Väčšina ľudí sledujúcich Kremeľ by pravdepodobne povedala, že nie. Je ťažké predstaviť si, že architekt perestrojky by sa vydal na cestu celkového zničenia 40-miliónovej krajiny, píše Alexander J. Motyl vo svojom komentári pre portál Politico.
Tak ďaleko by nezašli
Rovnako ťažké je predstaviť si prvého prezidenta nezávislého Ruska, Borisa Jeľcina, pokúšať sa o genocídu. Ruské sily za vlády B. Jeľcina počas dvoch čečenských vojen spáchali viaceré ukrutnosti, no zastavili sa tesne pred vyhladením obyvateľstva a tým, že by o ňom tvrdili, že nemalo právo existovať. Dokonca aj líder sovietskej strany Leonid Brežnev, ktorý spustil invázie do Afganistanu a Československa, nesledoval stratégiu spálenej zeme, ktorú na Ukrajine rozpútal V. Putin.
Historici nazývajú tieto druhy „čo keby“ otázok kontrafaktuálnymi, a sú užitočné, pretože pomáhajú identifikovať faktor, ktorý najlepšie vysvetľuje nejaký fenomén, vysvetľuje autor. Je ťažké si predstaviť, že by M. Gorbačov, B. Jeľcin či dokonca L. Brežnev útočili na civilné obyvateľstvo Ukrajiny rovnako bez rozdielu, ako to robí V. Putin. Z tohto vyplýva, že hnacou silou za genocídnou vojnou je práve V. Putin.
Na Ukrajinu by nevtrhli
Niektorí analytici tvrdia, že geopolitika je dôležitejšia než jedinec. Že akýkoľvek líder Ruska by cítil povinnosť chrániť svoju krajinu pred rozširovaním aliancie NATO a možným členstvom Ukrajiny.
Podľa autora to môže byť pravda, no kontrafaktuálne otázky dokazujú, že nie každý ruský líder by sa snažil čeliť aliancii NATO napadnutím a zničením Ukrajiny a jej obyvateľov. M. Gorbačov by pravdepodobne so západom bol nadviazal rokovania. B. Jeľcin by bol zo začiatku mal veľké reči, no nakoniec by si s predstaviteľmi západu sadol za jeden stôl. L. Brežnev by bol mal dlhý prejav o západnom imperializme a možno by bol zaútočil, no snažil by sa o čo najmenšie zničenie. Minimálne preto, že Ukrajinci sú rovnako ako Česi a Slováci, ktorých v roku 1969 „oslobodil“, bratia Slovania, ktorí potrebujú oslobodiť od kapitalistických imeprialistov.
Putin je jedinou príčinou
Centralizmus Putinovej úlohy vo vojne ide nad rámec jeho osobnosti a psychiky, ktoré môžu/nemôžu byť pokrivené v dôsledku dvoch rokov izolácie v bunkri pre pandémiu súvisiacu s ochorením COVID-19 a skreslené rokmi strávenými v KGB. V. Putin takisto vybudoval typ režimu, kde on sám predstavuje nenahraditeľné jadro. Detailnejší pohľad na tento režim pomáha objasniť povahu hrozby, ktorú V. Putin pre Ukrajinu a zvyšok sveta predstavuje.
V. Putin je nesporným lídrom autoritárskeho politického systému, ktorý budoval posledných 20 rokov. Na rozdiel od B. Jeľcina, M. Gorbačova či L. Brežneva, je charizmatickým lídrom, ktorý si získava pochvalu más a elít. Vybudoval si kult osobnosti, kde je vyobrazený ako hypermaskulínny muž s odhalenou hruďou a dlhými puškami.
Analytici sa zvyčajne vyhýbali analyzovaniu toho, aký režim má tieto konkrétne črty, a radšej tvrdili, že Putinovo Rusko je putinistické či autoritárske. No existuje slovo, ktoré mnoho historikov a politológov používa na označenie autoritárskeho štátu na čele s charizmatickým lídrom, ktorý presadzuje kult osobnosti. Tým slovom je fašizmus.
Mussoliniho Taliansko a Hitlerovo Nemecko na tento opis sedia, no rovnako aj Stalinov Sovietsky zväz a Kimova Severná Kórea. Inými slovami, fašizmus možno nájsť aj na pravej, aj ľavej strane politického spektra. Väčšina Ukrajincov a Rusov by dala za pravdu, že toto slovo najlepšie opisuje Putinovo Rusko.
Druhý Hitler?
Fašistické systémy májú často aj zopár iných vlastností. Bežne na riešenie problémov využívajú donucovanie a násilie. Presadzujú šovinistické a rasistické ideológie. Zvyčajne ich charakterizujú ambície rozširovať sa.
Tieto isté prvky môžeme pozorovať aj u Putinovho režimu. V. Putin zničil Čečensko a je odhodlaný zničiť Ukrajinu. Nariadil vraždy mnohých politických protivníkov a ničí akékoľvek zárodky protestov proti vojne. Presadzuje nadradenosť ruskej ideológie a svoje imperialistické ambície dokázal v Gruzínsku, Bielorusku a na Ukrajine.
Smer, ktorým sa V. Putin vybral, čoraz viac pripomína ten Hitlerov.
Obaja muži sa dostali k moci po tom, čo ich krajiny zažili imperiálne rozdelenie a hospodársky krach. Obaja sľubovali, že znovu oživia slávu svojich krajín a tešili sa vďaka tomu veľkej obľube. Obaja sa spoliehali na armádu a tajnú políciu. Obaja určovali svoje národy samým sebou. Obaja presadzovali reakcionárske ideológie, ktoré za nepriateľa určovali jediný národ – u A. Hitlera to boli židia, u V. Putina sú to Ukrajinci. Obaja takisto využívali svoje národné menšiny v susediacich štátoch ako zámienku pre expanziu. Obaja boli skvelými klamármi s narušenou osobnosťou. V tejto súvislosti možno prirovnať Putinovu inváziu na Ukrajinu k Hitlerovmu útoku na Rakúsko, Československo či Poľsko. Podľa autora všetci vieme, čo nasledovalo – vojna vyhladzovania, tzv. Vernichtungskrieg.
Vyhranie vojny na Ukrajine neukončí problémy s Putinom
Prirodzene, história sa nikdy nezopakuje na vlas rovnako. Hrôzy holokaustu sú jedinečné a svetovej vojne sa možno vyhnúť – najmä pokiaľ Ukrajina prežije alebo dokonca vyhrá.
Nech už bude výsledok akýkoľvek, z histórie ostatných fašistických režimov vyplýva, že Putinovo Rusko pôjde v ich stopách. Rusko bude buď agresívne a víťazné, alebo agresívne a ponížené. Tak či onak, vojna na Ukrajine nepredstavuje koniec problémov, ktoré západ s V. Putinom má.
Je to iba začiatok, uzavrel autor.
Ďalšie dôležité správy
