Fabien Gaglio bol prototypom dobre oblečeného krásavca z finančného sveta s opálenou pokožkou, veľkými očami orieškovej farby a krkom vždy mierne nakloneným na jednu stranu, akoby hovoril do neviditeľného telefónu. Čo je však zaujímavejšie, mal talent na prilákanie klientov (a ich peňazí), ktorých pravidelne upokojoval, že ich investované prostriedky stále rastú.
„Fabien Gaglio klamal každý deň 15 rokov,“ tvrdí kalifornská podnikateľka, ktorá jemu a jeho švajčiarskej spoločnosti dôverovala a ktorú okradol o 20 miliónov dolárov.
F. Gaglio založil vlastnú Ponziho schému, vďaka ktorej sa na úkor peňazí bohatých klientov, od ázijských podnikateľov cez obete z Talianska či Ruska až po amerických technologických vizionárov, obohatil o 100 miliónov dolárov. Peniaze jedného klienta používal na vyplácanie peňazí druhému klientovi.
K podvodu sa priznal francúzskym úradom, ktorým opísal viaceré podrobnosti a dodal, že z peňazí klientov mu nič nezostalo. Prípadom sa súdy zaoberajú už pár rokov. Vidina spravodlivosti je pre jeho obete čoraz vzdialenejšou realitou.
Priznanie malo za následok mimoriadne ľahký trest a jeho prípad, ktorý však zďaleka nie je najväčším podvodom v oblasti, ukázal, ako jednoducho sa dá európsky systém trestného súdnictva obísť a že finanční kriminálnici sú sofistikovanejší ako vládne agentúry, ktoré ich majú kontrolovať.
Koľko nastrčených spoločností vytvoril, ako si priznanie vopred naplánoval a predvídal následné dianie, či na celý „projekt“ stačil sám a prečo si jeho „podnikateľský výkon“ zasluhuje obdiv, vysvetľuje článok agentúry Bloomberg, podľa ktorej vďaka rafinovaným okľukám v systéme a kriminálnej šikovnosti teraz žije v luxuse kdesi na Francúzskej riviére.
Zdroj: SITA / AP
Vedecký trapas
Pre výskumníkov niet horšieho nedocenenia než to, že ich výskum, štúdiu, analýzu či prácu nikto necitoval. Oliver Smithies, genetik a nositeľ Nobelovej ceny, raz študentom v roku 2014 povedal, že jeho práca o meraní osmotického tlaku, publikovaná ešte v roku 1953, nebola nikdy citovaná. Ukázalo sa, že to nie je pravda a desať rokov od jej vydania na ňu odkazovalo deväť článkov.
Tento príklad však odhaľuje azda najväčší strach publikujúceho vedca. Byť čo najviac citovaný je všeobecne uznávané meradlo akademického vplyvu, ktoré ukazuje, ako je práca dôležitá pre spoločnosť a užitočná pre ďalšie budúce práce.
Nikdy necitovaná vedecká literatúra je aj napriek rozšírenému strachu výskumníkov skôr výnimkou. Rôzne analýzy ukazujú, že len na menej ako desať percent vedeckých prác sa nikto ďalej neodvoláva. Reálne číslo môže byť aj menšie, keďže veľké množstvo prác je citovaných aj bez vedomia autora a získať presné hodnoty je prakticky nemožné.
Portál Nature, ktorý vo svojom článku túto problematiku rozsiahle analyzuje, ďalej tvrdí, že práce vedcov z Číny, Indie či Ruska sú ignorované viac ako tie, ktoré sú napísané americkými či európskymi výskumníkmi.
Učebnice, učebnica, kniha, škola, sklad kníh. Zdroj: flickr.com/Rob Wall
Generácia neistoty
O mileniáloch ste už počuli. O generácii ľudí, ktorá sa narodila medzi rokmi 1982 až 2004, sa toho napísalo veľa. Štatistiky hovoria, že mnohí z nich žijú v pokročilom veku stále s rodičmi, odďaľujú manželstvo s partnerom, o vlastnom dome či byte uvažujú veľmi neskoro a o vlastných deťoch počuť nechcú viac ako ktorákoľvek predchádzajúca generácia. Míňajú čas a peniaze na veci, ktoré nepotrebujú, vo všeobecnosti ich považujú za lenivejšiu generáciu závislú od slúchadiel a smartfónu.
35-ročný autor skutočne dlhého článku na portáli Huffington Post, ktorý sa sám považuje za mileniála, však tvrdí, že ako všetky predsudky, aj tie smerom k jeho generácii sú značne skreslené. Okrem toho zdôrazňuje, že globálne prostredie, v ktorom mileniáli žijú, je horšie, ako si väčšina ľudí uvedomuje, a že ako vôbec prvá generácia v modernej histórii môže skončiť chudobnejšia ako ich rodičia.
Slovo, ktoré ich spoločne definuje, je neistota, píše v článku Prečo mileniáli čelia najdesivejšej finančnej budúcnosti zo všetkých generácií od čias Veľkej hospodárskej krízy, kde analyzuje svoju nelichotivú budúcnosť z hľadiska sociálneho zabezpečenia, školstva, zdravotníctva, bývania, blahobytu a ďalších iných rozmerov.
Zároveň ide o jeden z graficky najzaujímavejšie spracovaných textov za minulý rok vôbec. Pri čítaní textu vás sprevádza „pixelový“ dizajn akoby z arkádových hier z 80. a 90. rokov, hravé minipríbehy a iné kreatívne vsuvky.
Mládež, smartfóny, socializácia Zdroj: SITA / AP
Na čo je im Grónsko?
Krátko po druhej svetovej vojne chceli Spojené štáty americké kúpiť Grónsko. Dánsku vtedy ponúkli 100 miliónov dolárov, škandinávska krajina však ponuku odmietla. Americké dôvody nákupu boli jasné – Grónsko bolo pre USA ideálne miesto na inštalovanie protiruských vojenských zariadení a radarov rýchleho zamerania, ako aj na vybudovanie leteckej základne pre jadrové bombardéry.
Na druhej strane, dôvod, prečo Dánsko nechcelo Grónsko predať, bol už jasný menej. Autor na blogu Gwern.net sa nad tým hlboko zamyslel a prišiel na to, že z finančného hľadiska bolo odmietnutie štedrej americkej ponuky zlým rozhodnutím.
Ponuka 100 miliónov dolárov v roku 1946 by v prepočte napríklad na rok 2011 predstavovala sumu takmer miliardy dolárov, čo pre takú malú krajinu ako Dánsko nie je zanedbateľné. Ak by Dánsko všetky tieto peniaze za predaný zamrznutý ostrov vtedy hneď rozumne investovalo, výnos by rokmi ďaleko presiahol celkový hospodársky prínos Grónska pre Dánsko.
Grónsko je chudobná krajina, ktorá nedisponuje žiadnym rozprávkovým bohatstvom a ktorú musia Dáni ešte aj rôznymi spôsobmi dotovať. Má dobrú strategickú polohu a ide zároveň o najväčší ostrov na svete, to však podľa autora blogu nevysvetľuje ich neochvejnú zaľúbenosť.
Odvolávajúc sa na slová niekdajšieho dánskeho premiéra z roku 1948, tvrdí, že vlastníctvo Grónska azda nie je ničím iným ako len vecou symboliky a pýchy národa.
Grónsko, mesto Nuuk Zdroj: SITA / AP
Skoro mŕtvy jazyk
Luxemburčina je od roku 2010 na zozname ohrozených jazykov UNESCO. Podľa údajov z toho roku ňou dokázalo rozprávať na celom svete okolo 400-tisíc ľudí. Jazyk, ktorý sa postupne vyvinul z nárečia nemeckého jazyka do štandardizovaného variantu, sa od nemčiny v súčasnosti už značne líši.
Do roku 1984 nebol v Luxembursku uznaný ani ako úradný jazyk a mimo tejto krajiny sa takmer vôbec nepoužíva. Z približne polmiliónového obyvateľstva tvoria takmer polovicu cudzinci, v Luxembursku sa teda dá žiť aj bez toho, aby človek ovládal luxemburčinu, podotýka britský portál The Guardian. Pre cudzincov je omnoho výhodnejšie používať francúzštinu alebo nemčinu, ktoré taktiež patria k úradným jazykom, či angličtinu.
Jazyk tohto západoeurópskeho veľkovojvodstva by však mal v nasledujúcich rokoch zažiť renesanciu. Status luxemburčiny chce najnovšie posilniť tamojšia vláda, ktorá zostavila 40-bodový akčný plán.
Pomocou neho chce jazyk popularizovať v školách, knižniciach či úradoch. Luxembursko taktiež plánuje zažiadať európske inštitúcie, aby jazyk zaradili do zoznamu viac ako 20 oficiálnych jazykov Únie, hoci by išlo len o symbolický krok.
Zdroj: SITA / AP
