Keď sme rodinu navštívili v pondelok doobeda, vošli sme do priestranného trojizbového bytu, ktorý sa nachádza na okraji mesta. Kupovali ho tam cielene, aby neboli v centre pozornosti. Po byte behá veselé blond dievčatko, ktoré nerieši predsudky spoločnosti. Žije prítomnosťou a Ľubicu volá buba. Objíma ju, pretože pred pár hodinami sa vrátila z Rakúska, kde cez víkendy pracuje ako osobná zdravotná sestra, aby rodinu uživila. Katka je na materskej a domácnosť s troma deťmi je preto na jej pleciach.
Kedy ste si uvedomili, že ste lesbička?
Ľubica: Uvedomila som si to ešte v útlom veku. Nemala som svoje sklony kde odkukať, keďže som žila v klasickej rodine – mama a otec. Keď som bola menšia, tak som ani vo svojom okolí nepoznala niekoho, kto by bol rovnako orientovaný ako ja. Uvedomila som si to už v ôsmich rokoch, keď som bola platonicky zamilovaná. Do dospelosti sa to so mnou nejako nieslo, nikomu som nič nepovedala, ale všetci to nejako vedeli. Bolo to také plynulé, prirodzené a nikto mi nenadával ani ma neobmedzoval. Naši to asi tušili, pretože som bola na sídlisku najväčšia futbalová hviezda a bola som stále s chalanmi. Bolo to zrejme evidentné. Keď to prepuklo, tak to nebolo ani také prekvapenie.
Kedy ste to povedali rodičom?
Ľubica: V 15 rokoch som to povedala mame. Nebola nadšená a jej klasická reakcia bola, čo na to povedia susedia. Potom sme sa dohodli, že proti tomu nič nemá a nech si žijem, ako chcem, ale nech sa na verejnosti krotím, aby neboli reči. Mamu som však postavila do nepríjemnej úlohy, pretože o tom ocino nevedel. Povedala som mu to až o pár rokov neskôr. Zrejme to tušil a povedal len, že dobre. Si moje dieťa a budem ťa ľúbiť.
Ako ste to brali vy, že ste iná ako vaše rovesníčky?
Ľubica: Mala som to šťastie, že som nezažila v puberte ľudí, ktorí by sa mi smiali, šikanovali alebo týrali. Nikdy mi nikto nepovedal nadávku a to som sa aj pohádala s inými ľuďmi. Ak by som však vyrastala v prostredí, ktoré by ma kvôli orientácii šikanovalo, asi by som bola z toho poznačená. Poznám chalanov, ktorí dostali za orientáciu bitku a vyrastali v prostredí, ktoré sa im posmievalo a práve táto skupina si môže siahnuť na život.
Rodičia sú veriaci?
Ľubica: Nie. Nebola som vychovávaná vo viere, ale teraz som veriaca, ale našla som si ju sama až v dospelosti.
Chodievate na spoveď ako kresťanky?
Katarína: Nechodím na spoveď, pretože stačí, keď oľutujem, čo robím. A keďže nemám pocit po spovedi, že sa polepším a napravím, tak v očiach cirkvi tam ani nemusím chodiť. Vzťah, v ktorom žijeme, je podľa cirkvi hriech, ktorý nechceme zmeniť. Zo začiatku som bola na spovedi asi dvakrát a kňaz mi povedal, že ak to nemienim zmeniť, tak to nemá význam. Rovnako aj na prijímanie by som mohla ísť len dovtedy, kým by sme sa spolu nevyspali. Deti však na spoveď chodia.
Vedeli by ste si predstaviť, že by ste žili s mužom?
Ľubica: Nie. Poviem vám príklad. Poznala som jednu ženu, ktorá sa pod tlakom svojich rodičov vydala, aj keď cítila, že je „na ženy“. Nejako sa prekonala a vyriešili spolu svadbu, ale po mesiaci jednoducho od muža ušla. Rok sa pred ním skrývala a potom podala žiadosť o rozvod, lebo to jednoducho psychicky neuniesla. Myslím si, že ak je človek k niečomu dotlačený a potláča v sebe niečo, čo mu nie je vlastné a žije podľa predstáv niekoho iného, nikdy sa to nemôže skončiť šťastne. Možno práve vtedy dochádza k samovraždám alebo takí ľudia žijú nechcene na okraji spoločnosti ďaleko od svojich blízkych, aby im neublížili. Aj keď sme sa my s Katkou dali dokopy, tak sme si cielene vyhliadli byt mimo centra Partizánskeho a bývame tu na okraji.
Ako dlho ste spolu?
Ľubica: Päť a pol roka. Keď som mala 21 rokov, tak sme sa spoznali na kúpalisku. Katka ako učiteľka mala cez letné prázdniny voľno a robila plavčíčku. Ja som tam bola ako záchranárka. Katka mala už dve deti a za sebou nevydarené manželstvo. Jej manžel bol od nich preč už štyri roky, ale neboli ešte rozvedení. Zaľúbila som sa do nej, ale nepovedala som jej to. Keď sme skončili prácu na kúpalisku v septembri, zostali sme v kontakte. Bolo to v čase, keď jej manžel požiadal o rozvod, pretože si našiel inú partnerku.
Lesbický pár Ľubica Kováčiková a Katarína Kročilová s dvojročnou dcérou Olíviou Zdroj: Maňo Strauch
Katka, vy ste predtým viedli heterosexuálny život, ako sa prejavil váš záujem o ženy?
Katarína: Kedysi mi známi vraveli, že som zanevrela na mužov, preto som si našla ženu. Celý život som bola vedená v kresťanstve a manželstvo bolo uzatvorené asi preto, že sa to očakávalo a nikdy som nerozmýšľala nad ničím iným. V lete, keď sme sa spoznali, bola som vyprahnutá zo všetkého, vrátane lásky. Keď však prišla Ľubka a postupne odkrývala city ku mne, tak ma to prevalcovalo. Navyše už počas manželstva som pociťovala, že by mi baba vyhovovala viac.
Ako zobrali zmenu deti? Ako ich matka ste boli sama už niekoľko rokov a zrazu do domácnosti prichádzala cudzia žena.
Katarína: Jedna z dcér, ktoré majú dnes 12 a 15 rokov, mi povedala, že Ľubka zo začiatku chodievala len na noc, keď už boli v posteli, a potom chodievala stále častejšie. Deti ju však poznali už z kúpaliska a nemajú predsudky ako dospelí. Neriešili to.
Ale určite ste to riešili vo svojom vnútri obe. Kedy ste im to povedali?
Katarína: Šli sme autom z Nitry. Vtedy mali šesť a deväť rokov. Zo začiatku sme sa ani nechytili za ruku, kým si nezvykli. Vtedy sme staršej povedali, či pozná slovo lesbička a že sa s Ľubkou ľúbime. Zobrali to ako bežnú vec a nikdy napríklad nepovedali, aby Ľubka išla preč.
Momentálne obe prechádzajú pubertou. Niečo sa zmenilo?
Ľubica: Staršia prechádzala pubertou ako každé iné dievča. Odvrávanie, papuľnatosť, ale nikdy na mňa neútočila. Ani jedna z nich.
Katarína: Deti mali postupne odkrývané to, aký bol ich otec v skutočnosti. Nemali pocit, že Ľubka im ho vytlačila zo života.
A aký bol ich otec?
Katarína: Urobil tu kopec dlhov, preto odišiel do zahraničia s tým, že ich bude splácať. Zarobil však len na to, aby sa sám uživil. V preklade: ušiel od nás. Mesiac po tom, ako odišiel, sme nemali mesiac elektrinu. Nemali sme peniaze a ak sme aj niečo mali, to posledné si zobral so sebou, aby zaplatil cestu do Nemecka a zaplatil poplatky pracovnej agentúre. Dnes je v kontakte s deťmi len cez Facebook, ale mladšia ho zablokovala, ani neviem prečo. Plánujem sa jej to spýtať. So staršou dcérou sem-tam skypeuje, pretože s ním chce mať dobrý vzťah.
Neovplyvňuje ich chýbajúca mužská rola v rodine, keď otec ich nenavštevuje a majú o ňom informácie len od vás?
Ľubica: Oni si tento fakt uvedomujú. Hovorí sa o tom, že v homosexuálnom páre absentuje buď ženský, alebo mužský vzor, ale nie je tomu tak. Názor na svet nevytvára len rodina. Je tu zvyšok rodiny, priatelia, známi a hlavne škola, kde je kopec chlapcov. Katka má dvoch bratov, ja rovnako mám jedného brata, starí rodičia a iní chlapi, ktorí sú v ich živote, im ukazujú mužský vzor.
Katarína: Presne na to sa ma pýtala moja mama. Vyčítala mi, ako som mohla zobrať deťom mužský vzor. Vyrastala som vo veriacej rodine a niesli to ťažko. Teraz je to už lepšie alebo, lepšie povedané, na striedačke. Pred referendom to s nimi nie je opäť v pohode.
Existuje vo vašom vzťahu tradičné rozdelenie na mužskú a ženskú rolu?
Ľubica: To označenie, že som chlap, nemám rada. Mám bližšie k technickým veciam, hrávala som futbal a milujem autá, ale som žena a nie chlap.
Katarína: Oproti vzťahu s mužom to má napríklad výhodu v tom, že Ľubka je citlivejšia ako chlap a pochopí ma. Prevládajú u nej pri hádkach mužské črty, ale stále je citlivejšia. Každý je vo vzťahu za niečo zodpovedný. Ak kupujeme posteľ, viem, že sa na ňu spoľahnem, akú potrebujem šírku a čo potrebujeme na jej zmontovanie. Ja zasa viem všetko o deťoch - aké majú krúžky a ak by som skončila napríklad v nemocnici, zrúti sa to v domácnosti. Deti sa smejú, že od septembra Ľubka nevie, kedy majú krúžky.
Ľubica: Ja si myslím, že v každej rodine sú veci, ktoré sa musia robiť a ktoré si musia rodičia rozdeliť. Ak by som to mala sedlácky zhrnúť, tak poviem, že Katka je žena v domácnosti a ja chodím zarábať peniaze. Momentálne to tak je, hoci chodí učiť do školy v utorok a štvrtok. Nehovorím však, že som mužský vzor. Jednoducho niekto musí zarábať peniaze, ak Katka je na materskej. Nie všetko je ideálne. Podľa mňa neexistuje ideálne manželstvo a ak také existuje, vôbec to nezávisí od orientácie, ktorú človek má.
Olívia má dva roky a považujete ju za svoju. Našli ste si darcu?
Ľubica: Po dlhom hľadaní sme si na internete našli darcu, ktorý nám bol ochotný za finančnú odmenu ponúknuť biologický materiál a absolvovať s nami celú cestu až po umelé oplodnenie. Stálo nás to veľa energie, času a peňazí. Úprimne závidím ľuďom, ktorí idú do spálne a majú to vybavené za niekoľko minút.
Pociťovali ste potrebu mať spoločné dieťa ako pár?
Ľubica: V lete sme sa spoznali, v septembri som jej povedala o svojich citoch, v októbri sme začali spolu chodiť, v januári sme sa zasnúbili a na jar sme kupovali spoločný byt.
Katarína: V tom sa nelíšime od heterosexuálnych párov. Prešli sme si všetkými klasickými obdobiami od chodenia, cez bývanie, zásnuby až po deti. Po dvoch rokoch Ľubka prišla s tým, že síce máme dve veľké deti, ale chcela by aj dieťa od malička, tak sme to uskutočnili. Bolo to namáhavé obdobie. Po rozvode som si nechala meno po manželovi kvôli deťom a neskôr, keď bola Olívia ešte v brušku, som si chcela zmeniť meno. Úradom sme poslali list aj s racionálnym zdôvodnením a žiadali sme, aby som nadobudla Ľubkine priezvisko, ktoré by Olívia po narodení nadobudla automaticky. Ale nedalo sa a na úradoch som nepochodila. Olívia tak má priezvisko po mojom bývalom manželovi. Na druhej strane je však dobré, že všetky deti ho majú rovnaké.
Nemajú deti nejaké problémy s posmievaním sa od spolužiakov?
Katarína: Nie, ale úprimne, neviem, či to nie je kvôli tomu, že na škole učím. Ja tie deti poznám a jednoducho sa mi zdá, že staršiu dcéru akceptujú takú, aká je. Má dve mamy. Minule písala na hodine slovenčiny sloh, kde mala opísať život s otcom a život s dvoma mamami. Mala to porovnať a vyjadriť sa k tomu, či sa nehanbí za to, že jej mama je homosexuál. Jej prácu chcela počuť celá trieda, preto ju čítala nahlas. Učiteľ slovenského jazyka je silne veriaci, preto to niesol veľmi ťažko, keď to dočítala. Celá trieda jej však tlieskala, preto si myslím, že to nie je až také zlé v spoločnosti.
Ľubica: Naša osobná skúsenosť je tá, že ľudia sú tolerantní, ale nemyslím si, že všetci s tým súhlasia. Na druhej strane voči nám nevystúpia. Boli sme však na jednej diskusii k referendu a bol tam jeden muž, ktorý, ak by mohol, tak vyskočí z lavice a zaškrtí nás. Preto si myslím, že referendum dáva na povrch tieto extrémistické názory. Z vlastného života mám skúsenosť, že to so spoločnosťou nie je až také zlé, ale sú tu zástancovia referenda, ktorí by nás najradšej zbičovali. Na základe toho neviete posúdiť, aká v skutočnosti je slovenská spoločnosť. Uvidí sa po referende. To, že nie sme braní v očiach zákona ako rodina, beriem skôr z ľudského hľadiska a je mi to veľmi ľúto. Kým manželia si môžu zvoliť napríklad spoločné meno, my to jednoducho nemôžeme a deti sa volajú inak ako ja. Pritom sa vnútorne považujeme za rodinu.
Ako ste evidovaná na úradoch?
Ľubica: Katka je biologická matka, ale ja som pre úrady cudzia osoba. Čoho sa bojíme najviac je, že by sa mi niečo stalo. To by sme skončili veľmi zle. Neprídem len o Katku, ale aj o deti, pretože na ne nemám absolútne právo. Nemám právo ani na dievčatá z bývalého manželstva a ani na dvojročnú Olíviu, ktorá je kvázi naša. Je to moja nočná mora.
V prípade, že by sa stalo niečo mne, tak celý majetok, ktorý máme – dva byty, auto - je rovnako napísaný na mňa. Áno, môžem si urobiť závet alebo zmluvy, ale ak by som chcela obsiahnuť celé právne pozadie, ktoré má manželstvo, tak mám čo robiť a behať celé dni po právnikoch. Rovnako prídavky na deti. Pracujem cez víkendy ako osobná zdravotná sestra v Rakúsku a mohla by som si čerpať lepšie prídavky na deti v Rakúsku, ale v očiach zákona nemám žiadne deti takže táto výhoda sa ma netýka.
Partizánske je taká väčšia dedina, ako vás vnímajú miestni?
Ľubica: Čím bližšie je referendum, tým sa o ňom viac rozpráva a reakcie sú rôzne. Mám kamarátku, ktorú poznám ešte z gymnázia, navštevovala nás a pozná nás dobre obe. Napriek tomu podporuje referendum a Alianciu za rodinu. Neviem úprimne, ako mám brať naše priateľstvo. Všetko sa zmenilo len teraz. Každý má, samozrejme, právo na svoj názor a treba ho rešpektovať, ale stále neviem, čo si o tom mám myslieť. Na jednej strane mi na nej veľmi záleží, ale otázky referenda beriem veľmi osobne, pretože nám zasahujú do života. Od takého človeka by sme čakali asi viac tolerancie. Bije sa to vo mne.
Katarína: To isté sa nám stalo aj s inou známou. Napriek tomu, že nás dobre pozná, odsúdila nás. Zabolí to. Rovnako nedávno bola na túto tému beseda v kostole, kde dostala pozvanie aj naša 15-ročná dcéra. Diskusia bola ostrá a kňaz tvrdil, že homosexuáli kazia vieru a že aj keď sa objavia v kostole a zúčastnia sa spovede, tak svoje činy neľutujú, preto je im ochotný poskytnúť terapiu. Naša Barbara sa už neudržala a zastala sa nás.
Zúčastnite sa vôbec referenda?
Ľubica: Nie, pretože aj takto vyjadrím svoj názor a ani nevidím zmysel sa ho zúčastniť, ak viete, že odškrtnete trikrát nie. Referendum má síce krásny názov, pretože je na ochranu rodiny, ale nie je tomu celkom tak. Je jasné, že je to verejný boj proti homosexuálom. Už prvá otázka je, či súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou. No je to v ústave. Navyše manželstvo obsahuje zároveň práva a povinnosti. My však žiadne práva nemáme.
Ako vás to ovplyvňuje?
Ľubica: Napríklad sú to dávky na deti, na ktoré nemám žiaden nárok. Keďže nie som zákonný zástupca, nemôžem podpísať žiacku knižku alebo vypísať ospravedlnenku.
Katarína: Naše deti napríklad prepísali v žiackej knižke časť, kde mal byť kontakt matky a otca. Vyškrtli otca a dali tam mama dva.
Máte vlastnú definíciu tradičnej rodiny?
Ľubica: Mne nevadí, ak nám niekto povie, že sme netradičná rodina. Ťažko sa to definuje. Dnes majú manželstvá obrovské množstvo problémov na rôznych frontoch – môžu mať problémy citové, ekonomické a keď sa niekto stará o tradičnú rodinu a jej ochranu, mal sa zamerať práve na tieto veci. Zabránenie manželstva homosexuálov je scestné. Ako vás ohrozujem tým, že žijem s Katkou? Tradičná rodina má problém len vtedy, keď na ulici stretnú homosexuálny pár a deťom to musia vysvetľovať. Ale logicky sa pýtam, ako my môžeme ohroziť rodinu? Ohroziť rodinu môže množstvo vecí, či sú to peniaze, práca alebo rozchod.
Navyše, jednu vec si ľudia neuvedomujú. S referendom vyplávali na povrch najhoršie príklady homosexuálnych párov a sociálne siete obiehajú fotky z Love Parade z Nemecka, kde sú odfotení dvaja chalani v latexovom oblečení. A potom je logická otázka: Takým ľuďom chcete zveriť naše deti? Ide však o manipuláciu a stratégiu, v ktorej porovnajú krásnu, usporiadanú rodinu a homosexuálny pár odfotený niekde na gay festivale. Ak by tradičnú rodinu porovnali s nami, možno by zistili, že sa od nej až tak neodlišujeme.
Celá kampaň pred referendom vytvára len strach a skreslený obraz o nás pred verejnosťou. Nepovažujem to za správne použiť v reklame promiskuitných homosexuálov, pretože promiskuitní sú aj heterosexuáli, ktorí menia priateľky a podvádzajú svojich partnerov. Treba si uvedomiť, že to, že referendum zamedzí manželstvám homosexuálov, nepotrestá tých promiskuitných, pretože oni o manželstvo ani nejavia záujem, ale potrestajú nás, ktorí vyznávame konzervatívne hodnoty, podľa ktorých je rodina základ. Chceme sa o ňu starať, záleží nám na deťoch a dbáme na ich výchovu a vzdelanie.
