Najprv zopár zvestí zo slovenského bakšišového kapitalizmu. Vo veľkých štátnych IT zákazkách to majú isté dve firmy, na ktoré sa navešajú parazitujúci subdodávatelia z prostredia vládnych strán. Podnikatelia musia úradníkov uplácať aj pri posudzovaní vplyvov projektov na životné prostredie. Krstný otec z parlamentu stráca vplyv na rozkrádanie zdravotníctva. A Miroslav Lajčák sa pridal do zoznamu členov vlády, ktorí sa strápňujú pred Bruselom v kauze mýtny systém.

Teraz trochu oficiálnejšia informácia. Slovenská národná strana pokračuje v tunelovaní rezortu životného prostredia úctyhodným tempom. Tender na likvidáciu popolčeka z troch teplární opäť nevyhrala najlacnejšia ponuka. Ako inak, dôvodom vylúčenia konkurentov boli formálne nedostatky. Víťaz v najbližších šiestich rokoch zarobí úctyhodných 85 miliónov eur. Skrátka, národniari sa rozhodli, že vlastnú latku astronomických súm nepodlezú, ani keby ministri padali.

Problém verejného obstarávania na Slovensku nie je primárne v zákonoch. Pravidlá umožňujú vypísať korektný tender a umožňujú aj riešiť prípadné formálne pochybnosti tak, aby sa naplnil zmysel obstarávania. Ušetriť verejné peniaze pri nákupe tovarov a služieb. Nefunguje to z jednoduchého dôvodu. Úradníci a ministri nemajú záujem o korektnú súťaž. Ich záujem je naplniť vrecká klientov i svoje vlastné. A sú ochotní zájsť až tak ďaleko, že riskujú žalobu Európskej komisie. Ako je to v prípade mýtneho tendra, kde je spor už len otázka konca prázdnin v Bruseli.

Keďže neexistuje žiadna domáca autorita, ktorá by sa tomuto javu vzoprela, tendre sú synonymom rozkrádania. Úrad pre verejné obstarávanie je na smiech. A jeho česť už nezachráni ani zrušený sanitkový tender, ktorý je zrejme zúfalý pokus predsedu Bélu Angyala odísť do úradníckeho dôchodku s aspoň trochu vztýčenou hlavou.

Slovensko nie je v prípade verejného obstarávania právny štát, pretože výsledky tendrov závisia od politických pokynov. Existuje jediná istota. Buď podnikateľ neprijme pravidlá mafie a nezarába. Alebo ich akceptuje a stáva sa jej súčasťou. Keďže tendre na Slovensku veselo frčia, dá sa predpokladať, že zoznam generálnych riaditeľov, ktorí majú pri pohľade do zrkadla žalúdočné problémy, utešene narastá. A ešte jedna otázka je v tejto súvislosti zaujímavá: ako to ten premiér robí, že sa pri rečiach o úsporách pri verejnom obstarávaní nezačne nahlas smiať.