Po víťazstve Giorgie Meloniovej a jej strany Bratia Talianska sa poslucháči rozhlasovej stanice BBC dozvedeli, že minulotýždňové talianske parlamentné voľby budú mať za následok, že na čele vlády bude stáť prvý „krajne pravicový líder od čias Benita Mussoliniho“, píše pre Financial Times Timothy Garton Ash.
Je pravdou, že v mladosti sa Meloniová stala nadšenou stúpenkyňou neofašistickej strany a pri jednej príležitosti na kameru označila Mussoliniho za „najlepšieho politika za posledných päťdesiat rokov“. Ale prezentovať ju v súčasnosti ako vodkyňu národa a priamu pokračovateľku Mussoliniho je príliš pritiahnuté za vlasy.
Boh, vlasť a rodina
So svojou rétorikou o „Bohu, vlasti a rodine“ je Meloniová nepochybne protiimigračnou a pravicovou populistkou, jednoznačnou sociálnou tradicionalistkou a euroskeptickou nacionalistkou. Meloniová bude nepochybne predstavovať problém pre Brusel a asi ani nádejní prisťahovalci do EÚ to s ňou nebudú mať ľahké.
K volebnému víťazstvu jej okamžite zablahoželala líderka francúzskeho Národného združenia Marine Le Penová a duchovne spriaznení predstavitelia Maďarska, Poľska a Španielska. Talianske voľby spôsobili, že tieto tendencie sa čoraz väčšmi stávajú európskym politickým stredným prúdom.
Mussolini nikoho nezabil
A okrem toho je tu jedno talianske špecifikum: Mierne uvoľnený, ba dokonca až zhovievavý postoj k Mussoliniho fašizmu, a to najmä na strane talianskej pravice. „Mussolini robil aj pozitívne veci“, povedal v roku 2019 Antonio Tajani, keď bol predsedom Európskeho parlamentu. Silvio Berlusconi, ktorého strana Forza Italia bude jedným z Meloniovej koaličných partnerov, v roku 2003 pre časopis Spectator povedal, že „Mussolini nikoho nezabil“. Dvaja z Mussoliniho vnukov sa o zvolenie za poslancov uchádzali pod neofašistickým trojfarebným plameňom na vlajke Bratov Talianska.
Predstaviť si niečo podobné v súčasnej nemeckej politike je jednoducho nemožné. Ale ani tieto dva faktory nestačia na seriózne obvinenie z fašizmu – určite nie v kontexte pravdepodobnej politiky novej vlády a už vôbec nie v širšom talianskom politickom systéme. V skutočnosti sa Taliansko vyznačuje nezvyčajnou kombináciou politickej nestability a inštitucionálnej kontinuity. Existuje tam totiž množstvo kontrolných mechanizmov, nad ktorými bdie ústava. Talianska demokracia je dnes menej ohrozená ako tá americká.
Typické pre fašizmus
Meloniovej ideológia je možno reakcionárska a nacionalistická, nemá však nič spoločné s glorifikáciou vojnového násilia, a už vôbec nie s násilím ako takým, čo sú charakteristické črty fašizmu. Taliansky spisovateľ a semiotik Umberto Eco si na jeho charakteristiku vybral heslo španielskych falangistov: „Nech žije smrť!“
Existuje však jeden vážny uchádzač o túto nálepku, a tým je súčasné Rusko prezidenta Vladimira Putina. Práve tam možno nájsť množstvo nájsť množstvo historických čŕt typických pre fašizmus. Štátom organizovaný kult jediného vodcu, kultivácia hlbokého pocitu historického hnevu.
Indoktrinácia mládeže a démonizácia nepriateľa. Propaganda veľkej lži – v Putinovom prípade ide o tvrdenie, že Ukrajinci sú fašisti. Ideológia nadradenosti jedného národa nad ostatnými: podľa Putina Ukrajinci v skutočnosti neexistujú a sú len variantom Rusov. Estetika vojnového mačizmu – spomeňme si, ako Putin chválil brigádu zodpovednú za zverstvá v Buči. A predovšetkým kruté represálie doma a genocídne násilie za hranicami.
Po mnoho rokov som zdieľal neochotu iných vedcov a analytikov používať slovo fašizmus v prítomnom čase. Ako polymorfný fenomén, dokonca aj v časoch svojho rozkvetu v 30. rokoch minulého storočia, následne trpel fašizmus nadmierou definícií. Keď niekto zvolal „fašista“, väčšine ľudí sa pred očami vynoril Adolf Hitler, totálna vojna a holokaust.
Obdivovali Putina
K ďalšej devalvácii tohto termínu prispela aj krajná ľavica. Tá s ním narábala veľmi voľne a označovala ním každého, koho uznala za vhodného. Od kapitalistických šéfov po trochu prísnejších učiteľov. Putinizmus má jednu postsovietsku dimenziu, ktorá je nová, pričom historicky charakteristické prvky, ako je aktívna mobilizácia, v súčasnom Rusku vo všeobecnosti chýbajú. Žiadny historický fenomén sa však neopakuje v tej istej podobe.
Ak sa budeme vyhýbať slovu fašizmus, v našom chápaní celej škály pravicovej politiky nám unikne čosi podstatné. Presne tak, ako keby sme z diskurzu o ľavicovej politike vynechali slovo komunizmus. Pri zohľadnení všetkých námietok môžeme teda v súčasnosti hovoriť o ruskom fašizme.
Opojný optimizmus
Berlusconi aj Meloniovej ďalší koaličný partner a líder strany Liga Matteo Salvini sa v minulosti o Putinovi vyjadrovali s obdivom. Jediným šťastím je, že žena, ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou v blízkej budúcnosti stane talianskou premiérkou vyjadrila rozhodnú podporu jednotnému odmietavému postoju Západu k ruskej agresii voči Ukrajine.
Ešte začiatkom tohto storočia tu vládol opojný európsky optimizmus, ale odvtedy sme prešli dlhý kus cesty a dnes nám nezostáva nič iné, len sa spoľahnúť na postneofašistickú líderku, že nám pomôže poraziť fašistického diktátora, uzatvára Timothy Garton Ash.
Ďalšie dôležité správy
