Keď TREND pred rokom opísal na titulke prekvapivý kolaps Lehman Brothers ako hurikán, ešte netušil, aký bude v skutočnosti ničivý. Netušili to ani finančné trhy, ktorých prvou reakciou bola panika, a pravdepodobne ani tí vysokí predstavitelia americkej administratívy a centrálnej banky, ktorí o odmietnutí jej záchrany rozhodli. Nehovoriac o slovenských politikoch a centrálnych bankároch – tí ešte niekoľko týždňov neverili, že problém sa dostane až do stredu Európy.
Rok po vlnobití, ktoré spôsobil pád investičnej legendy, bol krutý. Obetí, ktoré spadli za Lehmanom, je nemálo. Ešte viac je tých, ktorých v poslednej chvíli vytiahli záchranné laná štátnych balíkov pomoci. Tá sa nedostala len finančníkom, ale následne aj nebezpečne nakloneným firmám z reálnej ekonomiky. Celý svet pocítil, čo znamená byť zaliaty cunami v podobe najväčšej hospodárskej krízy od čias tej Veľkej spred 80 rokov.
Spolu s neslávnym výročím prišli prvé známky, že i zlé obdobie bude mať koniec. Oživenie môže prísť skôr, ako pred časom predikovali i optimisti. Prvé narodeniny krízy sú tiež príležitosťou položiť si niekoľko otázok: Bolo by všetko inak, keby sa americká administratíva rozhodla v prípade Lehman Brothers zakročiť? Poučí sa svet z ťažkého obdobia? Urobili politici a ekonómovia v uplynulom roku všetko, čo mohli, aby sa budúcej kríze tohto rozsahu vyhli?
Keby bolo keby
Keby sa Američania rozhodli Lehman zachrániť, nespustila by sa taká náhla reakcia a globálna panika. No odvrátilo by to krízu? Veď problémy na americkom trhu nehnuteľností boli už vtedy dostatočne známe, zdokumentované – a pravdepodobne nezvrátiteľné. Globálne nerovnováhy v cenách dlhov a aktív sa niekoľko rokov prehlbovali, až dospeli do bodu, keď už neexistovala žiadna jednoduchá cesta von.
„USA vykazovali všetky varovné príznaky hlbokej finančnej krízy už dávno pred Lehman Brothers,“ píše americký ekonóm Kenneth Rogoff v komentári pre Project Syndicate. Pád veľkej investičnej banky podľa neho poslúžil ako katalyzátor. Nechať padnúť Lehman Brothers nebolo problematické koncepčne, ale spôsobom realizácie. Vláda sa podľa K. Rogoffa mala agresívne vložiť do veci a uľahčiť rozpletenie zložitého portfólia derivátov banky: „I keby si to vyžiadalo kreatívne právne výklady alebo presadzovanie nových zákonov upravujúcich chod finančnej sústavy.“
V tomto gigantickom experimente popierajúcom všeobecne uznávané poučky o inštitúciách príliš veľkých na to, aby ich nechali padnúť (známe too big to fail), je dobré pripomenúť si aj to, ako to vyzeralo v opačnom prípade. Najväčšiu svetovú poisťovňu AIG americká vláda pred osudom podobným Lehmanu zachránila. Podobne ako mesiace predtým ochránila investičnú banku Bear Stearns a len pár dní pred Lehmanom i pološtátne hypotekárne megaagentúry Freddie Mac a Fannie Mae. Tie z najhoršieho vykúpila 200 miliardami dolárov.
Pomoc AIG stála ďalších 85 miliárd dolárov. Fakticky ju znárodnila, keďže ako protihodnotu získala kontrolu nad 80 percentami akcií. Neskôr sa podpora vyšplhala na 180 miliárd dolárov. Čierny september dotvára nútený predaj ďalšej investičnej stálice na Wall Streete, spoločnosti Merrill Lynch, ktorú za 50 miliárd dolárov, polovicu trhovej hodnoty, prevzala Bank of America.
Aké je to vážne
Tento rok priniesol konečne optimistickejší pohľad do kvartálnych výkazov. Finančný sektor sa spamätáva. Akciové trhy nečakali ani na to, rastú už od jari a investorom, ktorí začali nakupovať blízko dna, priniesli aj v depresívnej dobe výborné výnosy. Hoci, ako upozorňujú viacerí ekonómovia, nie je vôbec isté, že časy sa zmenili. Skôr môže prísť ešte mohutná korekcia.
Lepšie čísla prognózujú analytici i pre svetovú ekonomiku. Napríklad OECD zverejnila začiatkom septembra dáta, podľa ktorých by mala ekonomika G7 v tomto roku klesnúť o 3,7 percenta. Menej, ako organizácia predpokladala predtým (4,1 %). Znamenalo by to, že za tretí a štvrtý kvartál už budú tieto krajiny celkovo v rastovom teritóriu.
Definitívnym znakom, že je svet z najhoršieho vonku, môžu byť okrem početnejších optimistických vyjadrení svetových politikov ich konkrétne kroky. Americký minister financií Tim Geitner ohlásil minulý týždeň plán sťahovania prvej pomoci pre banky a finančné trhy. Finančný systém podľa neho už viac nepotrebuje extenzívne vládne podpory: „Je čas pohnúť sa z obdobia odpovedania na krízu k oživeniu."
Trilióny dolárov
Súčasťou týchto odpovedí boli v predchádzajúcich mesiacoch nielen masívne injekcie do kapitálovej vybavenosti bánk, ktoré museli vo veľkom odpisovať zlé pohľadávky. Opatrenia proti šíriacej sa panike zahŕňali i poskytnutie garancií v prospech peňažných podielových fondov. Tie by mali vypršať ešte tento mesiac.
Americké i európske banky, ktoré boli v predchádzajúcom roku čiastočne zoštátnené výmenou za obrovské balíky pomoci, už začínajú požičané vracať. T. Geithner minulý týždeň odhadol, že po 70 miliardách dolárov, ktoré už vrátili, v nasledujúcich 12 až 18 mesiacoch získa vláda späť ďalších 50 miliárd dolárov. Na záchranu finančného sektora americká vláda vlani vyčlenila 700 miliárd dolárov. Európa vytiahla do boja ešte viac.
Pomoc postupne obmedzujú i významné svetové centrálne banky, ktoré v uplynulých mesiacoch do svojho arzenálu pridali „kvantitatívne uvoľňovanie“, teda priame financovanie komerčných cenných papierov. Celosvetovo sa odhaduje, že pomoc ekonomikám z vreciek daňových poplatníkov dosiahne závratných 4,5 trilióna dolárov, približne osem percent globálneho HDP.
Postupné sťahovanie sa štátu z kapitálu bánk a jeho nahradzovanie súkromným je odpoveďou na kritiku z radov republikánov, ktorí administratíve prezidenta Baracka Obamu vyčítali prílišnú náklonnosť k veľkým vládnym riešeniam problémov, nezabudol pripomenúť minister financií. Navyše, na rozpočet bude mať po čase priaznivý vplyv, keďže pomoc štátu nebola zadarmo.
No o nejakom veľkom zametaní štátnych stôp v ekonomike nemôže byť ešte ani reči. Fiškálne a menové stimuly budú, kým nebude „oživenie sebestačné a vedené privátnym dopytom“, mieni T. Geithner.
Pozor na eufórie
Makročísla a iniciatívy vlád hovoria, že svet sa začína spamätávať. Napriek tomu netreba upadať do prílišnej eufórie, znie parafráza odkazu ekonómov Kennetha Rogoffa a Carmen Reinhart z ich knihy This Time is Different: Eight Centuries of Financial Folly (Tentoraz je to iné: Osem storočí finančného bláznovstva). Tá je krátko pred vydaním, a už je zaraďovaná medzi diela, ktoré budú patriť medzi ekonomické bestsellery. Economist ju charakterizuje ako nie jednoduché čítanie, no zásadné z hľadiska originality a triezvych modelov finančného správania, ktoré odhaľuje.
Profesor ekonómie na Harvarde a profesorka Marylandskej univerzity v súlade s predchádzajúcimi spoločnými štúdiami pripomínajú, aké ničivé vedia byť finančné krízy a ako dlho trvá, kým sa z nich trh spamätá. Preskúmali mnoho minulých udalostí a vypočítali, že priemerná kríza prináša napríklad 36-percentný pokles cien nehnuteľností za šesť rokov, ceny akcií padajú v priemer tri a pol roka a stratia 55 percent.
Nezamestnanosť sa počas ekonomického poklesu, ktorý trvá v priemere štyri roky, zvykne zdvihnúť o sedem percentných bodov. Vládny dlh stúpa o 86 percent a HDP klesá o deväť percent. V skratke, zvyčajne trvá desať rokov, kým sa veci dostanú do predkrízového stavu. Economist pripomína, že keď sa zoberú do úvahy iba povojnové krízy, obnova trvala len štyri roky – no aktuálna kríza je horšia ako ktorákoľvek z nich.
K. Rogoff a C. Reinhart ani nečakajú rýchle oživenie. Ani to, že by i nimi navrhované opatrenia, vrátane vytvorenia svetového finančného dozoru či posilnenia Medzinárodného menového fondu, v budúcnosti zamedzili ich vypuknutiu. No mohli by znížiť ich početnosť. Problém je podľa nich človek, býva optimistický a zabúda na lekcie z minulosti.
Dve krízy, jeden príbeh
Pozitívne očakávania nepovzbudzuje ani výskum Barryho Eichengreena z Berkeley a Kevina O’Rourka z dublinského Trinity College. Číslami namaľovali Príbeh dvoch recesií, keď súčasný vývoj priemyselnej produkcie, globálneho obchodu, akciových trhov, peňažnej zásoby a fiškálnych deficitov porovnávali s údajmi z obdobia Veľkej hospodárskej krízy. Grafy ukazujú v prípade priemyslu i obchodu ešte horší vývoj ako v 30. rokoch minulého storočia. Hoci posledný update zo začiatku septembra hovorí o jemnom otočení padajúcich kriviek a pri priemyselnej produkcii i povyskočenie nad údaje spred 80 rokov.
Veľká kríza si prívlastok vyslúžila nielen hĺbkou, ale najmä dĺžkou trvania, pripomína na blogu na stránke Financial Times Martin Wolf. Dobrá správa je, že po prvom roku je ešte čas urobiť niečo, aby sa krivky príliš nekopírovali aj naďalej. A v tom si podľa ekonómov počínajú súčasní politici a centrálni bankári lepšie ako ich dávni predchodcovia. Jedni zabezpečili väčší objem fiškálnych zdrojov – čo sa, samozrejme, odzrkadľuje v rekordných deficitoch, v prípade USA sa tento rok očakáva na úrovni 13 percent HDP. Druhí zlacnili peniaze: kľúčové sadzby znížili pod jedno percento.
Ako by to malo vyzerať ďalej? Koncept znie jednoducho: štáty sa stiahnu z finančného sektora, ktorý pomohli ozdraviť, zinkasujú za to navyše i prémie, zlepšia jeho reguláciu. A to všetko sa postupne prejaví i na zdraví firemných a spotrebiteľských bilancií. Spotrebný kolotoč sa znovu rozbehne. Len to môže trvať roky. Dovtedy za nich bude zaskakovať štát v podobe fiškálnych stimulov.
Známy ekonóm a skeptik Nouriel Roubini k tomu poznamenáva, že ďalší rast bude anemický. Bude treba oddlžovať domácnosti, aby mohli znovu viac spotrebúvať. A stále riešiť problémy vo finančnom i podvyživenom korporátnom sektore.
Za lepšou reguláciou
Politici a ekonómovia aktuálne riešia problém, ako zreformovať budúci finančný svet. Zreformovať znamená hlavne lepšie regulovať. Hlavu si lámu už celé mesiace, s nepresvedčivými výsledkami. Zasadania expertných komisií striedajú summity, aby sa opäť dohodli, že treba rokovať ďalej. Globálny konsenzus sa hľadá ťažko.
Ako predminulý týždeň na zasadaní ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk skupiny G20 v Londýne. V mnohých veciach všeobecne formulované záverečné komuniké len naznačuje možné riešenia v oblastiach ako vyššia a kvalitnejšia kapitálová vybavenosť bánk, možné obmedzenie úverových limitov či ako na pažravých bankárov, ktorí si vyplácali priveľké bonusy. O ďalších krokoch by mal rozhodnúť summit lídrov G20, ktorý bude koncom septembra v Pittsburgu.
V tejto debate vzbudil prednedávnom rozruch šéf britského dohľadu Financial Services Authority (FSA) Lord Adair Turner. S nebývalou otvorenosťou kritizoval praktiky finančných domov, keď spochybnil „sociálnu hodnotu“ finančných transakcií investičných domov, ktoré na nich v uplynulých rokoch rástli a nekontrolovane mocneli. Preto opäť pripomenul koncept Tobinovej dane na špekulatívne finančné transakcie, ktorý pred takmer štyrmi desaťročiami vypracoval americký ekonóm James Tobin.
Názory na jej zavedenie sa rôznia a je preto málo pravdepodobné, že by jej v najbližšom čase mali banky celosvetovo čeliť. No má i silných prívržencov, hoci ich motivácia môže byť čisto politická. Napríklad v prípade súčasného nemeckého ministra financií Peera Steinbrücka a jeho straníckeho šéfa Franka-Waltera Steinmeiera (SPD), ktorí dva týždne pred nemeckými voľbami vytiahli návrh na globálne zdaňovanie finančných transakcií.
Podľa nich by mala daň pri predaji cenných papierov dosiahnuť do 0,05 percenta hodnoty obchodu. Pre Nemecko by to malo znamenať 10 až 20 miliárd eur ročne, ktoré chcú použiť na ozdravovanie systému namiesto peňazí daňových poplatníkov. Viedenský ekonomický inštitút Wifo už stihol vypočítať, že pri obrovských obchodovaných objemoch by výnos celosvetovo priniesol 1 percento globálneho HDP. Kancelárka Angela Merkelová (CDU) reagovala nečakaným súhlasom s takýmto konceptom, čím pravdepodobne len vyrazila tromf konkurentom vo voľbách.
Reforma vnútra
Rady podporovateľov kritického názoru Lorda A. Turnera rozšíril minulý týždeň i jeden z najnepravdepodobnejších kandidátov, šéf mocného investičného gigantu Goldman Sachs Lloyd Blankfein. Na konferencii organizovanej denníkom Handelsblatt vo Frankfurte priznal, že banky pred krízou stratili kontrolu nad exotickými produktmi, ktoré predávali, pričom niektorým z nich chýbala „sociálna či ekonomická hodnota“. Vyslovil sa tiež za reformu odmien bankárov, o ktorej budú politici hovoriť v Pittsburgu.
Muž, ktorý sám dostal napríklad v roku 2007 bonus 70 miliónov dolárov, teraz hovorí, že finanční šéfovia by mali byť odmeňovaní nie v hotovosti, ale prevažne v akciách. Hoci téma odmien je politicky príťažlivá, oveľa väčší efekt na finančný sektor budú mať ďalšie kontroverzné body. Napríklad požadované zvýšenie kvality a veľkosti držaného kapitálu či stanovenie priameho limitu na výšku úverov v pomere k aktívam bánk.
No najmä bankári, ktorí sa zameriavajú na to, aby zabránili prijatiu príliš striktných opatrení, by nemali zabúdať ani na to, aby naozaj dôsledne zreformovali svoje vnútro. Napríklad aby rizikových manažérov, ktorých vytiahli z útrob firmy a začali viac počúvať, čo hovoria, v nadchádzajúcich lepších časoch neposlali späť do kúta. Aby sa nespoliehali na to, že tentoraz to bude iné
Ilustrácie - Marian Kamenský
