Začal sa nový ročník extraligy. Hokejovému klubu MHC Mountfield Martin pred troma rokmi hrozilo, že pre ekonomické problémy nedokončí sezónu. Hokejistom chýbali výplaty štyri mesiace a 15 hráčov nakoniec podalo výpoveď. Keď ste nastupovali, chceli ste klub oživiť. Ako vyzerajú podlžnosti dnes?
V čase môjho nástupu do funkcie (október 2012) bola dlžoba vo výške 1,27 milióna eur. Vyzeralo to tak, že klub nieže neskončí, ale ani nezačne sezónu. Vtedy mestské zastupiteľstvo rozhodlo, že hokej pre Martin zachráni aj nad rámec dohodnutých prostriedkov.
Po dvoch rokoch môžem povedať, že zohnali na sezónu viac peňazí, ako sme potrebovali. Podarilo sa nám znížiť záväzky o polovicu – na 610-tisíc eur. Oba ročníky sme ukončili s kladným hospodárskym výsledkom. Ak by sme hovorili o číslach, tak sme dlh znížili asi o 0,65 milióna eur – v tejto sume boli reálne znížené záväzky o 0,45 milióna eur, teda peniaze, ktoré sme reálne zohnali, zvyšok - asi 0,2 milióna - sme s veriteľmi vyrokovali.
S niektorými veriteľmi sme sa dohodli, že im dáme peniaze ihneď, ale nebudú od nás požadovať celý dlh. Zvyšok tvorila dlhy, ktoré nám záväzky znížili aj preto, že boli premlčané – niektorí akcionári síce dali peniaze, ale dali ich ako finančnú výpomoc a povinnosť ich vrátenia nám odpadla po niekoľkých rokoch. Mám informácie, že by sme dokázali klub ozdraviť do dvoch rokov. Máme však výraznú podporu mesta aj generálneho partnera Mountfield.
Čo robil bývalý manažment zle, že dostal klub v Martine do dlhov? Objavili ste napríklad plytvanie s peniazmi a dotáciami?
Nie. Myslím, že chyba bola jednoznačne v neplnení rozpočtu. Neprikrývali sa takou perinou, akú mali. Hráčom sľúbili to, čo nemohli splniť. Vznikali dlhy, pribúdali exekúcie, ktoré, samozrejme, každým dňom rastú, pokiaľ ich nevyplatíte. Nebolo jednoduché sa postupne s nimi vyrovnávať. A, samozrejme, plniť záväzky aktuálnej sezóny.
Dotácie mesta sú v akej výške?
Minulý rok sme dostali do rozpočtových položiek dotáciu 200-tisíc eur, futbal dostal 100-tisíc eur a hádzaná 30-tisíc eur. Samozrejme, blížia sa komunálne voľby a uvidíme, ako sa k tomu postaví prípadne opozícia.
Generálny manažér MHC Mountfield Martin Kalnický Zdroj: Archív M. K.
Transparency International vlani na blogu upozornil, že na web stránkach klubov hospodárenie a dotácie nie je možné dohľadať. Verejnosť bola vylúčená z verejnej kontroly.
Do konca roka budeme mať vlastnú web stránku, kde s týmito informáciami počítame. Tieto správy sme však zverejňovali na facebookovej stránke. Na druhej strane, ak hovoríme o transparentnosti, nie všetci sponzori chcú byť zverejňovaní.
Ako to myslíte?
Sú firmy, ktoré sú späté s martinským hokejom, ale existujú aj firmy, ktoré povedia, že nás podporia, ale nechcú, aby bola ich reklama veľmi výrazná a nepísalo sa o nich. Ide zrejme o firemnú politiku alebo obavy podnikateľov, že ich zamestnanci budú tlačiť na zvyšovanie miezd, keď sa rozhodli pre sponzoring.
Róbert Švehla, ktorý pôsobí v Dukle Trenčín, hovoril o pomeroch všeobecnej krízy, keď sa ťažšie zháňajú strední a menší sponzori. Stotožňujete sa s ním?
Nadnárodné spoločnosti, ktoré sú v Martine v priemyselných parkoch, majú problémy s uvoľňovaním sponzorských peňazí do športov v regióne. Zvyčajne si preto zakupujú permanentky a odpočítajú si tieto náklady zo sociálneho fondu. Priame rozhodnutie na uvoľnenie peňazí na podporu športu podľa toho, čo tvrdia, nemajú. Radšej sťahujú peniaze do svojich centrál a tam rozhodujú, kde ich uvoľnia. Tá previazanosť globálnych firiem s lokálnym trhom a jeho podporou tu chýba.
Čo sa týka drobných firiem, možno by ste sa čudovali, ale majú záujem, ale ak nám zadotujú 2 000 eur, čo je pre konateľa cena dovolenky, stále je to málo. Musím zohnať desiatky takých podnikateľov. Je to rozdiel, ak zoženieme firmu, ktorá má miliónový obrat a malého živnostníka. Ak potrebujem na sezónu 600- až 800-tisíc eur vrátane nákladov na mládež a časť mi vykryje mesto a Mountfield, stále mi vo vzduchu visí 400-tisíc eur, ktoré potrebujem. V priemere musím každý deň počas sezóny zohnať 1 000 eur, bez ohľadu na sviatok alebo nedeľu plus treba rátať so záväzkami z minulých období.
Už dlhodobo sa kritizuje práca klubov s mladými hráčmi a mládežou na školách. Rodičia tvrdia, že poplatky sú vysoké, kluby hovoria o nedostatku peňazí.
Nemáme problém s tým, že by decká nemali záujem hrávať hokej, ale keď prídu do siedmeho, ôsmeho a deviateho ročníka, je náklad na ich tréning drahší. Poplatky sú vyššie a vstupuje tu aj nový faktor – rozhodujú sa, kam pôjdu na stredné školy. S rodičmi sa rozhodujú, čo budú v živote robiť. Ide o ekonomické hľadisko a hokej odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Pre klub vznikne problém, že dôjde k prudkému poklesu základne hráčov, keď si ich porovnáte s počtom hráčov, keď začínali ako deti. Zostanú nie vždy najkvalitnejší hokejisti.
Hovorme o číslach, koľko detí začne a koľko detí stále aktívne hráva aj v 18-tke?
Škôlkarov a prvákov máme 45, možno 50. Každý ročník či už ide o druhákov alebo tretiakov navštevuje tréningy 25 detí. Problém nastane v deviatom ročníku, keď žiaci prechádzajú do dorastu a vtedy ich počet klesne o polovicu. A to nehovorím o juniorke (od 18 do 21 rokov). Tam sa napríklad Piešťany do súťaže ani nenahlásili, pretože mali nedostatočný počet hráčov.
Problém je ten, že ide o dospelých ľudí, ktorí sa musia o seba postarať, ale nehrávajú pravidelne extraligu. Vypočítal som, že klub stojí jeden hráč, ktorý skončí tretí rok v juniorke, 20-tisíc eur. Ide o náklady od prípravky. Rodičov to stojí približne 8 000 eur. Investícia do človeka je teda takmer 30-tisíc eur a chalan sa zrazu prestane venovať hokeju. Pritom celý život sa mu venoval, nevenoval sa prioritne škole a teda aj jeho uplatnenie na trhu práce alebo na vysokej škole je obmedzenejšie. Považujem to za zlú investíciu.
Nemusí to byť zlá investícia, ak by sme považovali za alternatívu flákanie sa po uliciach.
Áno, ak by sme sa bavili o tom, akým spôsobom odstaviť deti od cigariet a drog, je to dobrá investícia, ale z hľadiska toho, čo bude s hokejistom v budúcnosti, tak je to veľmi zlá investícia. Chalan pre nás už prínos nemá a potrebuje si zarobiť a na príťaž rodičom nechce byť. Ale samozrejme, vo všeobecnosti ide o dobrú investíciu. Dnes sú frajeri tí, ktorí sú problémoví, namiesto toho, aby na sebe pracovali.
Na zväze ste sa už o niektorých riešeniach rozprávali?
Mám riešenie v tom, aby došlo k zachovaniu juniorky v stave, aby sa z nej nedalo vypadnúť. Stačí jeden slabý ročník a klub, ktorý v juniorke po iné roky exceloval, sa prepadne do nižšej skupiny a návrat je ťažší. To bol aj náš príklad, preto hráčom v nižšej lige platím, aby v klube ostali a pokúsili sa prebojovať späť do vyššej skupiny. Ak rok počkajú, môžu opäť bojovať o peniaze.
Mali by vzniknúť centrá športovej prípravy, kde by extraligové tímy mali uzavretý ročník, juniori podobne uzavretú súťaž (nevypádaval by zo súťaže najslabší tím). Môže teda nastať situácia, že mám deviaty ročník slabší ako ôsmy, ktorí môžu byť majstri Slovenska, ale deviaty ročník zostúpi do dorastu a ja ôsmakom, siedmakom už neponúknem najvyššiu súťaž aj keby boli najlepší na Slovensku.
Nezabránilo by sa takto klubom z nižších súťaží vstupovať do elitnej kategórie? Hovoríte o sebe, ale kluby zo slabších súťaží majú motiváciu prebojovať sa vyššie. Vašim plánom by bola ich snaha zmarená.
Bude sa rozrastať. Dnes je problém udržať jedno stredisko športovej prípravy, ktoré by malo zagarantované to, že sa tam budú vytvárať vhodné podmienky pre mládež – od školy cez športoviská či regeneračné centrum. Keď toto bude na desiatich miestach na Slovensku, v spádových mestách, môžeme byť spokojní.
Ale keď v Martine juniorka vypadne, to isté hrozilo minulý rok Zvolenu, teraz Piešťanom, tak je ohrozená celá najvyššia súťaž. Kedysi na top úrovni hrala hokej Dubnica. Klub sa však prepadol o dve kategórie nižšie a v klube vznikli obrovské problémy. Deti nemajú vzory, nemajú kam ísť a pozerať sa na hokej. V meste už nie je hokej prioritou, akou bol a to súvisí aj s následnou podporou od firiem vo forme sponzoringu.
Akú dôležitú úlohu zohráva vo financovaní klubu spomínaní sponzoring?
Uvediem náš konkrétny prípad. A-čko mužstvo, a to nehovoríme len o nás, zhltne za sezónu od 600-tisíc. Okrem toho klub financuje aj kategórie pod ním, ktoré stoja spolu okolo 200-tisíc eur. Táto suma sa líši medzi klubmi ako Martin alebo Zvolen okolo 50-tisíc hore-dole. Ostaňme teda pri spomínaných nižších súťažiach a juniorke, ktoré sú financované nasledovne.
Poplatky od rodičov tvoria 50-tisíc eur, dotácia od zväzu (SZĽH) je okolo 25-tisíc eur. Len pre úplnosť treba povedať, že zväz prispieva aj na rozhodcov v sume pol milióna eur. Rozdiel medzi 200-tisíc mínus poplatky rodičov a zväzové peniaze je 125-tisíc eur. Sú to peniaze, ktoré potrebujem ako klub zohnať každý rok, aby sme financovali mládež a nižšie kategórie. Sú to peniaze, aby sme boli na nule a mali vyrovnaný rozpočet – mali uhradených trénerov, cestovné náklady a podobne.
Pravidelne sa rokuje s mestom, aby nám pomohli. Môže sa však v niektorých mestách stať aj situácia, že sa klub nedohodne s mestom (respektíve so samosprávami) a štát to nepodporí, tak tých 125-tisíc nedá nikto. Čo to bude znamenať? Extraligové tímy urobia škrt mládeži. Ja ako akciová spoločnosť z detí nemám nič, pretože trh s mladými hráčmi nefunguje. Áno, jeden z možno z 500 mládežníckych hráčov sa dá predať ako Marko Daňo. Ale ide o svetlú výnimku. V skutočnosti nefunguje niečo také, že ja som ako klub mladého hráča vychoval, tak mi zaplať. Nemám tak dôvod podporovať mládež, ak mám nedostatok peňazí.
Ako tvrdíte, ide však o investíciu do budúcnosti. Ak sa na to laicky pozriem, tak ak klub nevychová mládež, je v budúcnosti neisté, kto nastúpi po staršej generácii.
Mne sa na mladých hráčov neprídu pozrieť ľudia, nemôžem predať reklamu firme a o sponzoring nemajú firmy pri mládeži záujem. Keďže nefunguje trh s hráčmi, nebudem mať žiadne náklady a mládež prestane fungovať. Len pre predstavu, aké to bude mať dôsledky:
V martinskom klube existuje asi 400 ľudí. Z toho 40 sú v A-čku, zvyšok, teda 270, sú mládež. Každý klub zamestnáva 50 až 70 zamestnancov (cez dohody alebo zmluvy na vykonanie pracovnej činnosti). Desať extraligových klubov to je 400 hráčov a trénerov v A-čku a 2 700 ľudí v mládeži. Opäť pre desať klubov to je 500 až 700 ľudí, ktorí vďaka hokeju takto privyrábajú. My sa tak bavíme o zhruba 4 000 ľuďoch, ktorých priamo zasiahne, ak skončí podpora juniorských tímov. A dôsledky nie je ťažké odhadnúť. Žiadny Göteborg sa už konať nebude a v NHL nebudeme mať draftovaných hráčov.
Kluby vážne uvažujú nad tým, aký zmysel má robiť mládežnícky hokej. Ak to robím dobre, hráčov nezobchodujem. Čo z toho mám?
Ako je to možné, veď futbal takýto trh mládežnícky hráčov má. Hokej, okrem náročnosti na prevádzku, sa až tak veľmi nelíši od futbalu.
Futbalový klub Nitra má na hosťovaní 500 takýchto futbalistov, ale hokej nie. Samozrejme aj hokejové kluby majú na hosťovaní hráčov, ale na rozdiel od futbalu, neplatia za nich nič. Futbal má tú výhodu, že je masovejším športom – má vyšší počet líg v každom je niekoľko tímov, plus triedy a mládežnícke súťaže. Na futbalovom trhu dostane hráč 200 až 500 eur, ale dostane tie peniaze aj klub. A preto v hokejovej realite, ak si vylobujem od mesta 100-tisíc eur, tak radšej ho dám na A-čko, kde mi chodia ľudia.
Prečo by sa mal podporovať práve hokej a nie viac futbal, keďže má masívnejší záber a je lacnejší?
Môj názor je taký, že šport by sa mal podporovať celkovo. Ten, čo podporuje šport, by mal mať možnosť usmerniť napríklad časť svojich daní do konkrétneho športu. Som realista a viem, že by vznikol priestor pre podvodníkov, rovnako však musím povedať, že každý, kto dostane dotáciu a príspevok, si uvedomuje povinnosť zdokladovania použitia peňazí a nástroj na kontrolu sponzorov predsa existuje.
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu však pripravuje nový zákon o športe, v rámci ktorého si vyhradí viac možností kontroly finančných prostriedkov, ktoré poskytuje športovým zväzom. Čo na to vravíte?
Tento zákon sa pripravuje už neuveriteľne dlho. Počas každej vlády. Prajem všetkým športovcom, aby čo najskôr vznikol. Výrazne by to pomohlo ako športovcom, tak divákom, atmosfére okolo športu a teda aj manažérom.
