Slovenské školy čakajú zmeny v dôsledku takzvanej kurikulárnej reformy. Odborník na vzdelávanie Vladimír Burjan vysvetľuje, že zmeny budú väčšie ako naznačuje názov reformy. O svojom pohľade na vzdelávanie bude hovoriť aj na konferencii Eduforum začiatkom októbra.
Pár mesiacov dozadu sa na verejnosti diskutovalo o plochej Zemi, ako keby sa o zemeguli žiaci neučili už na základnej škole. Zmení sa v tomto ohľade niečo po zavedení kurikulárnej reformy?
Kurikulum je plán, čo sa má kedy vyučovať. V súčasnosti je v ňom uvedené, v ktorom ročníku sa má vyučovať, že Zem je guľatá. Je to učivo I. stupňa. Po reforme bude učivo predpísané len pre jednotlivé vzdelávacie cykly a školy ho budú môcť v rámci jedného cyklu presúvať medzi ročníkmi.
Prvý cyklus bude zahrňovať prvé tri ročníky základnej školy, druhý cyklus bude pozostávať zo štvrtého a piateho ročníka a tretí cyklus budú tvoriť ročníky šesť až deväť. Ďalšia vec, ktorá by sa mala v rámci reformy zmeniť, sú vyučovacie metódy: učitelia by nemali žiakom iba diktovať fakty, ktoré sa majú naučiť. Mnohí učitelia to samozrejme nerobia už ani dnes, no po novom sa bude od všetkých učiteľov očakávať iný prístup.
To je teda novinka oproti pôvodnej predstave?
Myslím, že výraznejšia zmena vyučovacích metód pôvodne nemala byť súčasťou reformy. Tá mala nastaviť najmä kurikulum – teda čo a kedy sa majú žiaci učiť. Neskôr sa však prípravy reformy ujal tím, ktorému sa to zrejme zdalo málo. Vlastne by sme už ani nemali hovoriť o kurikulárnej reforme, keďže mnohé plánované zmeny sa netýkajú kurikula, ale foriem práce, vyučovacích metód, organizácie vyučovania a podobne.
Po novom by mali žiaci veľa vecí sami objavovať, väčší dôraz by mal byť kladený na praktické aplikovanie poznatkov a cieľom by nemali byť poznatky, ale zručnosti. Žiak by mal zo školy odchádzať nielen s vedomosťou, že Zem je guľatá, ale mal by aj rozumieť tomu, prečo je guľatá a prečo nemôže byť plochá. To predsa nie je žiadna náhoda – tvar nebeských telies určujú fyzikálne zákony.
Plánované zmeny však otvárajú ďalšie otázky. Koľko učiteľov bude nutné preškoliť či dokonca vymeniť? Je tiež otázne, či všetci pedagógovia dokážu žiakom ponúknuť viac než len skúšanie naučených poučiek.
Zavádzať výrazné zmeny do veľkých organizácií je vždy problém a ľudia – zamestnanci sú významnou súčasťou toho problému. Pedagógov je približne 60-tisíc. Niektorí sú vynikajúci, iní sú slabí. Nechcem odhadovať, koľko je tých druhých, ale rozhodne ich je viac, než by bolo žiadúce.
Žiadny minister školstva to takto otvorene nepovie, už aj preto nie, že nemáme ako tých slabých učiteľov skvalitniť alebo vymeniť. Kde by sme vzali toľko kvalitných nových učiteľov, keď ich štát tak slabo platí? Hoci školstvo predstavuje verejný sektor, učiteľov „nakupuje“ na tom istom trhu práce ako súkromné firmy. Navyše, na niektorých fakultách pripravujúcich učiteľov je pomerne vysoký podiel študentov, ktorí už od začiatku štúdia otvorene priznávajú, že neplánujú ísť učiť.
A nie je problém aj na opačnej strane? Vstup do školstva je limitovaný nadobudnutím formálneho vzdelania a kvalifikácie. Ak napríklad skúsený informatik by prípadne mohol ísť na jeden rok učiť, na školu sa nemusí dostať, pretože nespĺňa podmienky.
Iste, aj to je problém. Ale my nezápasíme s tým, že by sme mali celkovo málo učiteľov. Málo ich máme iba lokálne respektíve regionálne. V Bratislave chýbajú stovky učiteľov. Tam je to výrazné, lebo tam majú mnoho iných príležitostí. V Trebišove nie je nedostatok učiteľov, pretože tam je plat pedagóga voči miestnym podmienkam podstatne prijateľnejší. Ale celoslovensky máme učiteľov možno až priveľa.
Za posledných 30 rokov klesol počet žiakov zhruba na polovicu, no počet učiteľov klesol výrazne menej. Namiesto toho, aby sme znižovali počet učiteľov úmerne klesajúcemu počtu žiakov, riešili sme pokles počtu žiakov tým, že sme zmenšovali počty žiakov v triedach.
To nie je nevyhnutne problém.
Nie, to by nemusela byť zlá vec. Ibaže my sme sa dostali do situácie, že máme v porovnaní so zvyškom Európy príliš malé triedy, ibaže na to nemáme peniaze. Máme menšie triedy ako Švajčiari. A čo je ešte horšie: učitelia to nedokázali pretaviť do vyššej kvality. V roku 1990 bola priemerná veľkosť triedy na základnej škole takmer 27 žiakov. Vtedy sa učitelia sťažovali, že v takých veľkých triedach sa nedá kvalitne učiť.
Dnes je priemerný počet žiakov v triede o desať nižší, no žiadny významný nárast kvality sme nezaznamenali, skôr naopak. Naším problémom je aj vysoký počet malých škôl, ktoré sú vo všeobecnosti menej kvalitné. Politici (najmä tí miestni) však nemajú odvahu rodičom povedať, že zrušia malú školu v obci a budú deti voziť do spádovej obce, v ktorej je väčšia, kvalitnejšia škola. Aj preto máme v systéme toľko malých škôl, ktoré majú navyše omnoho väčšie náklady na žiaka ako väčšie školy.
Dá sa to riešiť?
Občania by sa možno mali pýtať: prečo štát vydáva na vzdelávanie môjho dieťaťa mesačne 1 600 eur a o pár kilometrov ďalej vydáva na jedno dieťa 3 600 eur mesačne? Práve v malých školách utápame veľa peňazí, no žiadny významnejší pedagogický benefit to neprináša. Myslím si, že by sa mali mnohé z týchto škôl zrušiť. Tiež by sme mali zvýšiť priemernú naplnenosť tried. Mám na mysli triedy, v ktorých je dnes 11 – 16 žiakov, nie triedy, v ktorých je 25 či viac žiakov. Zároveň by sme sa mali rozlúčiť s nekvalitnými pedagógmi. Vďaka miernemu zvýšeniu veľkosti tried by sme ich ani nemuseli nikým nahrádzať. Takto ušetrené peniaze by sa mohli použiť na zvýšenie platov zvyšných učiteľov.
Čo je pri zavádzaní reformy kľúčové?
To, do akej miery sa predstavy autorov reformy podarí dostať do praxe. Mnohí učitelia fungujú 20 rokov istým spôsobom a zrazu od nich niekto bude chcieť, aby vyučovali po novom, inak. Uvedomujú si to aj na ministerstve. Aj preto postupne vzniká 40 regionálnych centier podpory učiteľov, ktoré majú učiteľom pomáhať so zmenami. Obávam sa však, že mentorov pracujúcich v týchto centrách bude málo.
Dôležitú úlohu hrá aj riaditeľ školy, ktorý by mal učiteľov motivovať. Bude to fungovať?
Mnohí riaditelia sú vynikajúci, naozaj svojou školou žijú. Sú kompetentní a snažia sa školu zveľaďovať a rozvíjať. Určite sú užitočnejší, ako keď je za riaditeľa školy protekčne dosadený švagor starostu. Inou otázkou sú však možnosti riaditeľa. Ak z malej dedinskej školy odíde fyzikár, asi nebudú jeho nástupcu vyberať spomedzi ôsmich uchádzačov. Existuje však aj opačný problém. Niekedy sa o miesto uchádza kvalitný učiteľ, no škola ho nemôže prijať, pretože nemá možnosť zbaviť sa nekvalitného.
Pre školy platí rovnaký zákonník práce ako pre každú inú organizáciu. A podľa súčasného zákona nie je ani dlhodobo nekvalitná práca dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru. Ani keby sa na učiteľa sťažovali všetci rodičia. To riaditeľov veľmi obmedzuje pri budovaní kvalitného pedagogického zboru. Ktorý tréner by sa ujal tímu, keby mal v zmluve, že nijako nebude môcť meniť zostavu hráčov?
Niektoré školy sa do pilotného testovania reformy zapojili už vlani, ďalšie sa pridajú teraz. Ale pre všetky školy to bude povinné až neskôr. Aké sú doterajšie skúsenosti?
Na niektorých školách boli učitelia prekvapení, že riaditeľ rozhodol o zapojení školy do pilotovania reformy sám a oni sa o tom dozvedeli až následne. Na väčšine škôl sa sťažujú, že je s tým spojenej veľmi veľa práce. Školy síce dostali nový štátny vzdelávací program, lenže nové učebnice ešte nie sú k dispozícii. Učitelia si tak musia robiť sami prípravy na všetky hodiny. Navyše im povedali: nič žiakom nediktujte, používajte rôzne hry, experimenty, bádanie, videá, kvízy a pod. Mnohí učitelia by najradšej dostali od ministerstva 400-stranový šanón plný metodických materiálov.
To je riešenie?
Učiteľ by nemal takto fungovať, vyučovanie by mala byť kreatívnejšia činnosť. Na druhej strane, ak učí štyri päť hodín denne, nestíha si na každú hodinu chystať množstvo materiálov. Servis pre učiteľov by preto určite mal byť oveľa lepší. Aby ten, ktorý nestíha, mohol použiť niečo predpripravené. A keď bude cítiť, že má naviac, môže použiť vlastné prístupy a materiály. Keď učitelia nemajú k dispozícii nič, sú mnohí v strese, ako to všetko zvládať. Predpokladám, že tie školy, ktoré sa do reformy zapoja ako posledné, už dostanú k dispozícii viac materiálov a aj nové učebnice.
Budú sa dať výsledky zmien otestovať?
Doteraz sme mali systém, v ktorom boli pravidelne testovaní piataci a deviataci. Ministerstvo nedávno testovanie piatakov zrušilo, čo bola, mimochodom, obrovská chyba. Takže teraz zostalo iba Testovanie 9, ktoré beží v prakticky nezmenenej podobe už 20 rokov. Svojím obsahovým zameraním sú však testy mimo cieľov reformy. Aj preto sa teraz otvára otázka, ako ďalej. Ak chceme robiť zmeny v obsahu a v metódach, musí sa zmeniť aj testovanie. Bolo by problematické, keby sme chceli vyučovať po novom, no testovať po starom. Ministerstvo však zatiaľ jasne nepovedalo, ako chce zmeniť národné testovania.
A budeme vedieť testovať aj takzvané mäkké kompetencie?
Reforma kladie veľký dôraz na kompetencie či spôsobilosti. Žiaci nemajú len ovládať nejaké fakty, ale majú byť schopní čítať s porozumením, mať kritické myslenie a podobne. Toto je však náročnejšie testovať. Nie, že by sa to vôbec nedalo, vo svete sa testuje skoro všetko. Sú tam tisíce ľudí, ktorí sa tomu venujú, robí sa výskum, ide do toho veľa peňazí. Lenže tu na Slovensku máme len malú skúsenosť s týmto typom testov, toto know-how tu jednoducho chýba.
A treba vôbec žiakov testovať?
Bolo by chybou, keby reformu nesprevádzalo monitorovanie jej dopadov, a to aj v podobe merania výsledkov. Obrali by sme sa o možnosť na základe objektívnych dát posudzovať efekty a dopady reformy. Podstatne však je, aby testy a spôsob ich hodnotenia boli kvalitné. Mnohí učitelia kritizujú Testovanie 9, že je to samá faktografia, navyše často zameraná na nepodstatné detaily.
Akú úlohu by malo po novom zohrávať známkovanie?
To, čo sa práve rozbieha, je reforma obsahu a metód, nie reforma hodnotenia. Jej autori síce pripomínajú, že keď sa mení obsah a metodika, musí sa zmeniť aj prístup k hodnoteniu, no nechávajú to v tejto všeobecnej podobe. Pokiaľ viem, nie je v pláne niečo zásadnejšie meniť na spôsobe klasifikácie žiakov. Zrejme však budú školy nabádané, aby viac používali slovné hodnotenie. Mimochodom, aj dnes už všetky základné školy môžu hodnotiť slovne, ak sa tak rozhodnú. Od šiesteho ročníka vyššie však žiaci musia okrem slovného hodnotenia dostávať aj známky. Dôvodom je prechod žiakov na stredné školy, pre ktoré sú známky ľahšie uchopiteľnou informáciou o žiakoch ako slovné hodnotenie.
Je známkovanie žiakov nevyhnutné?
Nevyhnutné je hodnotenie žiakov, no nemusí mať formu známok. Forma známok je vhodná iba na to, aby základná škola mohla dávať stručné, hutné informácie o jednotlivých žiakoch strednej škole, prípadne stredná škola vysokej. Keby sme prešli na systém, v ktorom žiadne informácie o prospechu žiaka neopúšťajú školu, známky by sme v podstate nepotrebovali. Stredné a vysoké školy by si organizovali prijímacie konania, v rámci ktorých by uchádzačov dôkladne posúdili. V takom prípade by sme známky mohli nahradiť inými, vhodnejšími formami hodnotenia, napríklad bodmi, percentami, slovným hodnotením, portfóliami, rovesníckym hodnotením, sebahodnotením a podobne.
Čo by prinieslo zrušenie známok?
Odstránilo by sa hneď niekoľko problémov, napríklad zbytočný tlak a stres. Školy by museli nájsť iný spôsob, ako motivovať žiakov. Dnes sa mnohí žiaci učia iba preto, že z jednej strany na nich tlačí učiteľ a z druhej strany rodič. Pritom už dnes máme na Slovensku školy, ktoré už celé roky nepoužívajú známky a fungujú dobre.
Sú to dospelí, kto vtláča žiakom predstavu, že známky sú alfou a omegou. Keby sa o známky nezaujímal učiteľ ani rodič, ani dieťa by sa o ne nezaujímalo. Je takmer nemožné povedať žiakovi po mnohých rokoch v klasickej škole „uč sa kvôli sebe!“ Keby v školskom prostredí známky od začiatku neboli prítomné, bolo by to jednoduchšie.
Dnes už každý nosí vedeckú kalkulačku v mobile. Menia sa časom aj požiadavky v oblasti matematiky?
Matematika má dve tváre: teoretickú a praktickú. Žijeme v dobe, ktorá je príliš zameraná na pragmatickú stránku. Stále chceme vedieť, kde čo v živote využijeme. Ale keď vo fitku zdvíhame činku, nerobíme to preto, aby sme neskôr v živote vedeli zručne zdvíhať činky. Robíme to preto, že to má pozitívny vplyv na naše svaly a na naše zdravie. Nejde teda o tú činnosť samotnú, ale o jej pozitívne vedľajšie účinky.
Možno nikdy v živote nebudete potrebovať riešiť slovné úlohy, ale ich riešením si trénujete čítanie s porozumením, myslenie, modelovanie, riešenie problémov, odhadovanie. A to sú veci, ktoré mnohí ľudia v živote potrebujú. Aby však matematika mohla fungovať ako činka, je dôležité, aby bola vyučovaná vhodnými metódami. Nemôže to byť tak, že žiakom iba nadiktujete, ako znie Pytagorova veta. Učiteľ, ktorý to tak robí, je ako tréner v posilňovni, ktorý dvíha činky za vás.
Potom je tu ešte praktická, aplikačná stránka matematiky. Tam by sme podľa mňa mali súčasné učivo prehodnotiť. Málo pozornosti sa u nás už tradične venuje napríklad štatistike. Bežný človek nikdy v živote nepotrebuje Pytagorovu vetu, ale so štatistikou prichádza do kontaktu veľmi často.
Veľkou výzvou pre školy sú vylúčené komunity. Ako ich riešiť?
Žiaľ, tento štát dlhodobo nevie nájsť riešenie tohto problému. Doplácame trochu aj na to, že niekedy sa do hľadania riešení mieša priveľa ideológie. Rôzne ideologické pozície niekedy bránia tomu, aby sme sa na možné riešenia pozerali čisto vecne, racionálne. Ak začnete školy pre rómskych žiakov označovať ideologickým termínom „segregácia“, skončilo sa akékoľvek rozumné hľadanie optimálneho riešenia. Rómske etnikum má množstvo špecifík – jazykových, kultúrnych, socio-ekonomických. Bežné základné školy sa im nedokážu prispôsobiť a osobitné rómske školy z ideologických dôvodov zavrhujeme. Tým sme sa ocitli v slepej uličke. Každý Maďar vám vysvetlí, prečo je vhodné, aby jeho deti chodili do školy s vyučovacím jazykom maďarským. Prečo teda nemôžeme mať aj národnostné rómske školy?
Rodičia dnes hovoria do vzdelávania viac ako v minulosti. Je to na prospech?
Žijeme vo svete extrémnej plurality, a to nielen názorov, ale aj životných postojov a stratégií. Rodičia majú úplne divergentné predstavy, čo by škola s ich dieťaťom mala robiť a čo by ho mala naučiť. Škola sa tak ocitá v takmer bezvýchodiskovej situácii. Keby aj chcela rodičom vyhovieť, 25 žiakov má 50 rodičov, ktorí sa takmer na ničom nezhodnú. Dnes už nie je možné dosiahnuť konsenzus v obsahu a formách vzdelávania. A to je pre školu a pre štát čoraz väčší problém.
Keď školy začnú postupovať podľa nového kurikula, mnoho ľudí, aj odborníkov, ho bude kritizovať. Myslím si, že časom bude štát musieť trochu ustúpiť, zredukovať povinné spoločné minimum a nechať viac na školy, aby si prispôsobovali obsah.
Aj firmy majú svoje výhrady. Často tlačia na odborné školstvo, lebo potrebujú ľudí. No trh práce sa rýchlo mení a z dlhodobého hľadiska nemusí byť úzka špecializácia výhodou. Ako to vyriešiť?
Ten spor nie je špecifický pre našu dobu. Je pravda, že zmeny, ku ktorým dochádza vo svete a najmä trhu práce, sú rýchle. Disproporcia medzi potrebami firiem a profilom absolventov škôl je asi väčšia ako v minulosti. Ale bol by som tu opatrný – vždy treba počúvať, aký typ firiem sa sťažuje a myslieť na to, že ony obhajujú iba svoje úzke, partikulárne záujmy (čo je prirodzené a ťažko im to možno vyčítať). V jednom televíznom šote sa istá odborná škola sťažovala, že nevie naplniť odbor mlynárov.
Dnešní mladí ľudia jednoducho nechcú byť mlynármi a ťažko s tým niečo urobíme. No vždy spozorniem, keď sa na nedostatok žiakov sťažujú odbory ako automechanik. Veď každá druhá reklama je o autách. Všetci chalani rozprávajú o autách, sledujú Formulu 1, autá sú cool. Ako je teda možné, že škola nevie zohnať 15-ročných, ktorých zaujímajú autá? Nebude chyba v tej škole?
Čím to môže byť?
To isté v gastronómii. Polovica televíznych relácií je o varení. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia predávajú na námestí street food. Je nepochopiteľné, že školy pripravujúce automechanikov či kuchárov nevedia zohnať žiakov. Ako tie školy robia marketing? Minule sa istá škola sťažovala, že nevedia zohnať žiakov na odbor kúrenár. Keby sa to volalo krbár, možno by to malo väčší úspech – krby sú symbolom istého statusu, dávajú si robiť bohatší ľudia.
A čo požiadavky firiem?
Musíme byť opatrní, kto sa ozýva a prečo. Či je to programátorská firma alebo niekto, kto nevie zohnať valcovačov plechu. Mladí dnes nechcú valcovať plech. Ak firma nevie zohnať programátorov, pretože mladým ľuďom chýbajú vedomosti z matematiky, tak to má štát riešiť. To, že niekto nechce byť mlynár či kúrenár súvisí aj s tým, že mnohé odbory sú odsúdené na zánik. Ako deviatak som vyplňoval prihlášku na strednú školu. Na prvé miesto som napísal gymnázium, no na druhom mieste sme všetci museli mať učilište. Ja som si vybral polygrafickú odbornú školu a odbor – sadzač. To boli tí, čo pinzetou zoraďovali olovené písmenka na matrice, z ktorých sa tlačili knihy a noviny. Ten odbor za 10 rokov zanikol. Nečudujem sa teda mladým, že sa do niektorých odborov nehrnú. Môžu si myslieť, že za pár rokov už tie profesie nebudú existovať.
Vladimír Burjan
Je absolventom Matematicko-fyzikálnej fakulty UK a bývalým učiteľom matematiky na gymnáziu. Dvadsaťpäť rokov stál na čele spoločnosti EXAM testing, jedenásť rokov bol vydavateľom a šéfredaktorom časopisu DOBRÁ ŠKOLA. Bol členom medzinárodného tímu pripravujúceho testovanie PISA 2004. V rokoch 2016 – 2018 bol externým poradcom ministra školstva a je jedným zo spoluautorov reformného dokumentu Učiace sa Slovensko. V súčasnosti je riaditeľom Neziskovej organizácie DOBRÁ ŠKOLA. Prednášal na konferenciách v Kanade, Austrálii, Veľkej Británii, Španielsku, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku a je autorom či spoluautorom 11 kníh z oblasti vzdelávania.
Viac o konferencii Eduforum sa dozviete tu.
