Indície, že táto „manažérska metóda“ sa využíva aj na špici hierarchie, poskytli TRENDU univerzity, keď sa ich pýtal na reálne prínosy projektu, v rámci ktorého pred piatimi rokmi za stovky tisíc eur vybudovali špeciálne videokonferenčné miestnosti. Podľa zainteresovaného zdroja bola celá vec, ktorú školám viac-menej nanútilo rezortné ministerstvo, predražená a kompletne mimo obliga.
TREND zisťoval, koľko hodín tieto miestnosti počas svojej existencie „nabehali“. Od dvoch z troch oslovených univerzít sa odpovede nedočkal a od tej tretej až po urgencii. Márne bolo aj pátranie po informácii, kedy a ako školy aktívne vstúpili do nového ministerského projektu, cez ktorý sa nedávno za milióny eur nakúpili ďalšie videokonferenčné zariadenia. Z Technickej univerzity v Košiciach dokonca prišla inštrukcia, že otázky treba poslať na ministerstvo, lebo všetka komunikácia okolo tohto projektu musí ísť cez neho.
Táto skúsenosť by pokojne mohla byť len zlyhaním procesov, keby… Keby sa z kuloárov nešírili zvesti napríklad o tom, ako ministerstvo pod nátlakom na univerzitách presadzovalo jednotný finančný informačný systém. A potom rezort na kritiku rektorov, že systém neustále spôsobuje problémy, chladnokrvne odpovie, že o žiadnych sťažnostiach nevie.
Zdá sa, že mnoho univerzitných šéfov si nechá skákať po hlave z obavy, že od ministerstva nedostanú peniaze alebo že im odpor zráta akreditačná komisia. V takom prostredí sa však zvyšuje pravdepodobnosť výskytu ďalších nezmyselných megainvestícií bez reálneho efektu na kvalitu vzdelávania.
