Lukáš Kovanda: Pripravme sa na japonizáciu, izraelizáciu a uberizáciu

Nedávno ste vyslovili názor, že západný svet čakajú tri hlavné trendy – japonizácia, izraelizácia a uberizácia. Čo si pod tým máme predstaviť?

Sú to tri hlavné trendy charakteristické pre súčasnosť. Japonizácia spočíva v nezadržateľnom demografickom trende celého západu. Starnutie populácie so sebou prinesie aj závažné ekonomické problémy, ktoré sa už teraz objavujú v Japonsku.

Myslíte dlhodobú stagnáciu japonskej ekonomiky?

Mám tým na mysli stagnáciu, ktorá je do veľkej miery daná práve starnutím. Keď urobíte prepočet rastu japonskej ekonomiky bez ohľadu na starnutie populácie, hrubý domáci produkt ekonomicky aktívneho obyvateľstva, bez započítania ľudí v dôchodkovom veku a ďalších ekonomicky neaktívnych, tak prídete na to, že japonská ekonomika rastie. Stagnáciu spôsobuje starnutie, to znamená čoraz väčší podiel ľudí starších ako 65 rokov. V Japonsku je tento podiel najväčší na svete.

Deje sa to už aj v Európe?

Čaká to aj Európu, druhou najstaršou ekonomikou sveta je Taliansko. Nie je náhoda, že v súčasnosti taktiež prechádza stagnáciou, prejavuje sa tam japonizácia ekonomiky. Bude sa to týkať aj českej či slovenskej ekonomiky. Približne do päťdesiatych rokov bude česká populácia starnúť a my môžeme rozvíjať tisíce spôsobov, ako sa na to pripraviť.

Podstatná časť názorov, z ktorých dnešní ekonómovia čerpajú, sú ako zo šesťdesiatych či medzivojnových rokov, keď dopady imigrácie v USA boli jednoznačne pozitívne

V tomto kontexte vyvstáva otázka utečeneckej krízy. Podľa niektorých ekonómov je práve prijímanie stoviek tisíc až miliónov utečencov riešením negatívnych dopadov starnutia populácie.

Obavám sa, že toto nie je riešenie. Mnoho ľudí, ktorí sa týmto témam venujú, nemajú ekonomické vzdelanie alebo majú ekonomistické názory, čo znamená, že ekonómiu až príliš preceňujú. Vychádzajú z jednoduchého pohľadu, že nám budú chýbať mladí ľudia a že je žiadúce ich priviesť z iných končín sem, budú tu pracovať a hospodárstvu to bude svedčiť.

Potom tu máme druhý, povedzme ekonomizujúci pól, ktorý dospieva k rovnakému záveru. Že prijímaním miliónov ľudí z iných končín a iných kultúr sa budú podieľať na tvorbe HDP. Obávam sa, že takto jednoduché to, bohužiaľ, nie je. Ľudia z niektorých kultúrnych okruhov sú ťažko začleniteľní na trhy práce.

Máme s tým empirické skúsenosti zo Spojených štátov, čo je krajina dlhé desaťročia otvorená imigrácii. Americkí ekonómovia hovoria o zhoršujúcej sa „kvalite“ imigrácie. Tento výrok môže znieť až eugenicky, hovoril by som o klesajúcich ekonomických prínosoch.

Znamená to, že v porovnaní s minulosťou prichádzajú menej skúsení pracovníci?

Áno. Často to porovnávam napríklad s československými imigrantmi, ktorí utekali do Spojených štátov najskôr pred Hitlerom, potom pred Gottwaldom a komunistami, pred rokom 1968 pred Brežnevom. Harvardský ekonóm George Borjas výskumom dokázal, že Čechoslováci emigrujúci v týchto rokoch do USA mali v priemere dvojnásobný počet rokov strávených vo vzdelávacom systéme oproti tým, ktorí tam teraz prichádzajú z Mexika.

To sa samozrejme musí niekde prejaviť. Podstatná časť názorov, z ktorých dnešní ekonómovia čerpajú, sú ako zo šesťdesiatych či medzivojnových rokov, keď dopady imigrácie v USA boli jednoznačne pozitívne a šlo o jednoznačné obohatenie. Od osemdesiatych rokov je v každej dekáde prínos nižší a dá sa to pozorovať napríklad v tom, ako prichádzajúci ľudia zvládajú angličtinu, jazyk hostiteľskej krajiny. Čím ďalej, tým horšia znalosť, a to nie len pri vstupe, ale aj pomalšia schopnosť učiť sa angličtinu, keď už sú na trhu práce.

Čím je to spôsobené?

Súvisí to s tým, že ich už je tam veľa. Paul Collier z Oxforskej univerzity hovorí o diasporách. Keď sa v hostiteľskej krajine vytvorí dostatočne veľká, tak prichádzajúce obyvateľstvo žije v getách a nemá takú motiváciu učiť sa nový jazyk. Žije medzi svojimi, v uzavretej bubline, často žije zo sociálnych dávok, čo je často prípad get v Európe, a nemá tak motiváciu začleniť sa na trh práce.

Určite som pre imigráciu, ale musí byť selektovaná a musí byť obmedzená početne. Keď obmedzená nebude, dôjde k vzniku diaspór, ľudia potom nebudú motivovaní vstupovať na trh práce, čo ekonomickému systému prináša záťaž. Nemôžeme sa čudovať, že väčšina utečencov v Európe smeruje do Nemecka a Švédska, kde je sociálny systém najštedrejší.

Lukáš Kovanda s už zosnulým géniom Johnom Nashom v roku 2011

Lukáš Kovanda (36) je známy český ekonóm. Pracuje ako hlavný ekonóm skupiny Roklen, vyučuje na pražskej Vysokej škole ekonomickej a CEVRO Inštitúte. Publikoval viacero kníh venujúcich sa populárnej ekonómii, napríklad Proč je vzduch zadarmo a panenství drahé či Proč si ženy přitažlivost koupit nemohou, a muži ano.

Spomínate vznik get, predpokladám, že to súvisí s ďalším trendom - izraelizáciou.

Izraelizácia je citeľná hlavne v poslednej dobe v súvislosti s teroristickými útokmi. Niektorí politici hovoria o vojne, až tak ďaleko by som nešiel. Je ale zrejmé, že systém „boja“ v dvadsiatom prvom storočí bude vyzerať inak, ako vyzeral v minulosti. Už to nebudú jednoliate súbory armád bojujúce dlhé zákopové vojny. Obávam sa, že to budú útoky relatívne dobre vycvičených jednotlivcov, osamelých vlkov, malých skupiniek, pričom islamský štát má za sebou profesionálov podieľajúcich sa na cvičení bojovníkov.

Čo to znamená pre ľudí?

Proti takémuto druhu boja štandardné mechanizmy obrany, armáda a polícia, nemôžu vždy flexibiline zasiahnuť, pretože jednoducho policajt či vojak nemôže byť všade. Očakávam, že trendom do budúcna tak bude to, čo pozorujeme v Izraeli, od mladých rokov vštepovaná branná výchova. Rozhodne tým nemám na mysli obnovenie povinnej vojenskej služby v socialistickom duchu, keď mladí muži na dva roky niekam mizli, aby robili nezmyselné veci a boli šikanovaní.

Viem si predstaviť relatívne krátke kurzy, organizované aj súkromníkmi, na sebaobranu. Pretože jednoducho pocítite potrebu. Vidíme to už aj dnes, napríklad v Nemecku rastie dopyt po zbraniach a zbrojných preukazoch. Ľudia na nebezpečie reagujú sami a je len otázkou času, vzhľadom aj na bohužiaľ rastúci počet útokov, že aj súkromné firmy začnú predávať kurzy propagujúce vyššiu pravdepodobnosť prežitia.

Spomínali ste, že prisťahovalci často žijú v getách alebo zneužívajú štedré sociálne dávky. Nie je to teda zlyhanie sociálneho systému?

Sociálny systém v Európe zlyháva jednoznačne a nie len kvôli utečencom, to je jeden z príkladov jeho zlyhania. Ten systém je dlhodobo neudržateľný, hlavne v západnej Európe. V Českej republike sme prijali reformu odchodu veku do dôchodku aj takzvanú malú dôchodkovú reformu. Podobne ako aj Slovenská republika máme relatívne nízke zadlženie vlády. Máme manévrovací priestor. Ale to nie je obhajoba, aby sme udržovali nejaký status quo. Potrebujeme veľké reformy.

Zároveň pribudnú nové výzvy. Automatizácia alebo robotizácia, na ktorú sú naopak Česká a Slovenská republika pripravené najmenej. Je tu vysoký podiel priemyslu, hlavne autopriemyslu. Je tu riziko, že pracovná sila nebude tak produktívna a bude ľahšie nahradzovaná automatmi a robotmi.

Sociálny systém nie je adekvátne pripravený nikde, na západe bol budovaný za úplne iných podmienok. Je známe, že keď Otto van Bismarck koncom 19. storočia zavádzal obdobu prvého sociálneho systému, tak dôchodkového veku sa dožilo minimum ľudí, v súčasnosti by to bolo porovnateľné s 95 rokmi.

Hlavným zámerom jeho sociálnych opatrení ale nebol odchod do dôchodku, skôr ním bolo vyplácanie dávok vdovám a pozostalým rodinám po mužoch, ktorí zomreli vo vojne.

Áno, malo to kontext vtedajšej doby, keď armáda bola kľúčovým nástrojom štátu. Spomínali sme to skôr, aj povaha vojen bola úplne iná ako dnes. Penzijný systém začal vznikať v tomto období a je úplne inde. Za niekoľko desaťročí obrovsky vyrástol a zatiaľ sa príliš nezohľadnilo starnutie populácie.

Zohľadnil sa ekonomický rast, keď v päťdesiatych rokoch sme si mysleli, že to vďaka nemu všetko utiahneme. Ukazuje sa, že nie. Rast produktivity nie je takým, ako býval od 20. do 50. rokov dvadsiateho storočia. Je ale pochopiteľné, že žiadnemu politikovi sa riešiť tak citlivú otázku nechce a skôr majú tendenciu odsúvať problémy na ďalšie generácie politikov, než dôjde k celkovému kolapsu.

Uber a Airbnb nič nové neponúkajú, ubytovanie a preprava sú služby staré minimálne niekoľko storočí, ak nie aj tisícročí 

Kde vidíte prepojenie uberizácie či zdieľanej ekonomiky s japonizáciou a izraelizáciou?

Toto prepojenie je pomerne značné. Vychádzam zo značnej miery z výskumu amerického ekonóma Alana Kruegera, ktorý viedol tím ekonomických poradcov Baracka Obamu a venoval sa aj otázkam zdieľanej ekonomiky, konkrétne hlavne Uberom. Ten popisuje, že jedným z kľúčových prínosov zdieľanej ekonomiky je práve sociálna dimenzia.

O čo konkrétne sa jedná?

Ako jeden príklad uvediem, že ľudia vyššieho veku často uprednostňujú vo svojej pracovnej dobe flexibilitu. Fyzické sily im ubúdajú, chcú byť viac so životným partnerom, majú už vychované deti a chcú sa viac venovať vnúčatám, jednoducho si chcú viac užívať život. Takýchto ľudí so starnutím, s japonizáciou, bude pribúdať. Títo ľudia inklinujú k flexibilnému pracovnému rozvrhu, ktorý ponúka zdieľaná ekonomika. Môžu si povedať: „Mám voľné popoludnie, vnúčatá sú v prírode, môžem si zarobiť ako vodič Uberu.“ Môžu sa tak nárazovo účastniť trhu práce. Preto Uber, ale aj Airbnb a ďalšie podobné služby, rastúce ako huby po daždi, môžu tlmiť nepriaznivé dopady japonizácie. V rámci nej bude omnoho ťažšie nájsť si zamestnanie vyhovujúce ich potrebám pružnosti. Zdieľaná ekonomika ponúka riešenie, ale pozitívnych sociálnych dopadov je viac.

Napríklad znižovanie frikčnej nezamestnanosti, znižovanie cien...

Určite. Hovorili sme o sociálnych dopadoch, ale patria tam aj čisto ekonomické, ako znižovanie cien. Uber a Airbnb nič nové neponúkajú, ubytovanie a preprava sú služby staré minimálne niekoľko storočí, ak nie aj tisícročí. Čo je nové je najefektívnejšie prepojenie strany dopytu so stranou ponuky. Predtým nebolo možné dať vedieť svetu, že máte voľné dopoludnie a v garáži voľné auto. Dnes sa to dá pomocou platformy ako Uber.

Vďaka tomu je efektívnejšie využívaný a vyťažovaný kapitál, teda auto v garáži, aj ekonomické zdroje, teda pracovná sila vodiča. Keď sú lepšie vyťažované ekonomické zdroje, vedie to k menšiemu plytvaniu v celej ekonomike, čo znamená, že sa ušetria napríklad aj prírodné zdroje, pretože už sa nebude musieť vyrábať toľko automobilov. Štúdia vo Veľkej Británii vypočítala, že jedno auto v zdieľanej ekonomike má potenciál nahradiť 17 áut, ktoré by inak vozili jedného vodiča. To je neuveriteľná úspora kapitálu a prírodných zdrojov. Pochopiteľne je to napríklad problém z hľadiska centrálnych bankárov, pretože to so sebou prináša deflačné tlaky...

A zároveň je to aj zlá správa pre českú a slovenskú ekonomiku, ktoré sú výrazné závislé na výrobe áut.

To čiastočne naráža na to, že sme automatizáciou aj automobilovým priemyslom ohrození. Môže prísť rýchla technologická zmena ako elektromobily, Google samoriadiace autá... Nemyslím si, že to bude rýchly nástup, ale je možné, že naše výroby, či už je to Mladá Boleslav alebo závody na Slovensku, budú vyrábať súčasné autá, nepreorientujú sa dostatočne rýchlo na novú podobu automobilov. Nebojím sa o to, že by ľudia prestali autá využívať, tie s nami ostanú. Ale niektoré firmy nemusia zachytiť technologické zmeny, ktoré sa často dejú rýchlejšie, než si myslíme.

So zdieľanou ekonomikou sa musíme naučiť žiť. Alebo zastavme pokrok a celý civilizačný rozvoj

Keď sa ľudia rozprávajú o zdieľanej ekonomike, spomenú si len na Uber a Airbnb, možno Blablacar. Nie je tento trend preceňovaný?

Určite je to aj módna vlna, no nechcem to zhadzovať. Verím, že zdieľaná ekonomika je štartom niečoho veľkého, čo sa prejaví v celej šírke ľudskej pôsobnosti. Zatiaľ len ešte nepoznáme ďalších Zuckerbergov. Rád by som aj ja poznal nejaké podobné vylepšenie, bol by to zdroj k miliardám [úsmev]. Intuitívne cítim, že je to veľká vec a príležitosť.

Určite je to ale aj módna vlna. Keď si porovnám Uber a taxi, nemám pocit, že by bol Uber zas až o toľko lepší. Ale ľudia sledujú módne vlny, pred dvadsiatimi rokmi ste boli king, ak ste mali mobil, dnes ho majú aj indickí dedinčania, nikto sa nad tým nepozastaví. Jazdiť Uberom je dnes ako mať pred dvadsiatimi rokmi mobil, človek tým aj ukazuje, že sleduje nové trendy, podobne ako keď sa ubytuje cez Airbnb.

Táto módna vlna opadne, preto si ani nemyslím, že by boli hotely ohrozené. Ľudia si uvedomia, že hotel ponúka iné pohodlie, ako Airbnb. Chirurg, ktorý ide na lekársky kongres, sa pravdepodobne neubytuje u niekoho na byte.

Niektoré štúdie aj naznačujú, že Airbnb je skôr konkurenciou ku hostelom a nie hotelom, pretože cielia na mladých ľudí a na cenu.

Presne tak. Báť sa o to, že zaniknú hotely a mnoho ľudí príde o prácu, pretože sú významným zamestnávateľom, nie je potrebné. Kto vám v Airbnb poupratuje každé dopoludnie, keď odídete? Niekto potrebuje súkromie, kľud na prácu, cez Airbnb musí komunikovať s hostiteľom. Vytvorí sa určitý segment dopytu, hlavne medzi mladými ľuďmi, ktorí budú podobné ubytovanie vyhľadávať aj keď opadne táto módna vlna. Zatiaľ si to chce každý vyskúšať, aj ten chirurg. Ale ľudia sa potom radi vrátia do hotelov, pretože poskytujú určitú pridanú hodnotu.

Podobne je to aj v prípade taxi verzus Uber. Ľudia si pravdepodobne uvedomia, že taxíky majú určitú pridanú hodnotu. A pokiaľ na to neprídu, tak bohužiaľ, je to znamenie, že taxíky nepotrebujeme. Že nepotrebujeme regulácie, licencovaných vodičov, bezpečnostné prvky a predpisy, pretože ľudia chcú len Uber. Nemyslím si, že k tomuto dôjde. Trh si nájde určitý podiel pre Uber a pre taxi.

S podobnými zmenami, keď sa budú zatvárať hotely či hostely a taxikári budú prichádzať o prácu, môže nastať štrukturálna nezamestnanosť. Aké vidíte najväčšie nevýhody rozširovania zdieľanej ekonomiky?

Štrukturálne zmeny môžu byť naozaj zásadné. Môžu nastať aj zmeny, ktoré určitým spôsobom posilnia tradičné hotely či tradičné taxi. Ak by mal tragickú haváriu Uber, ľudia by začali hovoriť, že sú to nelicencovaní vodiči a zákazníci idú do obrovského rizika. Podobne aj ľudia, ktorí by sa ubytovali cez Airbnb a byt by vyhorel. Mohlo by to zbrzdiť nástup zdieľanej ekonomiky a dalo by to obhajcom stávajúceho stavu mocný tromf do rúk, pretože by začali obhajovať potrebu regulácii, licencií, bez nich by ľudia umierali. Ale myslím si, že aj takýto stav nakoniec prekoná.

Aké sú ďalšie nebezpečenstvá?

Ďalším, zásadnejším a dôležitejším nebezpečenstvom je, že dochádza k lepšiemu vyťažovaniu ekonomických zdrojov, a to aj vrátane práce. To vedie k tomu, že klesá cena toho zdroja, v tomto prípade mzda. Lepším vyťažovaním rastú aj tlaky k rastu nezamestnanosti. Je to určite tlak deflačný, čo je problém pre centrálnych bankárov, aj keď v dnešnej dobe môže byť strach z deflácie prehnaný. Okrem negatívnej deflácie, ktorá roztáča takzvanú deflačnú špirálu, je aj deflácia pozitívna, teda keď ceny klesajú z toho dôvodu, že sa efektívnejšie využívajú zdroje.

Pochopiteľne je to ale problém. Ekonómovia to nazývajú ako tvorivá deštrukcia, čo znamená, že v dobe nástupu technologickej zmeny, ako je napríklad teraz zdieľaná ekonomika, dochádza k deštrukcii starého sveta, ale tvorivo, čiže na jeho základoch vzniká svet nový.

Čo to presne znamená?

Nedávno som sa bavil s expertmi na kyberzločiny a tí sú zúfalí, pretože v tomto sektore sa celosvetovo nedostáva dostatok pracovnej sily. Dochádza k deštrukcii určitého sveta offline, vzniká svet online, ktorý ale potrebuje infraštruktúru a jej zabezpečenie. Útokov bude pribúdať a ďalšia vojna bude kybernetická. Odporučil by som všetkým, čo majú pod pätnásť rokov, aby sa zamerali na oblasť kybernetickej bezpečnosti, to je vec, ktorá sa do budúcnosti určite oplatí.

Bohužiaľ sa už nebude vyplácať napríklad automechanik a vo všeobecnosti ľudia, ktorí sú ľahko nahraditeľní robotmi. Avšak tí, čo stoja za tými robotmi a rozumejú algoritmom či riešia napríklad ich kybernetickú bezpečnosť, potrební budú a chýbajú už teraz. To je tvorivá deštrukcia, kde na starých základoch vznikajú nové možnosti.

Neviem prečo by súčasná doba mala byť iná, že by sme deštruovali všetky pracovné pozície a žiadne nové by nevznikli. V histórii sme zažili niekoľko obrovských technologických a vždy niečo tvorivé vzniklo. Pochopiteľne, prechodná doba, kedy je to staré ničené a to nové ešte nevzniklo, je pre mnoho ľudí ťažká. Pretože ľudia prichádzajú o zamestnanie, sú s tým spojené sociálne dopady, môžu to využiť populistickejší politici, a tak ďalej...

Rozdiel oproti histórii je ale v tom, že napríklad priemyselná revolúcia alebo industrializácia v rámci celej Európy trvala aj niekoľko storočí. Za posledných dvadsať rokov sa technológie zmenili radikálne a niektorí ľudia na tak rýchle zmeny nedokážu reagovať.

Určite je pravda, že technologické zmeny v minulosti prebiehali omnoho pomalšie a ľudia mali viac času na to, aby sa im tvorivo prispôsobili. Môže to byť jeden z dôvodov, prečo je to v súčasnosti náročnejšie. Ale štrukturálne to zvládnuteľné je. Možno sa nám tento vývoj zdá rýchly, ale on bude naďalej zrýchľovať a zmeny, ktoré sme videli za posledných dvadsať rokov, nastanú v rovnakej miere v najbližších desiatich a potom len za ďalších päť.

Je to vec, s ktorou sa musíme naučiť žiť alebo zastavíme pokrok a budeme umelo udržiavať pracovné pozície, ako sa to napríklad u nás deje v OKD. To je ale plytvanie. Musíme skôr technologický rozvoj podporiť a hľadať spôsoby, ako na jeho základe tvorivo vytvoriť niečo nové, čo opäť vytvorí nové pracovné miesta. Alebo zastavme pokrok a zastavme celý civilizačný rozvoj.