Uplynuli štyri mesiace od neúspešného „Sulíkovho“ referenda a na Slovensku sa rozbieha ďalšia petičná akcia za vyhlásenie v poradí ôsmeho všeľudového hlasovania.
Podľa druhej referendovej otázky (Súhlasíte s tým, aby pracovný čas zamestnanca bez zníženia mzdy bol zákonom stanovený na maximálne 35 hodín týždenne?) by sa dalo tipovať, že za petíciou je partia recesistov. Alebo duševne narušených osôb.
Pretože tvrdiť, že krátko potom, ako si kríza odskočila na cigaretku, majú firmy dosť peňazí a objednávok, aby dali zamestnancom fajront o hodinu skôr a prijali nových, môže len človek, ktorí ozajstnú zodpovednosť za žiadnu firmu nikdy v živote nemal a bezhranične verí vo svetlé zajtrajšky.
Ale žarty bokom. Ešte pred dvomi rokmi mala Konfederácia odborových zväzov (KOZ) 366-tisíc členov. To je viac ako počet voličov strany Sloboda a Solidarita z júna minulého roka. KOZ síce od pádu komunistického režimu čelí konštantnému zmenšovaniu členskej základne, takže je možné, že dostatočný počet podpisov na petičné hárky (350-tisíc) nazbiera len s odretými ušami. No stále zastupuje nezanedbateľný počet občanov tejto krajiny a podľa toho by sa k nim malo aj pristupovať.
Otázka je, odkiaľ odborárski predáci berú istotu, že ľudia by namiesto kratšej pracovnej doby s rovnakou mzdou nechceli robiť toľko hodín čo dnes, no za viac peňazí. A tiež prečo s podobnými návrhmi neprišli už pred rokom.
Sabotovanie rokovaní s ministerstvom práce o novej podobe pracovného kódexu zase vyvoláva pochybnosti o úprimnej snahe KOZ chrániť záujmy zamestnancov. Celá petičná akcia a vyhrážanie sa generálnym štrajkom skôr smrdia (s)prostým ideologickým oportunizmom, ktorého korene nie sú v hlavách odborových predákov, ale v centrále politickej strany, ktorú KOZ podporila pred parlamentnými voľbami.
Ak by aj referendové otázky boli naozaj dielom kreatívcov zo Súmračnej (adresa centrály strany Smer), nebolo by na tom nič čudné. Úzka spolupráca odborov a najsilnejšej ľavicovej strany je vo svete bežná. Vo Veľkej Británii tvoria odborárski delegáti tretinu elektorátu, ktorý volí lídra labouristov.
Problém je v tom, že strana Smer nie je žiadna štandardná ľavicová strana a už vôbec nie konštruktívna opozícia. Odbory by mali pochopiť, že vášnivé objatia so Smerom môže byť mnohým ich členom proti srsti. A namiesto rizika, že sa smrti udusením vyhnú vzdaním sa členstva, hľadať vo svojich radoch nových lídrov, ktorí nebudú národu na smiech, ale na osoh.
