Krása slovenských miest končí za hranicami centra. Zvyšok hyzdia sídliská, prieluky a garáže

Väčšina lokálpatriotov na Slovensku si o rodnom meste myslí, že je krásne. Pravdou však je, že krása zvyčajne končí za hranicami historického centra. Väčšina slovenských miest totiž trpí nápadnými urbanistickými nedostatkami. „Slovenské mestá a obce sú ako celky zúbožené. Ich urbanistickú úroveň mimo centier považujem vo všeobecnosti za nízku,“ hovorí odborník na urbánnu geografiu Adrian Gubčo.

Expert upozorňuje, že urbanizácia na slovenskom území bola najsilnejšia po druhej svetovej vojne, v období socializmu. Bytov však bolo málo, čo mestá a štát riešili výstavbou sídlisk. Vznikla uniformná zástavba, ktorej chýbala nielen reálna mierka, ale aj cit pre prostredie. Nehovoriac o tom, že jej neraz padla za obeť pôvodná zástavba, ktorá reagovala na priestorové aj kultúrne špecifiká oveľa prirodzenejšie než sídliská.

Avšak všetko sa nedá zvaliť na minulý režim. Negatívny vývoj totiž pokračoval aj po roku 1989 – namiesto perspektívnej blokovej zástavby pribúdali aj naďalej sídliská, budovy sa necitlivo zatepľovali, rástla individuálna automobilová doprava a verejné priestory naďalej chátrali. Situácia v mnohých mestách sa v konečnom dôsledku ešte viac zhoršila.

Nekvalitná architektúra a zanedbané priestranstvá

„Urbanistická a architektonická úroveň slovenských miest mimo ich centier je nekonzistentná. Často dominujú sídliskové štruktúry a roztrieštená rezidenčná suburbanizácia, či monofunkčné nákupné zóny s nekvalitnou generickou architektúrou,“ priblížila najväčšie neduhy slovenských miest architektka a špecialistka na urbanizmus Katarína Smatanová.