V lete roku 2001 si dalo ministerstvo financií pod vedením Brigity Schmögnerovej vyrobiť trojdielny animovaný seriál Dane naše milované. Insitné dielko predstavilo občana Občianka, ktorý si kládol otázku, prečo by mal platiť dane.
A kreslená propaganda mu odpovedala jednoduchými heslami. Lebo inak by decká boli nevychované, cesty a domy by sa rozpadali, nebolo by divadiel, vlády zákona, mafiáni by sa poctivcom smiali do tváre. Toľko predstava exministerky a jej tímu.
Predstava obyvateľstva je odlišná. Zľudovela v porekadle, že kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu. Potvrdzujú to i empirické dáta.
V rámci OECD patria Slováci medzi tých, čo si najmenej lámu hlavu nad korektnými finančnými vzťahmi so štátom. Čo pred siedmimi rokmi seriál nespomenul vo výpočte vecí, ktoré sa dajú zaplatiť z daní, bolo čisté svedomie. Aj to má cenu.
Dá sa kúpiť tým, že človek neklame na platbách štátu a neužíva si výhod sociálnych dávok, na ktoré nemá nárok. Takzvaná daňová morálka a dávková morálka sa v ekonomickej teórii správajú ako klasické statky, konštatujú profesori Martin Halla a Friedrich Schneider z univerzity v Linzi.
Mizerná morálka
To, že dodržiavanie pravidiel má pre Slovákov privysokú cenu, ukazujú porovnania medzi členmi OECD. Podľa dát z viacerých vĺn medzinárodných prieskumov verejnej mienky sa len niečo vyše tretiny obyvateľov stotožnilo s výrokom, že neoprávnené čerpanie štátnych dávok sa nedá za žiadnych okolností ospravedlniť. Väčší cynici sú už len Gréci.
Pravda, etika obyvateľstva sa s časom vyvíja a predchádzajúce tvrdenia dávno nemusia platiť. Posledný medzinárodne porovnateľný prieskum sa robil pomerne dávno – v roku 1999.
Vtedy sa Slovensko ešte len začínalo spamätávať z morálneho bahna, ktoré vyšlo z prieskumu rok predtým.
Spomenuté údaje pochádzajú z dotazníkových prieskumov, kde ľudia hodnotili, ako sa im bridí predstava nepoctivosti. Tvrdšie dáta o tom, ako obyvateľstvo obchádza zákony, nie sú.
Sporadicky zverejňované informácie o úspešnosti výberu daní či odvodov sa zakladajú na nezaplatených peniazoch, o ktorých daňová správa a Sociálna poisťovňa vedia, že mali do Štátnej pokladnice prísť.
No pri zbežnej kontrole nezachytia napríklad ľudí, ktorí pracujú formálne za minimálnu mzdu a dodatočný príjem – nezaťažený daňami a odvodmi – im zamestnávateľ vypláca na ruku. Na zachytenie takýchto aktivít treba ísť do terénu.
No ani z takýchto kontrol sa nedá vyčítať, do akej miery bol zistený nedostatok vecou vedomého klamania a do akej neznalosti daňovej alebo odvodovej legislatívy.
V kontrolách sa obzvlášť daňovej správe darí. Za riaditeľovania Márie Machovej začala výrazne rásť efektivita. V minulom roku 1 647 kontrolórov našlo nedostatky za takmer 249 miliónov eur.
Priemerný dorub na jednu previerku bol vyše desaťtisíc eur. Sociálna poisťovňa si počína horšie o niekoľko rádov. Podľa výročnej správy z roku 2006 vtedy našli nedostatky za niečo vyše šesť miliónov eur a priemerný nález na jednu revíziu bol 173 eur.
Odvodová výzva
Sociálna poisťovňa má všetky dôvody, aby začala pracovať na zefektívnení kontrol a vymáhania. Odvody sú oveľa vyššie ako dane.
A v súlade s teóriou o morálke ako tovare, keď je cena neúmerne vysoká, klesá dopyt – ľudia a firmy nie sú ochotní alebo schopní si dobrý pocit z bezúhonnosti kupovať za 48 percent hrubého príjmu pracujúceho.
Na druhej strane riziko prípadných poťahovačiek s úradmi nestojí za nelegálne znižovanie beztak relatívne nízkej dane. Na druhej strane, v prípade odvodov k demoralizácii platcov pomohol sám štát.
Okrem slabej efektívnosti kontrolórov Sociálnej poisťovne i tým, že v tomto desaťročí trikrát ponúkol odvodový pardon v podobe odpustenia penále z omeškania. Naučil tak podnikateľov, že sa oplatí počkať na ďalší odpustok.
K celkovej poctivosti národa nepridáva ani fakt, že existuje množstvo spôsobov, ako si povinnosti znížiť úplne legálne. Klasický príklad je prechod zo zamestnaneckého pomeru na živnosť a spolupráca s doterajším zamestnávateľom na obchodnej báze.
Možnosť uplatniť si pri výpočte výdavky, či už reálne alebo paušálne, znižuje daňovú povinnosť. Ešte výraznejšia úspora nastáva pri odvodoch. Tie sa začínajú platiť najskôr v ďalšom roku po začatí podnikania, sú výrazne nižšie ako u klasických zamestnancov a i tak sa dajú ďalej optimalizovať.
Vidieť to napríklad na výrazných rozdieloch medzi registrami daňových a odvodových orgánov. Daňováci ku koncu minulého roka evidovali vyše 470-tisíc fyzických osôb podnikateľov, štatistický úrad hlási približne 400-tisíc živnostníkov.
No v registroch Sociálnej poisťovne bolo vlani v decembri len niečo cez štvrť milióna povinne poistených samoživiteľov. Z registra sociálky sa vypadáva pri dosiahnutí podkriticky nízkeho príjmu alebo v dôsledku kreativity.
Problémové benefity
Disciplína občanov Slovenska nie je skúšaná len vtedy, keď treba štátu platiť, ale i pri presune peňazí opačným smerom. Zneužívanie štátnych sociálnych dávok, nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti a iných benefitov je problémovejšie v tom, že ho možno považovať za hriech menej majetných.
Ako v štúdii ukazujú ekonómovia M. Halla a F. Schneider, morálka v tejto oblasti sa zvyšuje s príjmom: bohatší radšej klamú na daniach, pre chudobnejších je zasa prijateľné prilepšiť si neoprávnenými dávkami.
Na Slovensku vyplácanie sociálnych dávok, kompenzácií pre hendikepovaných a podporu zamestnávania zastrešujú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Pracuje pre ne zhruba 250 kontrolórov, ktorí robia hĺbkové audity smerujúce k dodržiavaniu pravidiel klientmi i samými úradníkmi.
Riaditeľ odboru kontroly bratislavského ústredia Peter Horňák podotýka, že prípadné zistené pohľadávky sa vzhľadom na sociálny status klientely veľmi ťažko vymáhajú. A nie je ani ľahké prípadný podvod zachytiť hneď na začiatku: „Keď občan predloží všetky potrebné doklady, nie je dôvod mu nepriznať pomoc.“
Nedodržiavanie pravidiel sa snažia odhaľovať cez kontrolné akcie zamerané na konkrétnu oblasť. Ad hoc preverovania môžu iniciovať priamo občania.
Ak vedia o niekom, kto štátnu pomoc zneužíva, môžu ho nahlásiť na bezplatnom čísle 0800 191 222. Predchádzajúca veta patrila medzi tie lepšie spropagovania tejto možnosti.
Na stránke ústredia práce tento kontakt nie je, možno ho nájsť na jednotlivých regionálnych pracoviskách. Čo znamená, že človek musí zablúdiť na úrad práce alebo jeho stránku, aby vedel, kam má reportovať podvodníka. Za uplynulý polrok na infolinke zaznamenali 69 podaní...
Strážcovia sociálnej pomoci pritom musia pozerať na prsty nielen klientom, ale i vlastným pracovníkom. P. Horňák spomína, že krátko po založení úradov práce, sociálnych vecí a rodiny – v rokoch 2004 až 2005 – v nich urobili dôkladnú kontrolu.
A našli štyri pracoviská, na ktorých si ľudia vyplácali dávky na vymyslené duše s fiktívnymi rodnými číslami. „Platili napríklad príspevky na pohreb ľudí, ktorí nič netušiac stále chodili po ulici,“ spomína riaditeľ odboru kontroly. Na účelovo pozakladané účty smerovalo takmer 280-tisíc eur.
Pocit neodhaliteľnosti dokonca jednu pracovníčku inšpiroval posielať si dávky na účet, na ktorý jej chodila výplata. No morálka prinútila konať aspoň muža jednej z podvádzajúcich úradníčok, keď nahlásil vlastnú polovičku.
Utópia
Historky z kontrol podčiarkujú argumentáciu Richarda Sulíka. Spoluautor daňovej reformy a navrhovateľ nového sociálneho systému založeného na takzvanom odvodovom bonuse poukazuje na fakt, že neprehľadné desiatky rôznych dávok prideľujú tisícky úradníkov, ktorí musia zároveň testovať ich oprávnenosť.
Čo predstavuje veľký priestor na chyby – či už úmyselné alebo nie. Preto sa bývalej i súčasnej vláde pokúšal ponúknuť myšlienku systému, kde by žiadne testovanie neprebiehalo, ale každý by mal nárok na dávku vo výške životného minima, ku ktorej by si mohol bez problémov privyrábať.
Experimentálny systém by svojou jednoduchosťou pomohol znížiť cenu tovaru menom dávková morálka a zlacnil by aj tú, ktorá sa týka toku peňazí od občana k štátu – aspoň jej odvodovú časť. No bývalá pravicová ani súčasná ľavicová vláda na to nezareagovali.
Ilustračné foto – Maňo Štrauch
