Grécke problémy s financovaním štátneho dlhu vyvolali viacero otáznikov. Na adresu krajiny odznievajú nelichotivé slová. Podľa riaditeľa spoločnosti R. W. Roge & Company Rona Rogea napríklad „Grécko reprezentuje socializmus odtrhnutý z reťaze“. Lenže Grécko nie je jediným takýmto reprezentantom. Zraky sa teraz upierajú na ďalšie zasiahnuté štáty takzvanej skupiny PIIGS: Portugalsko, Taliansko, Írsko a Španielsko. Všetky tieto krajiny platia rovnakou menou ako Slovensko, čo znamená, že ich problémy, napríklad vysoké zadlženie, sú do veľkej miery aj problémami ostatných členov. Neistota na svetových trhoch, spôsobená ťažkosťami vyspelých ekonomík, zvykne do väčšej miery dopadať práve na rozvíjajúce sa krajiny, akou je aj Slovensko. Napokon, aj SR platí za záchranné balíčky pre štáty v problémoch, ako je maďarský, prípadne grécky.
Veľkosť vnímaného rizika, že krajina nesplatí svoje dlhopisy, sa dá merať úrokovou prirážkou, ktorú investori požadujú za nákup rizikového cenného papiera – takzvaným spreadom. Grécko v tomto meradle vedie pomyselnú lavicu hanby, keď v súčasnosti platí už vyše štyri percentné body (400 bázických bodov) ročného úroku navyše oproti obdobným nemeckým dlhopisom. Za ním v eurozóne nasledujú Írsko a Portugalsko.
V súvislosti s problémami Grécka sa často spomína falšovanie štatistík, ktoré ho kvalifikovali na vstup do klubu menovej únie. Za nedodržiavanie rozpočtových pravidiel aj po vstupe do eurozóny čiastočne môžu slabé kompetencie európskeho štatistického úradu Eurostat. Návrh na ich posilnenie, ktorý v roku 2005 neprešiel – paradoxne aj pre Nemecko, ktoré na toto rozhodnutie v súčasnosti dopláca –, preto bude čoskoro znova predložený na stôl európskych inštitúcií. Diskutuje sa taktiež o rozpočtovom dohľade priamo zo strany Európskej komisie, čo môže znamenať reálnu stratu časti suverenity členských štátov aj vo fiškálnej politike. Nespĺňanie maastrichtských kritérií však pri vzniku eurozóny nebolo len pokleskom Grécka.
Podivný vznik klubu
Kritérium dlhu vo výške maximálne 60 percent HDP v rokoch 1997 – 2000 okrem Grécka jasne nespĺňali a dodnes neplnia ani Belgicko a Taliansko. Deficity malo v období vstupu privysoké tak Grécko, ako aj Španielsko. Okrem falšovania údajov v Aténach bolo kreatívne účtovníctvo podľa štúdie profesora Paula De Grauwe z Leuvenskej univerzity zaznamenané aj v prípade Belgicka, Francúzska a Talianska. Taliani navyše nespĺňali ani kritérium dvojročného členstva líry v systéme výmenných kurzov. P. De Grauwe laxnosť v dodržiavaní vlastných pravidiel vysvetľuje politickým rozhodnutím – pri spúšťaní eurozóny bol zjavne dôležitejší samotný projekt menovej únie ako spĺňanie všetkých vstupných kritérií. To sa však teraz eurozóne kruto vypomsťuje.
Obavy o situáciu krajín používajúcich euro potvrdil aj viceguvernér Čínskej národnej banky, ktorá drží v európskych dlhopisoch 1,8 bilióna eur. Ču Min pre britský Telegraph označil Grécko za špičku ľadovca a Španielsko s Talianskom ako hlavný zdroj rozširujúcich sa obáv. Po niekoľkých výrokoch spochybňujúcich bezpečnosť dolárových rezerv Ríše stredu bola táto prvá adresovaná euru. Čína má ako najväčší veriteľ pre svoje rekordné rezervy eminentný záujem na stabilite v Amerike a Európe. Nad tou sa však zmráka. Negatívny výhľad ratingu od agentúry Standard & Poor’s (S&P) má okrem Grécka a Španielska aj Portugalsko a Írsko. Budú aj ostatné krajiny nasledovať grécky „príklad“?
Ďalší kandidáti
Írsko zaznamenáva počas terajšej krízy okrem silného prepadu ekonomiky spolu so Slovenskom a Španielskom aj najvyšší nárast nezamestnanosti. Najväčší problém ostrova je však niekde inde. Verejný dlh tam od roku 2007 letí raketovo nahor: z 25 na 44 percent HDP v roku 2008, podľa odhadov Európskej komisie na 66 vlani a až 83 percent HDP v roku 2010. Krajina musí vkladať obrovské zdroje do záchrany bánk – v súčasnosti napríklad preberá zlyhané úvery v objeme bezmála polovice ročného výkonu ekonomiky. Škrty vo výdavkoch však nateraz znížili rekordné úrokové prirážky z 284 bázických bodov v marci 2009 na súčasných okolo 160. Do konca roka musí Írsko predať dlhopisy ešte za zhruba desať miliárd eur.
V Španielsku konsolidácia vysokého schodku verejných financií neprebieha podľa plánu – pre blížiace sa voľby. Ambícia premiéra Josého Luisa Zapatera zosekať minuloročný deficit vo výške 11,2 percenta HDP narazila na regionálnych politikov, ktorí bojujú o znovuzvolenie. V silne decentralizovanom Španielsku regióny prerozdeľujú až 37 percent verejných zdrojov. Podľa vládnych predpovedí majú byť regióny z celkového deficitu 7,5 percenta HDP v roku 2011 zodpovedné za viac ako polovicu. Ministerka financií Elena Salgadová v marci dosiahla s regiónmi dohodu, že jej do júna predostrú plán škrtov na desať miliárd eur. To je však len pätina z toho, čo sa Španielsko zaviazalo zoškrtať vo svojom Programe stability pre Európsku komisiu. Vo viacerých ohľadoch je na tom Španielsko ešte horšie ako Grécko – nezamestnanosť tam napríklad dosahuje takmer 19 percent, čo je najviac z celej menovej únie. Napriek tomu, že španielska úroková prirážka je oproti gréckej len štvrtinová, od roku 2008 sa zdvojnásobila.
Portugalsko predstavilo plán konsolidácie deficitu z 9,3 percenta HDP v minulom roku pod tri percentá v roku 2013. Ten ocenila vo svojom komentári aj Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Zníženie rozdielu medzi príjmami a výdavkami sa má dosiahnuť tak škrtaním výdavkov na investície, platy a sociálne dávky, ako aj zvýšením daní: odvodov a dane z príjmu fyzických osôb. Plán konsolidácie však nie je pre všetkých presvedčivý. Bývalý hlavný ekonóm MMF Simon Johnson napríklad nabáda EÚ, aby zvážila preventívny záchranný balík aj pre túto krajinu. Napriek ambicióznemu a detailnému konsolidačnému plánu sa komisár Olli Rehn vyjadril, že Portugalsko bude potrebovať škrtať výdavky alebo zvyšovať zdanenie ešte viac, a to hlavne v tomto roku. Krajina už napríklad odložila investície do železníc, znížila rast platov štátnych zamestnancov a okresala odpočítateľné daňové položky. Portugalsko plánuje aj predaj majetku za šesť miliárd eur, čo môže znamenať privatizáciu podielov v štátnej energetickej či ropnej spoločnosti (EDP- -Energias de Portugal a Galp Energia SGPS). Portugalsko má po Grécku v eurozóne síce druhý najhorší rating, hospodárstvo mu však minulý rok pokleslo menej, ako bol priemer v eurozóne. Rizikovú prirážku má po Grécku a Írsku tretiu najvyššiu.
Talianske dlhopisy sú naopak v očiach trhov stále pomerne bezpečnou investíciou, čo dokazuje nízka úroková prirážka, ako aj stabilný výhľad ratingu krajiny. Tretí najväčší dlžník na svete pri splácaní úrokov ťaží z relatívne nízkeho deficitu verejných financií, ako aj zo svojej veľkosti. Veľkosť krajiny znižuje možnosť špekulatívnych útokov či výpredajov veľkého množstva dlhopisov krajiny pre ich vysokú váhu v portfóliách. Navyše, ako upozorňuje hlavný analytik Volksbank Vladimír Vaňo, veľké krajiny ťažia z takzvanej likviditnej prémie, ktorú platia menšie krajiny za nedokonalú obchodovateľnosť ich dlhopisov.
Írsko, Portugalsko, Španielsko?
Ak má Grécko niekto z eurozóny nasledovať, bude to najskôr člen trojice Írsko, Portugalsko alebo Španielsko. Mimo zóny sa diskutuje aj o Veľkej Británii. V prípade, že pomoc Grécku nastaví precedens obdobnej podpory aj pre ďalšie krajiny a do helénskych problémov sa dostane veľké Španielsko, bolo by to pre eurozónu mimoriadne nákladné. Riaditeľ americkej analytickej spoločnosti Navellier & Associates Louis Navellier však pre časopis Forbes uviedol, že ako víťaza „Veľkej ceny Grécka“ vidí potenciálne Portugalsko, keďže to malo pred niekoľkými týždňami problém s emisiou dlhopisov.
Americký ekonóm Nouriel Roubini pripomína, že problémy krajín PIIGS sa netýkajú len rozpočtovej udržateľnosti, ale aj ich nízkej konkurencieschopnosti. Návrat k zdravému hospodárskemu rastu môže mať podľa N. Roubiniho len dve bolestivé podoby – buď defláciu, škrty vo výdavkoch a pokles miezd, alebo tvrdé reformy zamerané na zvýšenie produktivity. Prvú možnosť považuje za pravdepodobnú napríklad analytická jednotka londýnskej BNP Paribas. Aby Grécko dosiahlo cenovú konkurencieschopnosť svojho priemyslu, muselo by podľa hodnotenia Goldman Sachs devalvovať o 30 percent.
Dôležité načasovanie
Pre schopnosť financovať verejné dlhy v krajinách PIIGS bude veľmi dôležité načasovanie začiatku zvyšovania úrokových sadzieb Európskou centrálnou bankou (ECB). Ak ECB začne zvyšovať svoju základnú sadzbu, v súčasnosti jedno percento, príliš skoro, zvýši tým úrokové výdavky ešte predtým, ako sa dlžníckym krajinám zlepší ich finančná situácia. To môže viesť k ďalším hrozbám bankrotov nielen na úrovni štátov, ale aj v biznise. Zvýšiť úroky však môže aj všeobecná obava z verejných dlhov. Toho sa obáva bývalý šéf Fedu Alan Greenspan, ktorý sa pre agentúru Bloomberg vyjadril, že vyššie dlhodobé úroky by skomplikovali oživenie na trhu nehnuteľností a pridusili investície do fixného kapitálu.
Naopak, ak bude centrálna banka so zvyšovaním sadzieb príliš otáľať, krajiny menovej únie môže pohltiť inflačná špirála. Rast spotrebiteľských cien v menovej únii v posledných mesiacoch už zrýchľuje svoje tempo: z októbrovej zápornej hodnoty do marca poskočil podľa Eurostatu na 1,4 percenta. Európska komisia však očakáva, že inflácia aspoň do konca tohto roku zostane pod cieľom ECB, teda pod dvomi percentami. Ako však uviedol nemecký týždenník Wirtschaftswoche, strednodobé očakávania rastu spotrebiteľských cien sa zvýšili z úrovne 2,25 v roku 2007 na 2,75 začiatkom tohto roka. Indikujú to cenné papiere indexované o infláciu.
Prečo sa eurozóna nerozpadne
Keď zahraniční investori strácajú dôveru v eurové dlhopisy, spoločnú menu to oslabuje. Euro pre Grécko v tomto roku stratilo päť percent svojej hodnoty k iným menám, odhaduje Bloomberg. Ak začne Fed zvyšovať úroky skôr ako ECB, čo agentúrou oslovení analytici predpokladajú, euro môže klesať ešte ďalej. To však môže byť pre eurozónu aj prínosom, ako TREND upozornil americký ekonóm Robert Mundell, keďže slabší kurz pomáha miestnym exportérom. Straty eura však zároveň pomáhajú kŕmiť infláciu, keďže dovozy z tretích krajín pre slabší výmenný kurz dražejú.
Väčšie riziko ako kurzové pohyby však predstavuje ďalšia nestabilita finančného sektora. Bankrotové situácie štátov ako Španielsko či Írsko by mohli finančnému sektoru, ktorý ich dlhopisy drží vo svojich portfóliách, spôsobiť ďalšie vážne problémy. Navyše, privysoké úroky sľubované štátmi vysávajú úspory zo súkromného sektora, čo vytesňuje investície a kriví podnikateľské prostredie.
Aj keď spomínané faktory predstavujú pre menovú úniu citeľné náklady, žiadny z nich však eurozónu, či nebodaj euro, nepoloží. Reálne nie je ani vystúpenie Grécka či inej krajiny v problémoch. Odstúpenie od jednotnej meny by trápenie s dlhom nevyriešilo, pretože ten ostáva denominovaný v eurách. Skôr naopak, pre veľmi pravdepodobnú devalváciu prípadnej novozavedenej meny by bol dlh ešte vyšší. Navyše odchod hociktorého členského štátu z eurozóny nie je žiaduci ani politicky. Eurokomisár Joaquín Almunia sa pred časom vyjadril, že Grécko nemôže skrachovať, keďže v rámci eurozóny bankrot neprichádza do úvahy.
Skôr ako by mal počet členov menovej zóny klesnúť, množstvo krajín platiacich eurom sa, naopak, rozrastie. Estónsko sa môže stať sedemnástym členom už v januári budúceho roku.
Prípadné zaangažovanie Medzinárodného menového fondu v problémových krajinách je schopné vynútiť si v nich potrebné rozpočtové úpravy. A to efektívnejšie ako akákoľvek nová európska inštitúcia. Finančné problémy Kalifornie vo federálnych Spojených štátoch nerieši centrálna vláda vo Washingtone. Rozdielom však ostáva fakt, že kým kalifornská nezodpovednosť dolár neoslabuje, grécky prípad trhy vnímajú ako problém mladej spoločnej meny.
Zdroj: tab
Čo rozhoduje o tom, koľko krajiny platia za svoj dlh
Ako sa presne tvorí výška úrokovej prirážky, zostáva do veľkej miery záhadou
To, koľko tá či oná krajina platí na úrokoch navyše oproti najbezpečnejším krajinám (zväčša sa za benchmark považuje Nemecko), zostáva doteraz sčasti záhadou. Dodnes nebol objavený vzorec, ktorý by z fiškálnych a ekonomických ukazovateľov „vypľul“ úrokovú prirážku. Všeobecne sa za rizikové považujú vysoký verejný dlh, nevyrovnané hospodárenie vlády či iné makroekonomické nerovnováhy.
Ekonóm Ján Žilinský vo svojej nedávnej štúdii pre Národnú banku Slovenska konštatuje, že výška verejného dlhu či iné ekonomické ukazovatele vysvetľujú rizikovú prirážku len z veľmi malej miery. Dôležitejšie sa zdajú byť faktory ako demokratický kapitál (dôveryhodnosť krajiny) či ratingy svetových agentúr. Váhy týchto ukazovateľov v očiach investorov sa však v čase menia.
Ešte v roku 2002 ekonóm Vladimír Zlacký pre rakúsku centrálnu banku napísal, že investori požadujú nižšiu prirážku, ak má krajina prezidentský politický systém. Ostatné faktory v deväťdesiatych rokoch záviseli od kredibility krajiny. Štáty s vyšším kreditom predávali svoje dlhopisy výhodnejšie, keď mali pravicovú koaličnú vládu.
Verejný dlh má v krajinách OECD v budúcom roku dosiahnuť magickú hranicu 100 percent HDP, čo môže niektorým krajinám spôsobiť vážne problémy. Štúdia profesorov Carmen Reinhartovej a Kennetha Rogoffa z Marylandskej a Harvardovej univerzity napríklad ukazuje, že ekonomiky vyspelých štátov s nárastom dlhu nad 90 percent HDP (rozvojových nad 60 percent HDP) rastú o polovicu pomalšie ako hospodárstva s nižším zadlžením. Slovensko by sa po schválení financovania zvyšných dvoch balíkov PPP projektov mohlo so svojím celkovým dlhom dostať tento rok na úroveň vyše 50 percent HDP.
Ilustrácia - Profdimedia.cz
Bezplatný celý eTREND, asistenčná služba k autám ako darček a ďalšie: Dvanásť dôvodov, prečo si predplatiť týždenník TREND
