Byť Čechom v centre Európskej únie nie je v poslednom období príliš jednoduché. Ak ktokoľvek pokladal Poľsko za toho, kto robí ťažkosti v čase vlády dvojčiat Kaczynských, v porovnaní so súčasným Českom toto označenie značne viazne. Na vine nie je nik iný než český prezident Václav Klaus, ktorý nielenže stále nepodpísal Lisabonskú zmluvu, ale minulý týždeň prišiel s novou podmienkou. Ak si českí diplomati či českí novinári mysleli, že si po náročnom predsedníctve aspoň trochu odpočinú v bežnej únijnej prevádzke, mýlili sa.
V. Klaus síce zmluvu podpísať v súčasnosti nemôže, pretože musí počkať až na verdikt Ústavného súdu, ale sám tak vraj ani neurobí, kým EÚ k zmluve nepripojí ubezpečenie, že Listina základných práv a slobôd, na ktorú únijný dokument odkazuje, neohrozí platnosť tzv. Benešových dekrétov. Požiadavka je o to prekvapivejšia, že prezident s ňou prišiel takpovediac dva roky po podpise zmluvy. Podľa českej ústavy pritom práve prezident vyjednáva medzinárodné zmluvy a mal tak veľa možností urobiť v uplynulých rokoch.
Súčasné Klausovo správanie skôr nahráva úvahám o úmyselnom zdržiavaní a znova tak oživuje teórie, že podpis bude odďaľovať tak dlho, kým konzervatívci nevyhrajú v britských voľbách a nevyhlásia o „Lisabone“ referendum. Paradoxne by tak prezident, ktorý sa vo svojich prejavoch rád bije o národné záujmy, uprednostnil záujmy inej krajiny.
Každá minca má však dve strany. Posledný vývoj ukazuje, že keď Európskej únii tečie do topánok, neváhajú jej politici prichádzať s nápadmi, ktoré majú s demokraciou naozaj veľmi málo spoločné. Hoci sa zdá, že Klausovu požiadavku, akokoľvek oprávnenú či neoprávnenú, je veľmi ťažké splniť, nie je to tak úplne pravda. Únia má s úpravami zmlúv veľké skúsenosti, čo dokazujú aj nedávno prijaté záruky, ktoré pomohli v Írsku Lisabonskú zmluvu schváliť v opakovanom referende.
Francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner sa krátko po vznesení požiadavky V. Klausa nechal počuť, že na ďalšie doplnenie či úpravy zmluvy jeho krajina nepristúpi. Ak by stávkové kancelárie vypísali kurz na to, či Francúzi na požiadavky českého prezidenta pristúpia alebo nie, odporúčam staviť si na prvú možnosť. Triumfy v ruke totiž nedrží B. Kouchner ani prezident Nicolas Sarkozy, ale práve V. Klaus. Zopakujme: EÚ nemá žiadnu legálnu možnosť, ako českého prezidenta donútiť k podpisu, a všetky ďalšie možnosti vrátane prípadného vylúčenia Česka z únie, o čom špekulovali britské noviny Sunday Times, sa pohybujú čisto v teoretickej rovine.
V. Klaus si zrejme dobre uvedomuje, že drží v rohu celú európsku dvadsaťsedmičku, ale zároveň nemá prakticky inú možnosť, ako zmluvu podpísať. Česko totiž nie je Spojenými štátmi či Francúzskom, kde je prezident v nadnesenom zmysle slova absolútnym vládcom a mal by rešpektovať vôľu parlamentu, ktorý reformný dokument EÚ bez problémov ústavnou väčšinou schválil. Na jednej strane tak stojí V. Klaus, ktorý sa snaží zachovať si tvár pred finálnym podpisom Lisabonskej zmluvy a na druhej strane únijní politici a zástancovia hlbšej integrácie, ktorí by len neradi kapitulovali pred otcom všetkých euroskeptikov.
Scenár budúcich dní, týždňov a mesiacov sa pritom dá načrtnúť s pomerne veľkou šancou na úspech. V. Klaus českej vláde predostrie svoje predstavy, premiér Jan Fischer ich pre zmenu predstaví v Bruseli, načo sa strhne bitka o podobu prípadných českých záruk. Nakoniec pravdepodobne zvíťazí variant takzvanej medzivládnej zmluvy, ktorý je právne záväzný, ale zároveň by nevyžadoval, aby musela byť Lisabonská zmluva ratifikovaná znova v každom členskom štáte. Dá sa čakať boj o jeho formuláciu a trocha hrozieb na českú adresu, ale nakoniec s ním vysloví súhlas celá únia. Nie je vylúčené, že by sa tak mohlo stať už na októbrovom summite EÚ.
Príliš údivu by nevzbudil ani variant mimoriadneho únijného summitu, ktorý by sa točil okolo Česka a najmä okolo českého prezidenta. Bude veľmi zaujímavé sledovať, či V. Klaus počas tohto obdobia do Bruselu zavíta. Naskytla by sa mu totiž jedinečná šanca, ako sa zviditeľniť vo všetkých médiách sveta a predniesť pritom pár korenistých poznámok na adresu EÚ. Podobnému predstaveniu bol svet svedkom už počas českého predsedníctva, keď V. Klaus vzbudil značný rozruch v Európskom parlamente. Osobne sa prikláňam k tomu, že otec českej transformácie si podobnú príležitosť nenechá ujsť. Také príležitosti sa totiž príliš často neopakujú.
Český prezident si môže byť stopercentne istý, že by mu podobná „šou“ vyniesla opovrhnutie za hranicami Českej republiky, ale o toto publikum V. Klaus nehrá. Jeho poslucháči sa nachádzajú doma a vzhľadom na znalosti českých pomerov si dovolím tvrdiť, že jeho podpora by mohla byť rekordná za posledné obdobie. Ak si totiž Česi niečo cenia, je to stálosť názorov, či už za sebou dotyčný zanecháva spálené mosty alebo nie.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
