Keď pred takmer štvrťstoročím profesor Manfred Horvat zakladal v Rakúsku prvé inštitucionálne formy spolupráce firiem a vysokých škôl, často sa stretal s nepochopením. Presvedčil výsledkami. Pred dvoma týždňami o niektorých z nich hovoril na TREND konferencii Top manažment 2004.
Máte recept na to, ako najlepšie spojiť biznis a univerzity?
Na univerzitách by mali existovať spoločné inštitúcie s účasťou školy aj biznisu. Musia poskytovať služby priemyslu, a to nielen v zmysle technických kancelárií. Musia byť veľmi aktívne a veľmi dobre vedieť, aké má univerzita kvality a čo môže manažérom a ich podnikom ponúknuť. Podobnú inštitúciu som svojho času riadil na Technickej univerzite vo Viedni.
Fungovalo to?
Myslím, že sme to robili veľmi dobre. Zriadili sme tam informačný systém, z ktorého sa dali získať informácie o prebiehajúcich výskumných projektoch. Nadviazali sme spoluprácu s Hospodárskou komorou vo Viedni. Na základe zmluvy obe strany kooperujú pri aktívnom vyhľadávaní kontaktov medzi univerzitou a viedenským biznisom.
Aké boli začiatky?
Keď som začiatkom 80. rokov zakladal prvé takéto styčné body, veľa ľudí si myslelo, že je to úplne zbytočné. Že nikto také služby nepotrebuje. Moje aktivity ich nakoniec presvedčili o opaku.
Ako sa oba svety zblížili?
Predstavitelia univerzity a priemyslu sa začali stretávať a diskutovať. Na podobných stretnutiach sa už zúčastňuje nezriedka aj stovka záujemcov z biznis sféry. Najprv však treba prekonať iracionálny strach, ktorý majú obe strany. Treba vytvoriť tie správne kontaktné miesta. Ak prípadný záujemca z biznisu hľadá kontakt na univerzite cez telefónny zoznam, nájde tam iba obrovský a neprehľadný aparát.
Prorektor Žilinskej univerzity si k vám vraj chodil po rady a inšpiráciu...
Áno, no neboli to len ľudia zo Žiliny. Pomáhali sme viacerým univerzitám z okolitých krajín. V roku 1990 ma oslovil vtedajší slovenský minister školstva Ján Pišút a pozval ma na Slovensko. Požiadal ma, aby som na slovenských univerzitách prednášal o spolupráci univerzít a priemyslu. Dokonca mi dal k dispozícii svoje ministerské auto aj so šoférom. Cestoval som teda pár dní po celom Slovensku.
Máte teda so Slovenskom priame skúsenosti.
V tejto oblasti som aktívny už dvadsať rokov. Od roku 1985 som riešil spoluprácu západoeurópskych technických univerzít s východoeurópskymi. Viac ako dve desaťročia koordinujem Konferenciu rektorov a prezidentov technických univerzít v Európe. Pred troma rokmi sme mali stretnutie v Bratislave.
Čo robia Slováci zle?
To neviem povedať. No viem, že všetko si vyžaduje nasadenie dostatočných zdrojov. Takéto investície sa pritom viacnásobne vracajú. Ak chcete participovať na európskych programoch, musíte zabezpečiť dostatok zdrojov na národnej úrovni.
Je to len otázka peňazí?
Je to otázka šikovnej organizácie a, samozrejme, aj peňazí. Ide o to, či sú veda, výskum a inovácie národnou prioritou.
Minister financií Ivan Mikloš tvrdí, že áno.
To je veľmi dôležité. Ak však niečo také povie, musí, samozrejme, aj nejaké peniaze naozaj pridať.
Pridal aj rakúsky minister financií?
Celá spolková vláda urobila v ostatných rokoch veľa. Na jednej strane na úrovni inštitúcií, na druhej strane v ich organizácii. Dôležitým faktorom bol vznik Rady pre výskum a technologický rozvoj a nedávno vznik Spoločnosti na podporu výskumu, do ktorej sa zlúčili viaceré podporné inštitúcie. Spoločnosť teraz spravuje vyše tridsať programov a chceme pod ňu dostať čo najviac ďalších. Tento rok dá na projekty financované zdola nahor viac ako 240 miliónov eur [9,6 mld. Sk]. Organizácie, ktoré zlúčila vždy dobre spolupracovali, pod jednou strechou však budú kontakty určite pevnejšie. Po novom fungujú iba niekoľko mesiacov, preto ešte nevieme povedať, či to bol dobrý krok. No očakávame výhody.
Vyššiu efektivitu?
Presne tak. Išlo nám predovšetkým o to, aby sme zlúčili národné a medzinárodné programy. Takto ich môžeme oveľa lepšie využiť, navzájom kombinovať a dopĺňať. Keďže všetky potrebné informácie sú dostupné v jednej organizácii, môžeme aj oveľa lepšie analyzovať, či sa potenciál výskumu a vývoja využíva dostatočne.
Aká je úloha vlády teraz?
Vláda v celom procese pokračuje. Prijali sme plán na rozvoj technológií a inovácií, zvyšuje sa verejné financovanie vedy, nárast súkromných zdrojov je ešte väčší.
Manfred Horvat (63) je predsedom Úradu pre medzinárodný výskum a technologickú spoluprácu so sídlom vo Viedni. Úrad je rakúskou organizáciou zameranou na medzinárodný aj európsky výskum, v Európe je najväčšou organizáciou s takouto funkciou. M. Horvat pôsobil vo viacerých orgánoch, ktoré stanovovali štandardy pre medzinárodný výskum a technologické programy. V roku 2001 bol predsedom komisie EÚ pre monitorovanie štrukturálnych programov. Už niekoľko rokov je veľmi aktívnym podporovateľom spolupráce medzi vedeckými tímami v krajinách strednej a východnej Európy. M. Horvat je profesorom pre medzinárodný výskum a technologickú spoluprácu na Technickej univerzite vo Viedni.
Čo motivuje biznis investovať čoraz viac?
Veľmi populárnym je program K plus centrá [kompetenčné centrá], manažovaný Spoločnosťou na podporu výskumu. Dnes je takýchto centier osemnásť, pracuje v nich niekoľko sto firiem a univerzít, zamestnávajú osemsto vedcov. Projekty financuje čiastočne vláda, čiastočne regióny a biznis. Celkový rozpočet na výskum na sedemročné obdobie je štyristo miliónov eur [16 mld. Sk].
Sú dvere týchto centier otvorené aj pre slovenské školy a firmy?
Áno, môžu sa zapojiť. Moja skúsenosť hovorí, že zahraničné firmy by rady spolupracovali so slovenskými vedcami, no tí sa musia viac otvoriť. Za hranicami Slovenska ich nikto poriadne nepozná.
Kde má rakúska veda, výskum a vývoj silné postavenie?
Sú to informačné technológie, life sciences, biotechnológie, nové materiály, produkty a produkčné systémy, energetika a v nej predovšetkým obnoviteľné zdroje.
Je to názor akademikov, štátu alebo priemyslu?
Priemysel sa vo všetkých týchto oblastiach silne angažuje. V európskych programoch v rámci inovačného procesu máme veľmi dobrý mix všetkých aktérov, z univerzít aj z biznisu.
Zapája sa priemysel iba finančne?
Priemysel je, samozrejme, veľmi silným investorom, hoci podľa Lisabonskej stratégie EÚ by mal investovať ešte viac. Preto napríklad aj všetky iniciatívy spolkovej vlády smerujú k tomu, aby vlastnými výdavkami do vedy a výskumu motivovala k zvyšovaniu finančnej spoluúčasti aj priemysel.
Rakúsko investuje do vedy a výskumu takmer 2,3 percenta HDP. Ako sa delia štát a súkromná sféra?
Súkromné investície dosahujú zhruba 55 percent, no smerujú k 60 až 66 percentám, teda k magickej hranici Lisabonskej stratégie.
Financujú vedu a výskum aj spolkové krajiny z vlastných rozpočtov?
Samozrejme. A aj v tomto prípade zaznamenávame nárast. Spolkové krajiny majú svoje vlastné špecifické výskumné a vývojové projekty a investujú viac ako v minulosti. Na krajinskej úrovni prevládajú investície skôr do aplikovaného než základného výskumu.
Kde sa rakúske firmy naučili spolupracovať s akademikmi?
Najmä na projektoch financovaných Európskou úniou. Spätná väzba o účasti v rámcových programoch na podporu vedy a výskumu z priemyslu je veľmi povzbudivá. Firmy získali dodatočné finančné zdroje, prístup k infraštruktúre. Hlavne malé a stredné podniky môžu konkurovať zahraničným spoločnostiam. V projektoch sa naučili deliť sa o riziko, ale aj o zisky. Naučili sa, že spolu možu riešiť oveľa väčšie projekty, než keby boli samy. V neposlednom rade sa rakúski biznismeni dostali k množstvu užitočných informácií, kontaktov. Orientujú sa na zahraničných trhoch, zlepšili si imidž.
Rakúska veda a výskum si teda vstup krajiny do Európskej únie pochvaľujú...
Európska únia má veľmi silný a pozitívny vplyv. Je to preto, lebo sa na procesoch v Bruseli aktívne zúčastňujú jednotlivé krajiny. Pocíti to aj Slovensko. Slovenskí zástupcovia budú sedieť v bruselských úradoch. Na jednej strane budú obhajovať národnú pozíciu, na druhej strane tú európsku aktívne tvoriť.
Vedia byrokrati, čo treba skúmať?
To je dôležitá otázka. Ide predovšetkým o organizačnú štruktúru na národnej úrovni. Byrokrati na príslušných ministerstvách či úradoch majú napríklad v Rakúsku dobré vzťahy s priemyslom i univerzitami. A každý z týchto zástupcov v bruselských úradoch musí mať aj doma určitú pozíciu v relevantnom podpornom výbore, zloženom z akademikov aj biznismenov. Pripravujú bruselské mítingy a potom ich vyhodnocujú. Aj pred prípravami siedmeho rámcového programu EÚ prebieha v Rakúsku viacstupňový proces zisťovania, čo je najvýhodnejšie pre Rakúsko z pohľadu univerzít, výskumu, vývoja i priemyslu.
Nezhltne byrokratický aparát priveľa peňazí?
Nemyslím si, hoci túto otázku som si kládol často aj ja. Nesmieme zabudnúť, že účasť jednotlivých krajín na týchto procesoch patrí jednoducho k integrácii. Nechceme predsa centrálnu vládu v Bruseli, ktorá sa s nikým nebaví. Navyše ľudia, ktorí takto spolupracujú, sa od seba veľmi veľa naučia. Rakúšania vidia, ako riešia problémy vo Švédsku či v Španielsku, prepojenia vznikajú i medzi úradníkmi.
Dokáže EÚ v oblasti vedy a výskumu držať krok s USA?
Európa sa stále pozerá na USA ako na príklad. Ja som každý rok niekoľkokrát v Spojených štátoch a viem, že veda u nás nie je horšie organizovaná ako tam. Americkým vedcom sa dokonca páčia rámcové programy únie, pretože oni nič také nemajú. Závidia nám široké možnosti spolupráce vedcov na celoeurópskej úrovni, ktoré poskytujú rámcové programy. Aspekt spolupráce v USA takmer neexistuje.
Prečo potom funguje v USA spojenie univerzít s biznisom lepšie ako v EÚ?
Zákazkový výskum, teda projekty, ktoré zadáva biznis sféra univerzitám, je pravdepodobne viac rozvinutý. V Rakúsku však máme vďaka rôznym kompetenčným centrám veľmi dobré inštitucionalizované podmienky na dlhodobé zabezpečenie spolupráce univerzít s biznisom. A dosahujeme aj úspechy, hoci podľa mňa to stále nestačí. Veľa firiem totiž nemá kapacity, aby napríklad sedem rokov podporovalo kompetenčné centrum a prevzalo 40 až 60 percent nákladov. Veľa firiem chce s univerzitou spolupracovať na krátkodobejšom zlepšovaní produktov či procesov. Alebo by radi outsourcovali niektoré výskumné či vývojové projekty.
Je pre EÚ väčším konkurentom USA alebo Ázia?
Čína alebo juhovýchodná Ázia ohrozia Európu až vtedy, ak tá nebude nič robiť. Čína je momentálne veľmi populárna, tak prečo s ňou nezačať vo vybraných oblastiach čím skôr spolupracovať?
Ako dlho môže Ázia, a zatiaľ aj východná Európa, ťažiť z nízkych mzdových nákladov na vedu a výskum?
Vezmite si automobilový priemysel na Slovensku. Ak sa budete spoliehať iba na faktor nízkych miezd, tak odíde. Hodnota výrobnej lokality sa nemôže určovať iba cez nízke mzdy. Nárastu miezd sa nedá zabrániť.
Vyššia podpora vedy a výskumu je súčasťou Lisabonskej stratégie. Tá však zlyhala.
Sama konštrukcia EÚ konkurenciu voči USA či Japonsku, ktoré sú homogénnejšie, sťažuje. Na druhej strane má EÚ veľký potenciál práve vo svojej rôznorodosti. Len to musí vedieť správne využiť.
Nie je to tak, že EÚ síce vie, čo má robiť, ale nerobí, len o tom hovorí?
Ak Lisabonskú stratégiu zhodnotím, tak je udivujúce, že na najvyššej úrovni si dávame vysoké ciele a národné vlády si potom svoje domáce úlohy nerobia. Samozrejme, nie všetky. Výnimkou je napríklad aj tá rakúska.
Takže Rakúsko ciele Lisabonu splní?
Nie, splniť ich je nereálne. Investície do vedy a výskumu na úrovni troch percent HDP sa ako európsky priemer nedajú dosiahnuť. Snahy pohnúť sa smerom k trom percentám však vidím všade naokolo. Treba si však uvedomiť potreby ľudského kapitálu. Ak sa máme priblížiť k tým magickým trom percentám, budeme potrebovať až 800-tisíc nových vedeckých pracovníkov.
Na čo je potom takéto európske plánovanie dobré? Hlavne keď sa v polčase ukáže, že plán je nereálny?
Plánovanie je dobrá vec, hlavne ak sleduje spoločné ciele. Mám však dojem, že na úrovni najvyšších šéfov vlád máme veľmi málo Európanov.
Foto – Miro Nôta
