Ako hodnotíte výsledok volieb?
Na prvý pohľad katastrofa, ale je to výsledok istých anomálií, ktoré k tomu viedli a sú v spoločnosti.
Ak spomínate anomálie, čo tým myslíte?
Všetko, aj to, kto sa dostal do parlamentu. Ale potom, keď som sa trochu upokojil, som si povedal, že je to pozdrav voličov politikom, ktorí doposiaľ len sľubovali a máločo pre ľudí urobili. Zaiste, problém je hlbší. My sa už pomaly 27 rokov učíme demokracii, ale často je nám cudzia. Myslím, že je to ovocie obdobia po roku 1989, keď sa prejavila ich nespokojnosť. Ja to vnímam tak, že sme nedorástli na demokraciu. Historické a dejinné súvislosti nás naučili, že sme boli závislí na východe – politicky aj ekonomicky – a zrazu prišlo niečo nové. Sloboda. Po slobode človek túži a volá po nej, ale keď jej pravdivosť a váha padne na plecia človeka, tak ju nechce. Človek sa radšej opäť o niekoho oprie, kto to za neho potiahne a rozhodne.
Myslíte si, že ľudia boli zaslepení tým, že si vybojovali demokraciu a už bude len dobre?
V zásade áno, že nemusia nič robiť... A keď sa ukázalo, že je potrebné stále robiť a možno robiť ešte viac, tak mnohí si povedali, že toto nie a tvrdia, že v minulej dobe nám bolo dobre. My síce občas voláme po slobode, ale keď máme zobrať na seba zodpovednosť, ktorá zo slobody vyplýva, rýchlo ju delegujeme na niekoho druhého. Potrebujeme mať pred sebou vodcov.
Volil niekto z obce Čataj, kde pôsobíte, stranu Mariana Kotlebu?
Áno, štyridsaťšesť ľudí asi z deväťsto zapísaných voličov. Sám som fenoménu Mariana Kotlebu nevenoval pozornosť, ale mrzí ma to, že skončil v parlamente. Dôvody nepoznám. Sám som obklopený ľuďmi, ktorí majú podobný názor napríklad na pána Roberta Fica a potom príde výsledok volieb a spýtam sa: Kto vlastne volil tohto človeka? To isté sa dá povedať aj o Kotlebovi. Jednoducho do vnútra človeka nevidíte a myslím si, že ľudia sa aj boja povedať svoj názor.
Je v poriadku, ak niekoľko kňazov verejne pred voľbami podporilo Mariana Kotlebu a obdivujú prezidenta Jozefa Tisa? Bol medzi nimi katolícky kňaz z Trnavy Ján Košiar alebo farár z Dlhej pri Trnave Ignác Juruš.
Na to sa treba opýtať ich. Ja Mariana Kotlebu nepoznám. Teraz, keď je stredobodom pozornosti, v spoločnosti počúvam od jedných, že je fašista, druhí ho velebia a spomínajú, že keď napríklad boli povodne, obul si gumáky a pomáhal zachraňovať ľuďom majetok aj ľudské životy. Vzdelaním je učiteľ a má vraj dve vysoké školy. Myslím si, učitelia by nemali byť zlí ľudia, ale možno sú aj výnimky. Mne sa na niektorých týchto ľuďoch nepáčia ich spôsoby prejavu, gestá, slová, oblečenie, povýšenectvo, to by nemalo byť. Naozaj, nemožno privolávať všetko to, čo je dejinami odsúdené ako zlo. Raz, bolo to dávnejšie, som išiel do svojho rodiska a prechádzal som cez jeden chotár, kde boli staré, hrubé stromy - čerešne. Na kmeňoch boli vápnom natreté veľké hákové kríže. Stuhol som.
(Pozn. red.: Konfederácia biskupov Slovenska (KBS) len pokrčila ramenami a odkázala, že nemôže jednotlivým kňazom alebo veriacim diktovať ich politické presvedčenie. Vyjadreniam daných kňazov vraj prináleží osobný, nie inštitucionálny charakter.)
Mimochodom, koho ste volili?
Bélu Bugára. Do poslednej chvíle som nevedel koho. Dokonca dva dni pred voľbami som bol v tom, že nepôjdem voliť. Ale spomenul som si na november ´89, keď sme boli na námestiach a čo všetko sme si priali, žiadali aj slobodné voľby. Vo vedľajšej dedine máme šikovného starostu a je to Róm, ktorý slúži už druhé volebné obdobie. On sa dostal na kandidátku Mostu a tak som povedal, že ak pôjdem voliť, tak kvôli nemu.
Čo vravíte na to, že Most ide do vlády so Smerom?
Je to pre mňa určité sklamanie, aj keď som s tým aj trochu počítal, keď už pred voľbami boli určité signály od predsedu strany. Alebo, žeby úradovali peniaze? Alebo len preto, aby bola stabilná vláda?
Čo vravíte na to, že Sieť pôjde do koalície so Smerom?
To ma neprekvapuje. A nech sa Rado Procházka na mňa nehnevá. Sú ľudia, ktorí vrchovato napĺňajú ľudskú múdrosť: „Kadiaľ vietor, tadiaľ plášť“, ktorí majú svedomie ako „vozová plachta“. Zdá sa mi, že stratil samého seba a vlastnú identitu.
Kňaz Ján Sucháň z obce Čataj Zdroj: TREND/Miroslava Spodniaková
O Vás je známe, že politiku a verejné dianie sledujete podrobne a ste kritikom Roberta Fica.
Kritikom nechcem byť, len hovorím svoj názor. Nemám rád, keď niekto rád drží ľudí v nevedomosti, pretože ľudia na Slovensku majú na viac a zaslúžia si viac. Robert Fico je nadaný politik. V politike sa vypracoval a dostal ďaleko. Vyčnieva nad ostatnými kolegami. Len ja mám rád pravdu a očakávam ju aj od politikov. Stali sa aj za vlády Roberta Fica v spoločnosti kauzy, ktoré do dnešného dňa sú uspaté. Robertovi Ficovi, aj keď on istotne o to nestál, som odpustil aj to, že raz pri výročí novembra ´89 sa vyjadril, že on ani nevedel, že nejaký november ´89 bol. Aj to, že keď bolo treba, aby bol ateista, tak ním bol, keď bolo treba byť veriacim, pokrsteným a prijať „svätú“ birmovku, tak aj to všetko absolvoval. Doposiaľ v našej politike bolo veľa právnikov, ktorí by mali ctiť zákon a právo. Kde sa po morálnej stránke nachádzame takmer 27 rokov po novembri ´89 ako spoločnosť? Naozaj paragrafy v práve sú na to, aby sa udalosti dali prekrúcať?
Áno, myslím si, že v politike to tak funguje, ale netýka sa to len premiéra a netýka sa to len slovenskej reality.
Snažím sa vážiť si každého človeka a aj Roberta Fica. Len klamať a kradnúť sa nesmie. Človek nežije len z chleba či z vratiek plynu. Keď politici otvoria ústa, stále hovoria len o chlebe. Jasné, že keď je človek hladný, nezaujíma sa o dobro alebo lásku. To mi na Ficovi prekáža. Ide mu len o materializmus...akoby človek nemal ducha.
Čo mal urobiť Robert Fico inak? Úlohou politikov je predsa robiť legislatívu a prijať také opatrenia, aby tu ľuďom bolo lepšie. Či sa mu to podarilo, je druhá vec.
Človek je spojená nádoba, má nielen telo, ale aj dušu. Dôležité a potrebné je každé euro, každý peceň chleba. Ale nielen z eura, pecňa chleba, z vratiek vlády za plyn žije človek. Začína sa jar. Keď sa pozrieme po krajine, koľko odpadu človek u nás po sebe zanecháva. Sme nekultúrni ľudia. Mnohé, čo máme, a ničím sme k tomu neprispeli, si nevážime. A tu ktosi príde napríklad s nápadom zadarmo vlaky... politik má byť múdry, rozumný hospodár, vidieť dopredu, nielen pre prítomný okamih a neprepadnúť moci.
Nezneužívajú politické strany kresťanskú značku? SaS má v názve solidarita, M. Kotleba hovorí: Za Boha a za národ a po voľbách ďakoval Bohu.
Sú slová, ktoré by v nás ľuďoch mali prebúdzať bázeň. Úctu, niekedy možno až po zimomriavky na tele. Pred týmito slovami treba postáť s pokorou, a nie premeniť ich na frázy a zbaviť ich života. Kresťanstvo nás pozýva k solidarite a k spolupatričnosti so všetkými ľuďmi. Nevelebí len jeden národ. Cirkev a politika sú dve odlišné veci a cirkev by mala podporovať všetko dobré v spoločnosti. Prax ukazuje, že niekedy ľudia, ktorí sú ateisti a nepokrstení, sú lepší ľudia ako katolíci. Samozrejme platí, že ak si dáte do názvu kresťanské hodnoty, snažíte sa pritiahnuť voličov. Aj Sulík má v názve sloboda a solidarita, ale myslím si, že je to len odvar. Solidarita je bratstvo, čo je kresťanský program.
Prečo bola cirkev pred voľbami ticho a „nekočírovala" témy imigrantov, či hrozby krajne pravicových strán. Nie je spoluzodpovedná za to, v akej sme situácii? Keď sa vlani blížilo referendum o rodine, Konferencia biskupov Slovenska (KBS) poslala do kostolov dva pastierske listy, teraz pred voľbami nič.
(Pozn. red.: KBS poslala vyjadrenie k voľbám až tento týždeň v pondelok. Tvrdí, že kresťanská i židovská viera je nezlučiteľná s rasizmom, antisemitizmom a výzvami na násilie. „Roztrpčenie nad problémami nesmie vydláždiť cestu radikálnym riešeniam, ktorým chýba potrebné rozlišovanie,“ reagovali v spoločnom vyhlásení predseda KBS Stanislav Zvolenský a predseda Ústredného zväzu židovských obcí Igor Rintel na volebný úspech extrémistickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko.)
Sú to rozdielne témy. Rodina je centrálnou témou kresťanstva. Tému imigrantov si žiaľ ako predvolebnú kampaň zobrali niektoré politické strany. Snažili sa v spoločnosti vyvolávať strach pred neznámym, nepoznaným, a tak si získať voličov. Bolo to veľmi pokrytecké. Na jednej strane možno bolo naozaj potrebné vstúpiť aj zo strany cirkvi do tohto zápasu. Na druhej strane ale koľkokrát dobre mienené rady či listy zo strany cirkví vyvolali v občanoch súd nad náboženstvom. Sme zvláštny národ. Niekedy, keď sa máme tešiť, niekto chce, aby sme plakali, a keď máme smútiť, je zle a máme sa smiať. V spoločnosti chýba kultúra.
Myslíte kultúru ako nedostatok morálky?
Pozrite si prírodu po zime a uvidíte koľko odpadkov ostalo po ľuďoch. Alebo vlaky zadarmo, ktoré sú zničené a devastujú sa. Chcem tým povedať, že po revolúcií sme ostali ako samorast. Áno, aj cirkev má svoju úlohu, ale sú to predovšetkým politici, ktorí mali byť prví, kto nastaví kultúrnu tvár spoločnosti. Len mne sa zdá, že aj im ide len o kariéru, moc, oligarchov a peniaze. Asi je to v živote politika potrebné, ak sa chce udržať pri moci, preto to čiastočne chápem, ale čo mi prekáža je, že si vyvesia billboardy s heslami, ale ich obsah v živote nepraktizujú. Je to pre mňa veľké pokrytectvo. Ryba smrdí od hlavy a skutočne toho majú ľudia dosť. Mne na politikoch chýba práve tento rozmer: ako politik som zodpovedný za všetkých občanov Slovenska, aký obraz a kultúru im prinášam.
Spomínate kultúru v spoločnosti. Politici ale robia pragmatické rozhodnutia, dokážu sa zašpiniť, ale morálka je asi na posledných priečkach u mnohých z nich. Ja vidím práve v otázke morálky obrovský priestor pre cirkev, ale tá sa hrá na mŕtveho chrobáka.
Je to zložité. V minulosti u nás ľudia cirkvi boli „zahnaní“ do chrámov. Len tam mohli vykonávať duchovnú činnosť. Štát mal dozor nad cirkvami. A nechcem tu rozvádzať, koľko ľudí rôznych stavov bolo komunistami pre vieru prenasledovaných. Po roku 1989 v cirkvi nastala rovnako ako v spoločnosti nová doba. Mohli sme vyjsť z kostolov, ale svet bol už niekde inde, nebolo ľahké vstúpiť do jeho toku. Musíme sa za pochodu znovu učiť porozumieť aj sami sebe, aby sme mohli pomáhať druhým. Vyžaduje to aj dôveru aj trpezlivosť.
Vy ste niečo k voľbám na kázniach povedali, ak tvrdíte, že ste dostali voľnú ruku?
Chvála a vďaka Bohu, nikto ani mňa, ani kolegov v kostole necenzuruje, či určuje, čo smieme, čo nesmieme povedať. A keď poviem za seba, vždy sa snažím biblické texty, ich hĺbku, múdrosť prerozprávať, možno až civilnou rečou poslucháčom. A áno, aj pred voľbami. Mňa sa veľmi dotýka, v akej spoločnosti a krajine žijem a v akej krajine budem žiť. To, či niečo v kostole poviem, nie je pre mňa len otázka volieb, ale často na kázniach spomínam aktuálne problémy v spoločnosti a veriacim vravím svoj názor.
Má ešte dnes cirkev morálnu autoritu?
Myslím si, že má, aj keď nám tu už vyrástli novovekí ľudia, ktorí sa už nechcú nechať vodiť za ruku ako malé deti, ktorí sú dospelí, slobodní, aj zodpovední za svoje konanie, život. Myslím, že má, aj cez rôzne kauzy, ktoré sa stali vo svete, ale aj u nás. Tie kauzy niektorým ľuďom padli aj vhod. Majú čím ospravedlniť svoj nezáujem o cirkev, chrám. Sú ale „skalní“, ktorých viera nestojí na nejakom Jožovi, Mišovi, Janovi. Možno chybou ľudí v cirkvi je to, že si dostatočne neuvedomuje, že každý človek sa učí a sme na ceste života. Nehovorím to len o veriacich, ale aj o kňazoch. Ak budeme len dogmatickí, tak človeka nepritiahneme a ľudia k nám neprídu.
Tvrdíte, že cirkev je v niektorých otázkach mimo reality a niektorí kňazi žijú v akejsi bubline a ignorujú bežné problémy ľudí ako nezamestnanosť či problémy v rodinách?
Tak som to nemyslel, ale tvrdím, že všetko je otázka vývoja a aj cirkev sa vyvíja. Kňazom sa odporúča, že si chcú pripraviť príhovor, tak by mali mať pri sebe časopisy a noviny, aby vedeli, čím spoločnosť žije a dýcha. Možno nie každý to takto samozrejme chce alebo takto vie a je to potom skôr otázka jednotlivca, ako sa dokáže priblížiť k veriacim. Ak chcem byť ale prínosom pre spoločnosť, tak nechcem žiť a hlásať len slepo Kristov program, ale chcem, aby to bolo aj pre osoh ľudí.
Najtvrdší postoj voči imigrantom zaujali krajiny V4. Slovensko patrilo v odmietaní utečencov medzi lídrov a podobne ako referendum o rodine, aj téma utečencov Slovensko rozpoltila. Stále sa ale hrdíme, že sme kresťanský národ. Je to pravda? Sme krajinou kresťanských hodnôt?
Ak budeme len hrabať k sebe a chcieť tak prežiť celý život, tak ani nemusíme žiť. Ak chcem mať zmysluplný život, tak by ma mali zaujímať aj ostatní ľudia. Ako sa majú a ako žijú. Toto sa nám zatiaľ nepodarilo. Navonok sme síce kresťanským národom, ale čo sa týka skutkov, tak tam máme ešte čo robiť.
Cirkev je inštitúcia, ktorá síce spája ľudí, ale vlani ukázala, že v otázke homosexuálov dokáže naopak ľudí rozdeliť. Nepolarizuje cirkev ľudí a nespája ich vtedy, kedy by mala?
Nemyslím si, že by aj tu cirkev ľudí rozdelila. Len zaujala a tlmočila v týchto otázkach svoj postoj. Odkedy je človek človekom a ľudia ľuďmi, nebudú za jedno aj v takto chúlostivej a intímnej téme a praxi. Aj ja som dlho videl svet čiernobielo. Až pokiaľ som nezačal počúvať príbehy ľudí. Aj homosexuálov. Ich osudy nie sú jednoduché a ľahké. Sú zaangažované do toho celé rodiny. Aj títo ľudia často trpia nielen tým, akí sú, ale aj odsúdením zvonka. Viem o ľuďoch, ktorí sa sami rozhodli „liečiť elektrošokmi“, lebo tak im to odporučili druhí. O človeku, ktorý si hasil ohorky z cigariet na nohách od členkov po kolená, mal krvavé škvrny, aby si spôsoboval bolesť vo viere, že takto sa zmení. Iní z neprijatia a odsúdenia blízkymi ľuďmi neuniesli svoj život a vzdali sa ho.
Takže táto téma je rovnako zložitá a náročná. Verím, že my ľudia sa rodíme aj z lásky do života, z Božej lásky a všetci máme právo na lásku. Mali by sme v tých základných kontúrach na to myslieť a žiť a nechať žiť. Na Slovensku neučíme k pochopeniu ich situácie, ale skôr k ich súdeniu či odsúdeniu. Možno Západ dobiehame po ekonomickej stránke, ale po stránke kultúrnej či duchovnej máme stále čo robiť. A to je úlohou aj cirkvi.
Tak mnohí kresťania ospravedlňujú svoje činy tým, že idú na spoveď a sú spokojní. Má spoveď nejaký efekt na život človeka, aby chyby neopakoval?
Áno má a veľký. Samozrejme, že záleží na prístupe každého jednotlivca k inštitúcii spovede a pokánia. Pokánie, sebareflexiu, prosiť o odpustenie a odpustiť druhému – všetci potrebujeme. V našej krajine sme si zvykli svoje vlastné chyby zakrývať tým, že útočíme na druhých. A po druhé. Stále tu hľadáme nepriateľa. Raz sú na vine utečenci, inokedy cirkev, opozícia, prezident, len nikdy nie tí, ktorí týchto vinníkov hľadajú a mali by si v prvom rade urobiť poriadok v sebe.
Na komunistický režim si mnohí pamätáme, koľko zla napáchal, zničil rodiny, príbehy a osudy miliónov ľudí – to nám už akosi vyprchalo. Naopak. K tomuto popolu sa mnohí hlásia aj dnes. Cez to všetko stále verím aj v zmŕtvychvstanie Slovenska. V snahu a odvahu statočných v tejto krajine, ktorí sa budú ďalej snažiť o pokojný, dobrý život pre všetkých jej obyvateľov.
