Kmotri slovenského futbalu

Radosť, ktorú zažívajú slovenskí futbaloví fanúšikovia pri pohľade na beh reprezentantov za loptou na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike, je celkom iná ako tá, ktorú zažívajú na domácich ligových ihriskách. Záujem o najpopulárnejší šport doma klesá. A nad vodou ho pomáhajú udržiavať iba miestni mecenáši. Tí sa sťažujú na nezáujem nielen divákov, ale aj samosprávy či reklamných partnerov.

Zlá povesť

Priemerná návštevnosť na štadiónoch v ostatnej ligovej sezóne bola 2 440 divákov na zápas, čo je druhé najhoršie číslo od vzniku samostatného Slovenska. Podobný nezáujem majú o domácu ligu televízie. A tak obchodným partnerom aj časti akcionárov klubov sa ťažšie hľadá logické zdôvodnenie, prečo do slovenského futbalu vôbec investovať.

Profesionálne kluby najvyššej ligy musia na prežitie nazbierať najmenej dva milióny eur na sezónu. A k tomu nahovoriť väčšinou mestských poslancov, aby investovali do infraštruktúry – ihrísk a štadiónov. „Reputácia futbalu na Slovensku je veľmi zlá. Je spájaný s výtržnosťami, vulgarizmom a korupciou,“ hovorí majiteľ MŠK Žilina Jozef Antošík. Dodáva, že v nižších ligových súťažiach nadobúda korupcia až neúmerné rozmery.

Časť funkcionárov sa utešuje, že s návštevnosťou to nie je také zlé, ako hovoria oficiálne čísla. Štatistiky museli trochu „modifikovať“. Podľa novej vyhlášky totiž ihriská, kde by na futbalové stretnutia prišlo viac ako dvetisíc návštevníkov, mali byť vybavené nákladným monitorovacím systémom s rozpoznávaním tvárí. A to nedokázali všetky kluby zabezpečiť.

Krívajúci marketing

„Fanúšikovia vidia zahraničný šport na obrazovkách a porovnávajú. Vytvoria si obraz, čo by mohli dostať a nedostávajú,“ vysvetľuje jeden z faktorov nezáujmu o domácu ligu člen predstavenstva FK Slovan Bratislava Vojtech Miklós.

Jedna z výkladných skríň Corgoň ligy Slovan zaznamenal oproti minulému roku tretinový prepad návštevnosti. Napriek tomu, že v sezóne získal rovnaký počet bodov ako rok predtým, keď ligu vyhral. „Pre fanúšikov je vzor Liga majstrov. No nik im nevysvetlí, že tu nedostanú Ligu majstrov, ale napríklad Slovan s Trnavou. Hrať sa bude tiež dve hodiny a padnú rovnako dva góly. Na Slovensku pracujú s futbalovým marketingom slabo kvalifikovaní ľudia,“ tvrdí V. Miklós a pripomína, že treba zmeniť pohľad na tento šport: Futbal nie je zábava pre funkcionárov a majiteľov.

Kluby nemajú na to, aby si zaplatili kvalitných odborníkov na marketing. Medzi funkcionármi sú len nadšenci a vyradení hráči, ktorým chýba skúsenosť z biznisu a vzdelanie. „Tí stále nepochopili, že na trhu je extrémny boj o konzumenta. Kým filozofia funkcionára u nás je vyhrať, na západe je uspokojiť diváka. Filozofiu, že futbal je pre diváka, sme zatiaľ nepresadili ani v Slovane,“ tvrdí V. Miklós. Divák si zas neuvedomuje, že platí vstupné tri až štyri eurá, a nie tridsať či päťdesiat ako v zahraničných ligách.

Podľa dlhodobých sledovaní sa o futbal zaujíma tridsať percent populácie. Len v okolí Bratislavy je tak šanca oslovovať cieľovú skupinu zhruba dvestotisíc ľudí. No nedarí sa to. „Divák je dlhodobo otrávený vzťahmi a nie ideálnou transparentnosťou v slovenskom futbale. Čakali sme, že po kvalifikovaní sa na majstrovstvá sveta sa atmosféra zlepší,“ hovorí prezident Únie ligových klubov Karol Belaník. Situácia sa však nezmenila. Napriek tomu, že liga sa v ostatnom ročníku navonok javila ako transparentná a čistá. Neporadilo sa vyriešiť problém konfliktných fanúšikov. A ako tvrdí šéf únie, futbalu v krajine chýba vízia, koncepcia a smerovanie: „Vládne nedôvera v domáci futbal ako produkt.“

Slovenská liga zažila viaceré transakcie, ktoré budovaniu dôvery nepomohli. Obecný futbalový klub v Ličartovciach, ktorý postúpil do najvyššej súťaže, sa následne premenoval a odsťahoval do Košíc. Z niekedy úspešnej Petržalky odišiel megasponzor. Majitelia Interu nedávno predali klub do Senice a skupina J&T po ňom získala pod kontrolu plochu štadióna na Pasienkoch. To všetko rozbíja fanúšikovskú dôveru.

„Pred piatimi rokmi chodilo na štadión sedem až osemtisíc ľudí, minulý rok, keď sme hrali o čelo tabuľky, to nebola ani polovica. Neviem si to vysvetliť inak ako nedôveru v produkt,“ hovorí rozhodujúci majiteľ Dukly Banská Bystrica Ján Kováčik.

Charita

Bez mecenášov sa zatiaľ futbal najvyššej ligy nedá udržať. Väčšina z nich sú bývalí aktívni športovci, ktorí majú radi futbal: Milan Fiľo, Ján Kováčik či Braňo Prieložný. Prečo to robia? „Futbal je stále silné marketingové médium. V regióne je to dôležité,“ tvrdí Miloslav Čurilla z MFK Ružomberok a predseda predstavenstva Mondi SCP Ružomberok. Myslí si, že klub, v ktorom len v žiackych a mládežníckych družstvách pôsobí asi päťsto detí, pomôže pri ich výchove a nastavení istých hodnôt.

„Na futbale sa zarobiť nedá. Len viac či menej prerobiť. Ak by sme to ukončili, rozčúlime aspoň päťtisíc ľudí v regióne, ktorý je pre nás dôležitý,“ hovorí M. Čurilla a pripúšťa, že mať futbalový klub je stále istá prestíž. A dosť drahá. Platiť musia približne stovku ľudí. Do infraštruktúry zainvestovali v posledných rokoch zhruba päť miliónov eur.

„Skutočne to nemá logiku, že ja Bratislavčan financujem futbal v Prešove. Platením futbalu si nepotrebujem riešiť žiadne komplexy. Beriem to tak, že som vyrástol na športe a veľa som od neho dostal. Teraz to treba vracať,“ tvrdí spolumajiteľ Tatrana Prešov B. Prieložný. Ten okrem Prešovčanov pomáha aj treťoligovému bratislavskému FC Ružinov.

Sám priznáva, že ešte sa im v klube nestalo, aby niekto sám od seba prišiel ponúknuť peniaze. Niekdajších stotisíc korún je maximálna suma, ktorú sponzor mimo okruhu majiteľov do klubu donesie. „Futbal na Slovensku je vlastne charita. Bez ľudí, ktorí dávajú do ligových klubov peniaze, by to nebolo schopné fungovať,“ hovorí.

No sám B. Prieložný hovorí, že neexistuje žiadna garancia ani odpoveď na to, dokedy ho to bude baviť. Najmä ak má mesto Prešov k futbalu macošský prístup. „Platím si za to, že mi fanúšikovia nadávajú. A časť z nich nie je ochotná zaplatiť ani dve eurá vstupné a skáču cez plot,“ pripomína s iróniou.

Súmrak profesionálov

Kluby, ktoré budú mať na svoje fungovanie ročne iba poldruha či dva milióny eur, budú môcť byť iba poloamatérske, myslí si vplyvný muž slovenského futbalu Ivan Kmotrík. „Treba rátať s tým, že na Slovensku sa udržia iba tri či štyri prestížne kluby,“ dodáva.

Krstní otcovia slovenského futbalu rozmýšľajú, ako súťaž zatraktívniť, aby pritiahla viac divákov. „Môžeme byť v krajine aj desaťkrát majstri, ale Zlaté Moravce nás nepreveria,“ hovorí I. Kmotrík. Debatovať sa začalo o federálnej futbalovej lige. Ak sa podarí dohodnúť nový model súťaže na medzinárodnej úrovni a podarí sa schéma, kde by vystupovalo šesť slovenských klubov a dvanásť českých, je šanca zvýšiť cenu ligy.

Ak sa to nepodarí, ligové futbalové kluby budú čoraz viac odkázané na mecenášov. A podľa predpokladov Jozefa Vengloša ml., ktorý sa pustil do resuscitovania klubu v bratislavskej Petržalke, Slovensko má na to, aby sa na profesionálnej úrovni udržalo štyri až šesť klubov. Ostatné budú iba poloprofesionálne.

Na Slovensku nefunguje ekonomická schéma, ktorá platí v zahraničí, kde sa príjmy klubov delia na tretiny: zo vstupného, z reklamných a marketingových práv a iba tretinu pridávajú sponzori. I. Komotrík tvrdí, že do miestnej ligy musí deväťdesiat percent potrebných peňazí priniesť majiteľ klubu a jeho spriaznené firmy.

Pomáha pivo

Zatiaľ najsilnejším oficiálnym partnerom slovenského futbalu je holandský Heineken. K číslam, koľko dáva do futbalu za to, že liga nesie značku jedného z jeho pív, sa vyjadrovať nechce. Podľa zistení TRENDU býval ročný príspevok na úrovni 850-tisíc eur. „Na budúci rok sa nám končí kontrakt. Máme predbežný záujem v ňom pokračovať,“ tvrdí šéfka slovenského Heinekenu Door Plantenga. Pripúšťa, že imidž ligy nie je taký, ako by mohol byť. Heineken je však spokojný, lebo pivo Corgoň z regionálnej značky pretlačili na celoslovenskú.

Riaditeľka Heinekenu odráža kritiku, že to, čo platia za značku najvyššej ligovej súťaže, je málo: „Musíme porovnávať. STV nie je CNN a ani Corgoň liga nie je Bundesliga. Návšteva slovenských zápasov je biedna.“ Hlavnému sponzorovi ligy sa navyše nepáči atmosféra na štadiónoch, pri ktorej sa boja na zápasy chodiť rodiny s deťmi. Necítia sa tam bezpečne. Pripúšťa, že zmena si vyžiada veľa času.

Aj peniaze Heinekenu momentálne tečú cez marketingového partnera Slovenského futbalového zväzu, nemeckú spoločnosť UFA Sports z mediálneho konglomerátu Bertelsmann. UFA prebrala marketingové zastupovanie po firme Športprogress. Zaviazala sa ligovému futbalu každoročne dodať milión eur. Aj v prípade, že odskočí hlavný partner. Marketingový manažér UFA Sports Boris Šimonič priznáva, že problémom sa stáva nezáujem divákov. Petržalka či Košice mali minulú sezónu priemerne po 400 – 500 divákov. Sledovanosť zápasov na športovom televíznom kanáli STV3 bola zanedbateľná.

Slovenské ligové kluby sú zo spolupráce nervózne. Zatiaľ od UFA Sports nevideli peniaze za minuloročnú sezónu. Tá ich síce poslala futbalovému zväzu, ale ten ich akosi zabudol posunúť ďalej. Únia ligových klubov sa snaží veci zmeniť. A dohodnúť nové pravidlá, ako by mali peniaze od sponzorov chodiť. „Chceme jasné zmluvy, s jasnými definíciami a pravidlami,“ hovorí prezident únie K. Belaník. Z klubov cítiť výstrahy, že ak sa so zväzom na pravidlách delenia sponzorských peňazí nedohodnú, najbližšia liga sa nemusí začať načas.

Biznis s hráčmi

Keďže peňazí v slovenských kluboch je nedostatok, sú niekedy odkázané na predaje dobrých hráčov. Napríklad Dubnica nad Váhom, ktorej chýba bohatý ochranca, žije práve z predajov. „Aby sme prežili, potrebujeme ročne zinkasovať približne 800-tisíc eur. A nie je to jednoduché,“ hovorí šéf klubu Ivan Nemečkay. Minulú ligovú sezónu predali desať hráčov. Za ostatných päť rokov to bolo 28. Pritom sa už predávajú nielen tí najlepší, ale aj priemerní. V Dubnici sa tak zmierili s tým, že ak chcú prežiť, nikdy nebudú hrať na špici. „Náš úspech je, že sme bez dlhov,“ pripomína I. Nemečkay. Dubnica si postavila model na výchove mladých futbalistov, ktorých môže pretláčať vyššie. V mládežníckych prípravkách má tristo hráčov. „Tiež hľadáme partnera. My zatiaľ nemôžeme nakupovať kvalitných hráčov. Na to nám nik nepožičia,“ pridáva skúsenosti šéf klubu.

„Prestupy bývali významnou položkou. No aj tu doľahla kríza,“ hovorí o obchode s hráčmi K. Belaník. Aj v západoeurópskych kluboch manažéri obmedzili rozpočty na transakcie. Trh s kvalitnými hráčmi, ktorí dokážu generovať peniaze predajmi do zahraničia, sa však môže tak či tak zužovať. Agenti obiehajú Slovensko a do zahraničných futbalových akadémií ťahajú už veľmi mladých hráčov. Presviedčajú rodičov štrnásťročných chlapcov. „Musíme vytvoriť lepšie podmienky pre talenty a presvedčiť rodičov, že je dôležité, aby chlapci dozrievali doma a v rodinách,“ načrtáva stratégiu K. Belaník.

Štát klubom na výchovu mládeže prispieva. Vlani dostali na talenty 699-tisíc eur. Neujde sa všetkým. Najmä vo veľkých mestách je málo klubov, kde by deti mohli kvalitne vyrastať pod vedením certifikovaných trénerov. „Mesto namiesto toho, aby nám pomohlo, od nás vyberá peniaze. Mestská firma pýta tisíc eur mesačne za ihrisko,“ hovorí daňový poradca a čerstvý politik Jozef Mihál. Ten sa podujal udržať značku futbalového klubu Inter Bratislava a naštartovať pod ňou mládežnícky futbal. Na Corgoň ligu sa peniaze zohnať nedali. V klube majú dvesto detí. „Ročne potrebujeme stotisíc eur, na platy trénerov, ihriská,“ hovorí J. Mihál. Pomohli stavebné sporiteľne, rodičia. No pripúšťa, že polovicu rozpočtu zaplatil z vlastného vrecka. A tak sa fakticky tiež stal minimecenášom futbalu.

Chmúrna vyhliadka

Ani najúspešnejší klub minuloročnej ligovej sezóny MŠK Žilina sa nezaobišiel bez hráčskeho biznisu. V minuloročnej sezóne predal hráčov za 1,6 milióna eur. A do nákupov vrazil 400-tisíc. Bez takýchto transakcií by mal klub problém, ročne potrebuje na prevádzku 3,5 milióna eur. Necelý milión vykryjú vstupenky a reklamné práva. Závislosť od majiteľov je však stále veľká.

Prečo investuje J. Antošík do futbalu? „Pre mňa je to skôr vec zodpovednosti k ľuďom a prostrediu, v ktorom som začal pred pätnástimi rokmi pomáhať pri konsolidácii žilinského futbalu. Futbal je mojím najobľúbenejším športom. No na Slovensku má ďaleko od biznisu.“ Aj J. Antošík sa sťažuje na dlhodobý nezáujem o futbal v Žiline, naznačuje napríklad nespokojnosť s nezáujmom miestnej automobilky o sponzoring. Budúcnosť nevidí ružovo. Pokiaľ sa podľa neho ligový futbal bude uberať podobným smerom ako doteraz, tak jeho úroveň bude čoraz nižšia, a to hlavne pre nezáujem divákov. „Kvalitatívnu zmenu môže priniesť len dlhodobá nadnárodná súťaž. Slovensko nemá demografické a ani ekonomické podmienky na kvalitnú dlhodobú súťaž porovnateľnú napríklad s Poľskom,“ dodáva.