Zverejnenie žiadosti dubajského investičného konglomerátu Dubai World o odklad splátok dlhov otriaslo sebavedomím tohto štátika na pobreží Perzského zálivu. Strach, že emirát Dubaj by sa mohol dostať do platobnej neschopnosti, spôsobil otrasy na svetových akciových, komoditných aj menových trhoch. Celkový dlh Dubai World je zhruba 59 miliárd dolárov, čo je väčšina z celkového dlhu emirátu približne 80 miliárd.
Ten, tlačený miznúcou zásobou ropy, sa naučil tvoriť zhruba 95 percent hrubého domáceho produktu kombináciou obchodu, stavebníctva, turistiky, finančných, logistických a iných služieb. Odvahou podnikateľských nápadov búral konvencie a menil nemysliteľné v možné. Cítil sa ako arabský Singapur a pasoval sa za príklad pre ostatné arabské štáty, ako diverzifikovať petrodolárovú ekonomiku a budovať postkarbónovú budúcnosť. No schudobnený Dubaj prichádza o gloriolu avantgardnosti.
Uznanie mnohorakosti
Dubaj má približne 1,8 milióna obyvateľov. Je druhý najľudnatejší zo siedmich členov Spojených arabských emirátov (SAE), ktoré ležia na opačnom brehu Perzského zálivu ako mohutný a vzdorovitý Irán.
Populačné štatistiky SAE podliehajú výkyvom podmieneným prítomnosťou zahraničných migrantov. Pôvodní domáci obyvatelia netvoria ani pätinu obyvateľstva. V Dubaji, zachvátenom v ostatnom desaťročí stavebnou horúčkou, nedosahovali ani desať percent. Tento pomer sa od vlaňajšieho vypuknutia svetovej hospodárskej krízy mení odlevom robotníkov z odstavených stavieb. Zhruba desatinu populácie Dubaja i SAE tvoria Arabi z Jordánska, Egyptu, zo Sýrie, z Libanonu a južného Stredomoria. Iráncov je okolo osem percent.
Takmer dve tretiny Dubajčanov sú z južnej a východnej Ázie. Patrí im nemecké označenie gastarbeiteri a bez ich prítomnosti by sa prestali krútiť kolesá miestnej ekonomiky. Práve oni najlepšie znášajú typické dvanásťhodinové pracovné zmeny pod pražiacim slnkom, v Dubaji v takmer stopercentnej vlhkosti.
O odbornú stránku transformácie donedávna ospalých púštnych území na džungľu mrakodrapov a architektonických skvostov sa stará úzka vrstva privilegovaných špecialistov z najvyspelejších krajín. Ich počet neprekračuje päť percent celkovej populácie SAE a bývajú kráľovsky platení, pretože sú nenahraditeľní. Stavebný ruch v Dubaji a okolitých mestách SAE dosahoval pred krízou rozsah a tempo, ktoré na svete predstihovali len dve veľkomestá: predolympijský Peking a obchodná metropola Číny – Šanghaj.
Formovanie elít
Stavebné mraveniská v Číne a SAE majú niekoľko spoločných menovateľov. Novembrový šok dubajského holdingu Dubai World ukázal, že jedným z nich boli rozmazané hranice medzi štátnymi, štátom dotovanými a nezávislými súkromnými korporáciami. Rod dubajského emira Mohammeda bin Rašíd al-Maktúma sa chopil moci v roku 1833. Dnešní potomkovia držia v rukách najdôležitejšie podnikateľské nitky. Finančné a obchodné rozhodnutia princov podnikateľov bývajú konečné a právne nenapadnuteľné.
V Číne sa dostala do postavenia privilegovanej a štátom chránenej oligarchickej vrstvy podnikateľsky zdatná elita Komunistickej strany. Požiadavka medzinárodných finančných inštitúcií kalibru Svetovej obchodnej organizácie, Medzinárodného menového fondu i západných nadnárodných investorských skupín na zrovnoprávnenie domáceho so zahraničným kapitálom sa v Číne a v Perzskom zálive týkala protežantov z radov domácej oligarchie.
Kvôli úplnosti môžeme pridať oligarchiu v postkomunistickom Rusku a jeho bývalých republík.
Vyrovnávanie rozdielov
Arabská, čínska, ruská a ostatné nové oligarchie sa spočiatku dopúšťali excesov plniacich titulné strany bulvárnej tlače. Arabskí princovia premárnili na západných akciových trhoch v sedemdesiatych rokoch minulého storočia miliardy petrodolárov pri investovaní ľahko nadobudnutého kapitálu. Len pozvoľna nadobúdali skúsenosti a učili sa z vlastných chýb. Až v druhej a tretej generácii vystupovali rozvážne a profesionálne. Najímali si najlepšie poradenské, konzultačné a marketingové firmy, ktorým predkladali svoje predstavy a nechali ich vypracúvať investorské scenáre.
Arabský kapitál prenikol v priebehu štyroch dekád do takmer všetkých amerických a západoeurópskych hospodárskych odvetví. Sústreďoval sa na dlhodobé investície a vybudoval si povesť stabilizačného činiteľa národných ekonomík priemyslovo rozvinutých štátov sveta. Arabskí investori symbolizovali solídnosť, spoľahlivosť a konzervatívnosť. Neváhali míňať vo veľkom štýle hodnom kráľov, šejkov a emirov, ale pri nakladaní s národným bohatstvom postupovali podľa možnosti rozvážne a bez veľkých rizík. Uvažovali dlhodobo, rádovo v desaťročiach, a nie v štvrťročných úsekoch typických pre západné investorské kruhy. No globalizácia tieto rozdielnosti uvažovania nezadržateľne vyrovnávala. Arabskí investori si nakoniec osvojili kvartálne myslenie a veľké korporácie naopak dlhodobé plánovanie.
Hranice možného
Dubajský emir sa oficiálne ujal vladárskeho žezla v januári 2006 po desaťročnom riadení krajiny v mene svojho staršieho brata. V tom istom roku prevzal úrad predsedu vlády Spojených arabských emirátov, za ktorého ho vymenoval prezident Khalifa bin Zayed Al Nahyan, ktorý je tiež emirom Abú Zabí. Svetová ekonomika práve konjunkturálne prekvitala a Dubaj fascinoval svet extravagantnými stavebnými projektmi svojho emira. Osobne nad nimi dohliadal a investície z arabských petrodolárových a medzinárodných zdrojov sa hrnuli. Zamýšľal premeniť Dubaj na multisektorové blízkovýchodné centrum služieb, na prvotriednu turistickú destináciu a na multikultúrny, otvorený a tolerantný magnet bonitných usadlíkov zo všetkých svetadielov.
Peniaze tiekli aj opačným smerom. Dubajské holdingové spoločnosti prenikali na medzinárodné kapitálové trhy. Firma Dubai World sa vyprofilovala prostredníctvom odnože DP World ako významný operátor prístavov. Jej globálny rozmach kulminoval akvizíciou britskej firmy P&O Ferries, ktorá prevádzkovala prístavy v New Yorku, New Jersey, vo Philadelphii, v Baltimore, New Orleanse a Miami. Teoretici globalizácie žiarili od spokojnosti. Americký Kongres i prezident George W. Bush však podnikli legislatívne kroky, aby zabránili Arabom kontrolovať strategické prístavy. Odôvodňovalo sa to záujmami národnej bezpečnosti. Spoločnosť DP World nakoniec americké prevádzky P&O Ferries predala a Dubaj predišiel konfrontácii s Washingtonom.
Cesta z problémov
Dubajský emirát nemal do vlaňajšej svetovej finančnej paralýzy núdzu o investorov do svojich developerských plánov. V kritických chvíľach ho podržal vládca zo susedného Abú Zabí. Tento emirát disponuje vyše deväťdesiatimi percentami zásob „čierneho zlata“ federácie. Tá je ako celok po Rusku a Saudskej Arábii tretí najväčší vývozca ropy na svete. Štátny suverénny fond Abu Dhabi Investment Authority spravuje aktíva presahujúce 250 miliárd dolárov. Rozmiestňuje ich konzervatívne, teda opatrne a dlhodobo. Abú Zabí drží ruku nad centrálnou bankou federácie SAE. Tá kúpila tento rok dubajské dlhopisy za desať miliárd dolárov a hravo by mohla uhradiť triapolmiliardové záväzky dcéry Dubai Worldu, dubajskej realitnej spoločnosti Nakheel, splatné 14. decembra.
Zdá sa, že emirát Abú Zabí zvolil minulý mesiac inú taktiku. Tú, ktorá hovorí, že je lepšie naučiť hladného chytať ryby, ako mu ich dávať. Dubaj nie je na kolenách, ale jeho dobrodinec mu pripomína, aby prestal žiť nad pomery. Dubajský emir škrtí výdavky a prehodnocuje megalomanské projekty. Abúzabíjčanom sa nezdá, že sa celkom zmieril s definitívnym spľasnutím realitnej bubliny a pustil do hľadania alternatívnych zdrojov príjmov.
Dubajčania vedia, že nemajú iné východisko, pretože ich ekonomika prestala byť petrodolárovou a musí sa prebíjať, podobne ako singapurská alebo hongkonská, inovatívnym rozvíjaním obchodu a služieb. Na obzore sa vynára globálny trh s obchodovaním s emisiami. I tí najväčší finanční žraloci v ňom budú nováčikmi a činorodému Dubaju sa ponúkajú príležitosti vypracovať sa na arabskú križovatku a burzu v oblasti, ktorá nepozná hranice.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Foto - Bloomberg
