Hoci sa prezidentské voľby v Spojených štátoch uskutočnia až 4. novembra, predvolebná súťaž funguje už dlhší čas. Medzníkom pri vyberaní kandidátov bol tzv. superutorok, t. j. 5. februára, keď sa po primárkach v 24 z 50 štátov únie začína kryštalizovať, ktorý z kandidátov sa presadí za svoju stranu.
U republikánov sa do popredia predral arizonský senátor John McCain. Napínavý súboj sa vyhrocuje u demokratov. Donedávna favorizovaná Hillary Clintonová celkove získala viac delegátov, ale jej súper Barack Obama ju ešte môže hravo dobehnúť i predbehnúť.
Štát a občan
Kandidátov z tábora Bushových republikánov čakala neľahká úloha. Museli sa dostatočne dištancovať od súčasnej nepopulárnej ikony Grand Old Party (GOP) (Veľkej starej strany) – Georgea W. Busha. S odklonom od prezidentovej politiky to však nesmeli preháňať, aby sa nevzdialil základným republikánskym postulátom.
|
Demokratickí kandidáti Barrack Obama a Hillary Clintonová. |
Tým najzrozumiteľnejším je azda princíp „menej štátu a viac voľnosti pri rozhodovaní sa pre občana“. Býva filozofickým evergreenom pri každých voľbách, pretože zlosť občana z bezmocnosti k prevahe štátu sa vinie ako dlhá niť modernými dejinami Spojených štátov.
I súčasná politická scéna je tam poznačená roztrpčením verejnosti nad dôsledkami mnohých postupov vlády prezidenta G. Busha, pred ktorým dlho ustupoval i Kongres. Paradoxne, štát sa v posledných ôsmich rokoch zo života občanov sťahoval, keď privatizoval viaceré svoje funkcie.
Napriek tomu, občania nepociťujú väčšiu osobnú voľnosť v rozhodovaní sa a v konaní. Naopak, hnevá ich arogancia moci Bieleho domu doma i vo svete – a túto frustráciu smú teraz ventilovať v prezidentských voľbách.
John McCain
Republikánski prezidentskí kandidáti preto hľadajú neskompromitované princípy strany. Žiada si to univerzálne platnú predvolebnú rétoriku pravého stredu, očistenú od zhorených ideologických postulátov neokonzervatívcov.
To nahráva obľube Johna McCaina, ktorý imponuje ako charakterný muž, ktorý vyznáva životné hodnoty, s akými sa môže stotožniť bežný občan. Sedemdesiatjedenročný senátor je vojnový veterán, ktorý pred tridsiatimi rokmi vo Vietname padol do zajatia a päť a pol roka statočne znášal peklo fyzického a psychického mučenia.
Osobnostná integrita je v súčasnom politickom boji McCainovou hlavnou devízou. „V dobrom i zlom“, upozorňujú jeho oponenti vzhľadom na jeho nezmenené presvedčenie, že úder proti Iraku v marci 2003 bol správny a že Spojené štáty sa odtiaľ nemajú predčasne odsúvať.
„Starému vojakovi“ ako je on sa neunáhlenosť v problematike irackého konfliktu nevyčíta. Jeho otec bol admirálom a John sa narodil na vojenskej základni v Paname. Admirálom bol i jeho starý otec a vojenská krv koluje Johnovi v žilách.
Jeho obľúbeným športom bol voľnejší druh zápasu – wrestling a hoci nevyrástol na viac ako 170 centimetrov, počas štúdií na námornej akadémii vynikal ako boxer v ľahkej váhe. Tieto danosti sa však u neho skĺbili s prenikavým umom. Nikdy sa nepotreboval presadzovať fyzickou silou a svoj bojovný temperament má pod kontrolou.
V Senáte s ním bravúrne narába. Ako bývalému zajatcovi v „hanojskom Hiltone“ (t.j. v hanojských mučiarňach) sa mu tolerujú výbuchy hnevu, britký sarkazmus a ostré posmešky. Američania si ho ctia ako vojnového hrdinu a akceptujú írečitosť jeho osobnosti. Takto uznávaný si môže dovoliť nepodliehať politickým straníckym líniám a neskláňať automaticky chrbát pred Bielym domom.
Skutočnosť, že sa v otázkach irackého angažovania USA stotožňuje v hrubých rysoch s prezidentom, mu nebráni poukazovať na chyby a nedostatky politiky G. Busha. Nevykrikuje to však na plné hrdlo a nevytĺka z toho politický kapitál.
Republikáni
Republikánska strana je v podstate rada, že ho má, i keď si nie je istá, či a za akú cenu by ho udržala v košiari v prelomových situáciách. I medzinárodným pozorovateľom – najmä v Číne, vo východnej Ázii i v Rusku – pripadá neraz ako voľný radikál v chemickom zmysle slova.
Napriek siedmym krížikom na chrbte z neho sála svojská a nezlomná osobnosť s potenciálom bleskových rozhodnutí, ktorými môže miasť miestnych amerikanistov. Mocipánom v Číne, meniacej sa na ázijského hegemóna, nemusí byť po chuti ani skutočnosť, že kapitán J. McCain ostal nezlomený psychoterorom vo vietnamských väzeniach a dôverne pozná vietnamskú mentalitu.
Ak by bol zvolený za amerického prezidenta, čakala by ho nesmierna zodpovednosť za spôsob, ako budú Spojené štáty zvládať globálnu hospodársku, politickú a bezpečnostnú expanziu Ríše stredu. Hoci nie je sinológ, má z Vietnamu vypestované inštinkty – počuť nevyslovené a vyrozumieť zamýšľané.
Vtedajším jeho trýzniteľom radili experti na výsluchy z Moskvy i z Pekingu a žiaci týchto odborníkov držia dodnes kľúčové posty v Rusku a v Číne. Ak sa americká ekonomika obáva čínskych a ruských štátnych investičných fondov, pričom ich však ako investičné subjekty potrebuje, mohol by byť prezident J. McCain vhodný zodpovedný činiteľ na prijímanie optimálnych strategických rozhodovaní.
Barack Obama
|
Republikánsky kandidát John McCain. |
Svetová ekonomika – a najmä jej ázijský tandem Čína s Indiou – by mohli privítať aj eventuálne zvolenie Baracka Obamu za šéfa Bieleho domu. Z jeho životopisu vyplýva, že má pochopenie pre cítenie a myslenie obyvateľov iných svetadielov, rás, národov a kultúr.
Je synom kenského študenta Baracka Obamu a belošskej matky. Tá si po rozvode s Barackom starším zobrala iného zahraničného študenta a odsťahovala sa s ním a s Barackom mladším do Indonézie, najľudnatejšej moslimskej krajiny. Chodil tam ako šesť- až desaťročný do školy a tamojší život mu rozšíril obzor.
V politickom tábore amerických demokratov 46-ročný B. Obama prekvapil dynamikou svojho napredovania v januárovej a „superutorkovej“ februárovej etape volebného maratónu. Má reálnu nádej posilniť si postavenie proti H. Clintonovej, s ktorou bude tento mesiac súťažiť v primárkach v štátoch Washington, Virginia, Maryland a Wisconsin.
Viac ako jeho rivalka priťahuje Afroameričanov, vzdelaných bielych Američanov, tzv. progresívny ľavý stred, umeleckú smotánku a predovšetkým mladú generáciu naprieč celým politickým spektrom. V Senáte pôsobí len od januára 2005 a nemá zaťaženú politickú minulosť ako H. Clintonová hlasovaním o invázii USA do Iraku.
Jeho odmietanie irackej avantúry má preto väčšiu hodnovernosť ako u jeho protivníčky. Tá síce ľútostivo vysvetľuje, ako v roku 2002 podľahla zavádzajúcim informáciám Bieleho domu pred poslancami Kongresu i pred Bezpečnostnou radou OSN, ale biľag spoluviny už nikdy úplne nevybieli.
Hillary Clintonová
Mladistvým elánom sršiacemu Barackovi Obamovi nahráva do karát to, že americká verejnosť je deprimovaná bilanciou osemročnice G. Busha. Ak by sme mali jedným slovom definovať v primárkach prejavované želanie amerických voličov, bola by to – zmena. Po tej túži voličská základňa demokratov i republikánov.
Z republikánskych kandidátov by ju azda najlepšie dokázal privodiť J. McCain, ale po dvoch volebných obdobiach GOP asi dozrieva čas na hlbšiu zmenu vrátane výmeny vládnucej strany.
V tomto kontexte stojí 61-ročná H. Clintonová v zreteľnej nevýhode. Ako dvojnásobná prvá dáma bola súčasťou establišmentu a hoci sa éra jej manžela Billa zapísala do análov ako hospodársky blahodarná s pozostalosťou stámiliardového rozpočtového prebytku, Hillary nezosobňuje nositeľku zmien.
Oveľa realistickejším tribúnom obrátenia listu sa javí bravúrny rétorik B. Obama. Vie nadchnúť, až elektrizovať a priťahuje mladých. V porovnaní s ním pôsobí H. Clintonová ťažkopádnejšie. Čerpá síce z tzv. ženského faktora a bola by prvou ženou, ktorá by prerazila povestný sklenený strop, brániaci ženám vykročiť na špičku mocenskej pyramídy, ale to jej na presadenie sa v Demokratickej strane nemusí stačiť.
Rasa a pohlavie
B. Obama totiž kontruje jej ženskému faktoru tzv. rasovým faktorom. Robí to šikovne, keď sa navonok vyhlasuje za spojovateľa čiernej a bielej rasy, za boriteľa rasových bariér. Ako takého ho vnímajú aj mnohí svetoví štátnici a mocnejúce investorské kruhy v Eurázii.
Na americkej vnútropolitickej scéne však symbolizuje ambície politika čiernej pleti, vystupujúceho na Olymp. Inšpiruje milióny Afroameričanov, i keď je polovičným belochom. V rasovo stále rozdelenej Amerike ho však podľa vzhľadu – viac černošského ako belošského – málokto zaraďuje medzi belochov.
Stranícki stratégovia Demokratickej strany preto zvažujú nemilú eventualitu, že v prípadnom jesennom súboji s J. McCainom mu časť belochov nedá hlasy, lebo je iný.
Tematika rasy a pohlavia nesie výbušné náboje a napĺňa diskusné tribúny. Vťahuje do volebného procesu aj občanov, ktorí by ho inak zívajúc obišli. Vzbudzuje pozornosť na iných svetadieloch a vytvára tam dojem, že americkou politickou scénou sa možno preženie víchor a vyvetrá zatuchlinu v Bielom dome.
Vox Populi
J. McCain, H. Clintonová a B. Obama medzitým presvedčili kľúčové americké kapitálové skupiny, že neotrasú systémom a budú ho len vylaďovať na zvládnutie nárokov v globálnej ekonomike. Tú značne rozhojdala finančná kríza a jej prejavy na hypotekárnom a bankovom trhu.
V miere bezprecedentnej od čias Veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 až 1933 sa trasie pôda pod nohami americkej strednej triedy. Pohyb kyvadla od štátom regulovanej k deregulovanej ekonomike sa spomaľuje a možno sa zastaví.
Je na škodu veci, že menovaní favoriti republikánov a demokratov sa spolu s prezidentom G. Bushom pohybujú v siločiarach minulosti, keď sa potláčali symptómy záchrannými injekciami. K vážnejším debatám kandidátov s voličskou verejnosťou o náprave základných nedostatkov amerického hospodárskeho systému dosiaľ nedošlo.
Prelievanie sa krízy americkej ekonomiky na svetovú scénu prinúti Američanov zamýšľať sa nad koreňmi problémov a hľadať koncepčné riešenia. Na prezidentských kandidátov začína tlačiť medzinárodné spoločenstvo i ohrozená americká stredná trieda. Tej ponúka tento volebný rok príležitosť vystupovať ako partner. Ak by sa písal povolebný rok 2009, bolo by ju možno počuť menej a bola by aj menej rešpektovaná.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Foto - Sita / AP
