Rozpočet na budúci rok je taký zlý, že vláda sa bude musieť uchýliť ku klamstvám, zmenám zákonov a iným trikom, aby dodržala naplánovaný deficit. Analytici z ministerstva financií sú síce nervózni z tohto slovného spojenia, ale je to tak: rozpočet stojí na vode.
Dá sa veriť, že tím rezortných počtárov sa rozumie odhadom rastu ekonomiky a výberu daní lepšie ako všetci novinári dokopy, nuž ale – svet sa mení a prognózy sa prepisujú rýchlejšie, ako stíha koaličná rada prepisovať rozpočty štátu.
To, že aj 15. októbra sa vláda rozhodla trvať na odhade ekonomiky, ktorý sa jej zdal realistický v septembri, je len zakrývanie si očí. A tvrdenie, že čln je pevný, hoci pasažierom už presakujú gate.
Ďalšiu dieru do trupu dlabú očakávané jednorazové príjmy. Stovky miliónov eur z privatizácie, ktorú vláda odmieta nazvať privatizáciou, je jednoducho nefér napísať medzi rozpočtové príjmy.
Najmä ak sa nimi majú vykrývať opakované výdavky. Z čoho sa budú vyplácať vyššie učiteľské platy, keď sa predá posledná kadibúdka z Environmentálneho fondu? Je v poriadku, keď vláda privatizuje.
Ale jednorazové príjmy by sa mali používať na jednorazové výdavky. Napríklad na splatenie štátneho dlhu. Aby sa nezakladali ďalšie rozpočtové nástrahy do budúcnosti. Akoby nestačilo mínové pole, zvané slovenská verzia PPP projektov, ktoré si od roku 2012 vyžiadajú zhruba pol miliardy eur ročne na splátky investorom.
No úplne najviac múti rozpočtové vody pofidérne nafúknutý odhad peňazí, čo majú priniesť ľudia, ktorým ansámbel Roberta Fica láskavo dovolí vybrať si peniaze z druhého piliera a odovzdať ich vláde na premrhanie. Jednorazovo pri prvotnom vystúpení vláda zinkasuje 230 miliónov a potom každý rok stovku z odvodov, ktoré by inak skončili v druhom pilieri.
Teda, taký je plán. Je to fatamorgána. Ibaže by vláda vedela viac, ako je ochotná prezradiť. Chystajú sa ďalšie zmeny pravidiel, ďalšie predĺženie povinného sporenia? Ministerka práce Viera Tomanová už začína púšťať bubliny, v ktorých vyjadruje obavy o ľudí mladších ako 45 rokov...
Dosiaľ sa verejný rozpočet viezol na vlne ekonomickej konjunktúry a strachu o splnenie kritérií potrebných na prijatie eura. Keď sa obe motivácie pominuli, mal by nastúpiť silný a energický minister financií, ktorý by si nový rozpočet odpracoval, odloboval a obhájil pred koalíciou i verejnosťou.
Lenže takého momentálne Slovensko nemá. Na kľúčovom vládnom kresle sedí letargická maketa. Taký je výsledok. Slabý minister, slabý rozpočet.
