úplne presvedčených voličov OĽANO. Aká je skupina tých, ktorí teoreticky by aj zaváhali, ale ešte stále im OĽANO vyhovuje. A akí sú tí, ktorí tam pribudli doslova týždeň alebo dokonca v deň volieb.
To sa dalo týmto pádom odrátať. Tí, ktorí pribudli posledné dni pred voľbami, v rozčarovaní z niektorých krokov sa stanú nevoličmi alebo prelezú na druhú stranu. Tu je dnes veľmi viditeľný odchod smerom k SaS. Ten odliv sa dá doslova sledovať. Zastaví sa niekde na 15-tich percentách. Čiže tam sa to môže udržať.
Prípadne ak Igor Matovič bude komunikovať tak ako komunikuje, je šanca, že sa to dostane až k tomu bezprostrednému jadru OĽANO. A to je niekde medzi šiestimi až ôsmimi percentami, viac to nie je. Nemyslím, že sa to tam dostane nejako veľmi rýchlo. Tá pätnástka môže kľudne vydržať nejaký čas.
Takže na svojej predpovedi nemeníte nič. Myslíte si, že hrozia predčasné voľby, rozpad koalície? Čo by sa muselo stať, aby tam vznikol silný tlak zdola, ktorý by to dokázal aj napriek tomu, že chcú vládnuť. Čo by to mohlo spôsobiť?
Premýšľam, čo všetko by to mohlo byť. Nedohodnú sa na úplne zásadných veciach, ktoré sa ľuďom nedajú vysvetliť. To znamená to, že vládna koalícia opakovane zlyhá v kľúčových veciach. Napríklad, voľba generálneho prokurátora. Neschválenie niektorých úplne kľúčových reforiem, ktoré sľubovali. To, čo môže spôsobiť rozbitie, je skôr obrovské pnutie vo vnútri koalície. Keď sa vzťahy dostanú do fázy, kedy je to už neudržateľné.
Richard Sulík stále drží. Za posledné roky sa naučil reagovať na útoky, ktoré sú mimoriadne osobného charakteru. Keby som vám teraz povedal, že ste zodpovedný za smrť tisícov ľudí, tak by ste to zobrali veľmi osobne. To sa každému z nás znáša ťažko. Richard Sulík to uniesol, ale pochopiteľne tie kvapky do pohára padajú.
Všetci to poznáme z osobného života. Môže ich padnúť tisíc, padne tisíc prvá a proste človek exploduje a povie si tak dosť. No a kto má akú mieru výdrže, to uvidíme. Čiže ja by som bol v tomto ďaleko kľudnejší. Znovu zopakujem: sme vo vlaku a vlak ide.
Keď máme byť trochu cynickí, kto by sa teraz chcel dostať k moci? Kto by chcel usporiadať voľby v marci, aby sa niekde v apríli dostal k moci? V čase, kedy dopad ekonomických opatrení bude úplne fatálny. Slovenská ekonomika bude na kolenách, nezamestnaných bude pribúdať a vtedy sa má niekto hrabať k moci? Skutočná tragédia z pozície občana je to, že všetci v opozícii nechajú Igora Matoviča v tom. Nech sa v tom nájde a nech sa z toho snaží dostať sám. A v tom je tá hrôza z pohľadu občana.
Tam smerovala moja posledná otázka. Ako zmení druhá vlna koronakrízy Slovensko?
Ja sa bojím, že Slovensko sa už zmenilo. Koronakríza dala facku nám všetkým. My sme totižto niekde v podvedomí verili, že situácia sa bude stále zlepšovať.
Ono to tak je asi vo viacerých štátoch. Ale my to máme ešte podporené tým, že je to naša skúsenosť po roku 89. Začínali sme z ničoho. Ako kedysi povedal jeden múdry poľský intelektuál: „Bolo veľmi jednoduché kedysi urobiť rybársku polievku z akvária, ale teraz je otázka, ako z tej rybárskej polievky naspäť urobiť akvárium.“ A tam sme vlastne začínali. Aj moja generácia.
Som človek, ktorý mal počas revolúcie v 1989 osemnásť rokov. My sme zažili úplne bezprecedentný sociálny vzostup. Mnohí ľudia, aj tí, ktorí cítia, že im veľa ubudlo, že boli tí „loosers of transformation“, ešte aj oni si možno v niečom polepšili. Minimálne v kvalite niektorých produktov, ktoré môžu užívať, o ktorých za komunizmu nemohli ani snívať. Ale stále sme mali predstavu, že sa to bude zlepšovať. A ono sa to vlastne aj v mnohých ohľadoch zlepšovalo.
Toto je vlastne taká facka, ktorá hovorí, že nie. Nemôže všetko stále iba rásť. Nič také ani ekonómia, ale ani príroda nepozná. Teraz sme dostali šancu oveľa viac premýšľať o svojich životoch a vlastne premýšľať o tom, že čo so Slovenskom urobiť. Musím povedať, opäť v dobrom, využime to na to, že budeme premýšľať, čo s tou krajinou vlastne chceme urobiť. Teraz paradoxne na to budeme mať trochu viacej času. Budeme viac sami. Každý z nás bude viac sám ako v minulosti. Máme priestor na to, aby sme si veci vyjasnili.
- Michal Vašečka (48)
je sociológom a pedagógom. Vyštudoval sociológiu na Masarykovej Univerzite v Brne. Pôsobí v akademickej sfére, mimovládnom sektore i v medzinárodných inštitúciách. V rokoch 2002-2017 pôsobil na Masarykovej Univerzite v Brne, v minulosti i na Univerzite Komenského, Academii Istropolitane, Inštitúte pre verejné otázky a Centre pre výskum etnicity a kultúry. V zahraničí pôsobil tiež na New School University v New Yorku, University of London, Georgetown University vo Washingtone DC, University of Michigan v Ann Arbor, na Oxford University ako ISGAP scholar a na Lac Courte Oreilles Ojibwa College vo Wisconsine. Bol konzultantom Svetovej banky, v súčasnosti je zástupcom SR v European Commission against Racism and Intolerance pri Rade Európy. Je riaditeľom think-tanku Bratislava Policy Institute, predsedom redakčnej rady Denníka N, členom Správnej rady Karpatskej nadácie v Košiciach, Správnej rady Willy Decius v Krakove, redakčnej rady Aspen Review v Prahe i prezidentom prezídia Platformy na podporu zdravia znevýhodnených skupín.
