Automobilový inžinier Ferdinand Porsche sa po viacerých nevydarených obchodoch značne zadlžil. Bod zlomu nastal v okamihu, keď sa v roku 1933 stretol s Adolfom Hitlerom.
Ríšsky kancelár chcel vysoké štátne subvencie dať v celom rozsahu firme Daimler-Benz. Vtedy 57-ročný F. Porsche jeho názor zmenil a veľká časť subvencií išla na projekt jeho závodného vozidla. Možno vďaka A. Hitlerovi sa tak nemecká konštrukčná firma zachránila pred kolapsom. Šéf firmy aj neskôr profitoval z vtedajšieho režimu.
Poukazuje to nová kniha Porsche – Vom Konstruktionsbüro zur Weltmarke, ktorá je prvou obsiahlou vedeckou prácou venujúcou sa začiatkom firmy Porsche v čase nacizmu a ktorá rozvíja podrobný obraz o zaplatení sa automobilky s nacistickým režimom. Hlavným autorom knihy je renomovaný historik Wolfram Pyta, šéf centra pre skúmanie zločinov nacizmu v Ludwigsburgu.
Kedykoľvek vznikli lukratívny zákazky zo strany štátu, F. Porsche sa chopil príležitosti, či už išlo o traktory, obojživelné autá, tanky alebo iné vojnové vozidlá. Kniha okrem iného polemizuje nad tým, či bol zakladateľ automobilky Porsche nacista.
Zdroj: SITA / AP
Krajina, ktorá by mohla odvrátiť hladomor
Holandsko napriek svojej malosti – ide o krajinu s rozlohou menšou ako Slovensko – sa zaraďuje k najvýznamnejším exportérom potravín ako paradajky, zemiaky či cibuľa. Vďačí za to prepracovanému poľnohospodárskemu systému, „analytickému“ farmárčeniu a úchvatným skleníkovým komplexom.
Dôležité pre pestovanie sú dáta – analýza vstupných a podrobných informácií o pôde, obsahu vody či živín spolu s technológiami umožňuje holandským farmárom vyprodukovať na malom priestore obrovské množstvo zeleniny či ovocia, a to pri radikálne zníženej závislosti rastlín od vody a pesticídov.
Celosvetový priemerný výnos zemiakov z plochy 40-tisíc štvorcových metrov sa rovná deviatim tonám, na rovnakej ploche však dokáže holandský farmár vypestovať aj viac ako 20 ton.
Magazín National Geographic práve na príklade Holandska vysvetľuje, ako by malo efektívne poľnohospodárstvo fungovať. Planéta totižto čelí výzve – ak chceme v blízkej budúcnosti zabrániť globálnemu hladomoru bez nekontrolovateľnej spotreby vody a fosílnych palív, v nasledujúcich desaťročiach musíme vyprodukovať toľko potravín, koľko všetci poľnohospodári v histórii zozbierali za posledných 8-tisíc rokov.
Zdroj: SITA / AP
Mannanafnanefnd
Ak si myslíte, že vybrať dieťaťu meno je jednoduchou záležitosťou, skúste sa prelúskať oficiálnym úradným manuálom islandského Výboru pre ľudské práva, ktorý podrobne upravuje a vysvetľuje zásady tvorenia miestnych ľudských mien.
Pomenovanie dieťaťa na Islande sa robí so všetkou vážnosťou – v krajine existuje trojčlenná komisia, ktorá pravidelne schvaľuje alebo odmieta rozhodnutia rodičov o tom, či môžu dať svojmu potomkovi navrhované meno. Táto komisia sa nazýva Mannanafnanefnd a o osude priezvisk a krstných mien rozhoduje už od roku 2001.
V máji 2016 napríklad odmietol žiadosť páru pomenovať dieťa menom Cleopatra, nakoľko písmeno „C“ nemá v islandskej abecede svoje miesto, píše portál Business Insider. Hoci existujú pochybnosti o zmysle existencie podobných komisií, ktoré sa okrem Islandu nachádzajú aj v iných krajinách, pravdou zostáva, že nie všetky extravagantné výmysly rodičov sú v najlepšom záujme dieťaťa. Názorný príklad sa odohral aj vo Švajčiarsku, kde súd rozhodol, že písmeno „J“ nie je krstné meno.
Zdroj: SITA / AP
Tvár národa
Majú vodcovia krajín nejaké spoločné črty tváre? Je to otázka, na ktorej odpoveď sa snažili prísť dvaja umelci.
Guney Soykan, pôvodom z Turecka, vytvoril projekt Face of Nation – vyhľadal najznámejšie portréty vodcov, ktorí viedli krajiny ako Turecko, USA či KĽDR za posledných 50 rokov, spojil ich a vytvoril tak pozoruhodné obrazy, ktoré vyvolávajú otázky týkajúce sa pohlavia, rasy a zastúpenia moci.
Do podobného projektu s názvom Portraits of Power sa pustil aj argentínsky umelec Alejandro Almaraz, ktorý na vytvorenie špecifického obrazu namiesto porovnávania portrétov využíva ich prekrývanie.
„Jednou z vecí, ktorú som si uvedomil, bolo, že správanie počas volieb je veľmi emocionálne; zvolení vodcovia sú odrazom konkrétnej spoločnosti,“ vysvetľuje v dvojrozhovore G. Soykan, prečo sa do projektu vôbec pustil. „Verím, že ľudia majú tendenciu voliť lídrov, s ktorými sa môžu stotožniť. Takže som si myslel, že ak zozbieram všetky portréty zvolených politických lídrov v časovej postupnosti, ich spoločný obraz by mohol byť historickým odrazom krajiny.“
V rozhovore pre britský portál obaja vysvetľujú, ako minulosť zásadne ovplyvňuje budúcnosť, prečo sú portréty severokórejských vodcov prakticky totožné, aký vizuálny rozdiel vidno pri pohľade na obrazy komunistických a demokratických lídrov alebo akú významnú úlohu zohrávajú okuliare v talianskej politickej scéne.
Krajina, v ktorej veľa iných bilboardov nenájdete Zdroj: SITA / AP
Strieborné mrakodrapy a milión stromov
Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan sú bývalé mestá Sovietskeho zväzu v Strednej Ázii, ktoré sa stále vyrovnávajú s postkomunistickou traumou. Roky nezávislosti ukázali, že hoci nové začiatky bývajú plné nádejí, realita oproti očakávaniam začne skĺzavať do niečoho úplne iného. Centrálne hospodárske plánovanie len vystriedali diktátorské režimy a kleptokracia.
Britský web The Guardian sa však rozhodol na tieto „-stan“ krajiny nahliadať najmä skrz ich neobyčajnú architektúru, pričom články jednotne vychádzajú v rámci seriálu Secret Stans.
Za pozornosť rozhodne stojí napríklad článok o projekte Taškent City – uzbecká snaha vybudovať štvrť „strieborných“ mrakodrapov, ktoré majú prilákať západných investorov. Mesto s približne 2,4 miliónmi obyvateľmi bolo v časoch ZSSR politicky aj kultúrne živé, tesne pred kolapsom však upadlo do zabudnutia, obchádzali ho ľudia aj podnikatelia.
Rozsiahly, ale pútavý príbeh sa skrýva aj za Astanou, hlavným mestom Kazachstanu. Článok opisuje udalosti a snahy architektov, ako pomohli tamojšiemu diktátorovi Nursultanovi Nazarbajevovi vybudovať jeho trofejné mesto plné okázalých stavieb. Rovnako zaujímavý je aj nápad obohnať toto mesto obrovským prírodným kruhom, ktorý má tvoriť okolo milión stromov. Čo si od toho Astana sľubuje, sa dočítate v článku.
Komu sa na záver nechce čítať siahodlhé analytické texty, existuje alternatívu – článok Insta-stans zachytáva fotografie neobyčajných a unikátnych miest z Instagramu, ktoré pochádzajú od ľudí žijúcich a každý deň sa prechádzajúcich v týchto piatich, svojím spôsobom exotických a záhadných ázijských krajinách.
Zdroj: SITA / AP
