V rámci európskych politických strán označovaných ako „tvrdá“ či „krajná“ pravica sa rysujú minimálne tri rôzne prúdy. S ich postupným vývojom – od konzervatívcov, ktorí oslovujú najmä robotnícku a nižšiu strednú triedu, po radikálne hnutia s autoritárskymi tendenciami – sa medzi nimi prehlbujú rozdiely. Napriek tomu ich médiá a politické diskusie často zjednocujú pod jednou nálepkou, spravidla negatívnou. Financial Times akcentuje, že táto zjednodušujúca terminológia ignoruje významné odlišnosti a preto je vhodnejšie hovoriť o „novej pravici“.
Anne Applebaumová, americko-poľská historička, ktorá sa špecializuje na vývoj totalitných režimov poukazuje na to, že obdobia kríz, ako boli hospodárske krízy alebo vojny, často vedú k radikálnym zmenám v politickom diskurze. V 20. rokoch 20. storočia, po prvej svetovej vojne a počas hospodárskej krízy, sa mnohí intelektuáli a politici začali obracať k autoritárskym ideológiam, ktoré sľubovali stabilitu a poriadok.
Tieto ideológie sa stali atraktívnymi pre široké vrstvy obyvateľstva, ktoré hľadali odpovede na svoje frustrácie a obavy. A. Applebaumová varuje pred tým, ako sa autoritárske tendencie môžu normalizovať v demokratických spoločnostiach. V historických kontextoch opisuje nástup fašizmu v Taliansku alebo nacizmu v Nemecku, kde sa postupne prijímali opatrenia, ktoré podkopávali demokratické hodnoty a inštitúcie.
Spoločným znakom politických strán zo spektra „novej pravice“ je v súčasnosti odpor voči Európskej únii. Kým kedysi presadzovali odchod z EÚ, dnes požadujú predovšetkým obnovenie suverenity jednotlivých vlád. Ostro vystupujú aj proti masovej imigrácii, čo je ich najvýraznejším lákadlom pre široké vrstvy obyvateľstva. Politiky prísnejšieho prístupu k migrantom zaviedli viaceré európske štáty, pričom nové pravicové strany, ako napríklad vo Švédsku či Fínsku, na nich participovali buď ako súčasť vládnych koalícií, alebo prostredníctvom parlamentnej podpory.
Pravicoví Švédski demokrati obhajujú obmedzenie sociálnych dávok pre prisťahovalcov, čo je politika známa ako „sociálny šovinizmus,“ ktorej cieľom je uprednostniť zdroje pre pôvodných Švédov. Navrhli aj nové stratégie na deportáciu migrantov bez dokladov vrátane finančných stimulov pre dobrovoľný návrat. Ich návrhy sa dostali do povedomia vládnej koalície a ovplyvnili hlavné strany, ako sú Umiernení a Kresťanskí demokrati, aby tiež prijali prísnejšie imigračné postoje.
V slovenskom kontexte môžeme hovoriť o novom pravicovom koncepte, ktorý vie byť stále prekvapivý aj pre samotných aktérov politiky. Ak sa Andrej Danko rozrozpráva, nikto - ani on sám často netuší, kde skončia jeho politické teórie. Spravidla v nastoľovaní poriadku a vysporiadavaním sa s „liberálnou škodnou“.
A. Danko a jeho SNS používajú populistické stratégie, ako je obrana „obyčajného človeka“ proti elitám, alebo „západnému diktátu“. Táto rétorika je charakteristická pre novú pravicu, ktorá často zdôrazňuje postavenie „národa“ ako jednotného celku, ktorému dominuje tradičná kultúra a hodnoty.
V porovnaní s inými európskymi radikálnymi stranami, ktoré môžu byť označované aj ako nacionalistické, sa Dankova SNS či mimoparlamentná Republika javia oveľa rigidnejšie a neschopné dialógu. Zásadným rozdielom je aj prístup k ukrajinskej snahe riešiť vojenský konflikt na ich území.
Rozdiely v praxi
Hoci „nová pravica“ zdieľa určité základné princípy, v praxi sa jej podoby rôznia. Giorgia Meloniová, talianska premiérka od roku 2022, predstavuje jeden z príkladov tejto diverzity. Spolupracuje s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou, podporuje ukrajinskú obranu proti Rusku a stojí na strane NATO – podobne ako Švédski demokrati.
Marine Le Penová, líderka francúzskeho Národného združenia ( Rassemblement national), prešla zjavnou transformáciou. Hoci jej strana v minulosti čelila kritike za proruské postoje a prijatie pôžičky od ruskej banky, dnes v politickej rétorike zdôrazňuje nutnosť ukrajinského odporu voči ruskému agresorovi. Vo svojom prejave vo francúzskom zhromaždení označila Vladimira Putina za pôvodcu „najväčšej geopolitickej krízy za posledných 20 rokov“.
Jej strana je aktuálne najpopulárnejšou politickou stranou vo Francúzsku a Le Penová je považovaná za favoritku prezidentských volieb v roku 2027, pokiaľ jej kandidatúru neskomplikuje prebiehajúci súdny proces. To len dokazuje, že triezve – aj keď ostré kritizovanie „systému“ môže nielen „populisticky“ prilákať hordu voličov, ale mať aj pragmatický základ k diskusii so štandardnými demokratickými politickými stranami.
Vplyv Ruska a región strednej Európy
Rusko zohráva významnú úlohu vo formovaní novej pravice. Viaceré strany, inšpirované Maďarskom Viktora Orbána, inklinujú viac k Rusku než k USA. Tento trend je najviditeľnejší v strednej Európe, ale zasahuje aj do Nemecka, kde Alternatíva pre (AfD) predstavuje hlavnú silu novej pravice. Rusofilské postoje sú prítomné aj v Aliancii Sahry Wagenknechtovej, ktorá spája ľavicovú ekonomickú agendu s prísnou protiimigračnou rétorikou. Líderka strany tvrdí, že nemecká robotnícka trieda prehráva boj o dostupné bývanie, zdravotnú starostlivosť a sociálne služby.
Medzi stranami novej pravice sa vytvára deliaca línia. Na jednej strane stoja subjekty v Taliansku, Francúzsku a Švédsku, ktoré podporujú demokratické hodnoty a jasne sa hlásia k západnému táboru. Na druhej strane sú radikálnejšie skupiny, často pôsobiace v strednej Európe, ktoré ostrejšie kritizujú EÚ, obhajujú konzervatívne hodnoty a zvyšujú dôraz na tradičné princípy kresťanstva, rodiny a kultúrnych tradícií. Ich vyjadrenia často dehumanizujú politických oponentov, resp. časť obyvateľstva.
Hranica medzi demokraciou a autoritárstvom
Niektoré strany, ako maďarský Fidesz, španielsky Vox či portugalská Chega, oscilujú na pomedzí oboch prúdov. Nemecká strana AfD je ďalším príkladom tejto nejednoznačnosti. Zatiaľ čo jej lídri Tino Chrupalla a Alice Weidelová sa snažia prezentovať umiernený obraz strany, Björn Höcke, líder durínskej AfD, si vyslúžil pokuty za používanie nacistickej rétoriky. V strane tak vznikajú vnútorné rozpory, pričom Chrupalla apeluje na jednotu a vyzýva členov, aby sa vyhli rozdeľovaniu na „tábory“.
Termíny ako „tvrdá“ alebo „krajná“ pravica sú často oprávnené pri opise strán, ktoré presadzujú extrémne politiky alebo autoritárske tendencie. Môže to byť ale nevhodné „škatuľkovanie“ pri tých, ktoré sa hlásia k demokratickým princípom a snažia sa legitímne pôsobiť v rámci politického systému. Ich démonizácia zabraňuje porozumeniu ich motivácií a ich politických cieľov.
Otázkou zostáva, či tieto strany budú v budúcnosti pokračovať v umiernenom protestnom smerovaní, alebo sa po získaní moci vydajú autoritárskou cestou. Vplyv Donalda Trumpa a jeho postavenie ako symbolu podobných hnutí bude mať na ich ďalšie smerovanie výrazný dopad. Kľúčová však bude ich schopnosť presadzovať efektívne politiky a osvedčiť sa pri výkone moci.