Zdroj: SITA
Zákulisie filmového priemyslu pre TREND.sk priblížil Tomáš Drobný z distribučnej spoločnosti Continental film a spoločnosti Cinemax, ktorá prevádzkuje najväčšiu sieť kín na Slovensku.
Zájdete si občas do kina alebo vám kontakt s filmami bohato postačuje v práci?
Filmy milujem a snažím sa chodiť do kina tak často, ako mi to pracovné povinnosti dovoľujú. Ako sa vraví, obuvníkove deti chodia bosé, aj ja sa do kina dostanem pracovne síce veľmi často, ale nikdy nemám čas pozrieť si a najmä užiť si film tak, ako sa patrí.
Uprednostňujete slovensko-českú alebo skôr americkú produkciu?
Som fanúšikom dobrej kinematografie. Chodím skoro na všetko, kde ma nezabije už upútavka, trailer, lebo mám rád kino ako spôsob trávenia voľného času. Ale osobne preferujem kvalitné filmy. A tu je môj apetít takmer neohraničený. Kvalitným filmom viem „nazvať“ rozprávku aj horor, film z Hollywoodu alebo aj spoza hraníc.
Na Slovensku podľa mňa vzniká žalostne málo dobrých filmov. Na druhej strane verím, že svitá na lepšiu budúcnosť. Aj toto je dôvod, prečo sa ako spoločnosť plánujeme pustiť v blízkej budúcnosti aj do koprodukcie a produkcie filmov.
Pri pohľade na program slovenských kín vidno v zozname prevažne americké filmy. Kiná im vyhradzujú viac priestoru ako filmom z iných krajín. Naozaj chce priemerný slovenský divák pozerať najmä americkú tvorbu?
Kiná sa snažia robiť najatraktívnejší program, aký je možný. A to doslova. Program sa zostavuje každý týždeň a je to niekedy skutočne alchýmia, pričom základom pre dobrý program sú vždy očakávania a výsledky. Máme tím profesionálov, ktorí sa venujú len programu. Pravidelne vyhodnocujú filmy, ale aj konkrétne predstavenia, niekedy pozerajú do pomyselnej krištáľovej gule.
Odpoveď je teda áno, kiná hrajú de facto to, na čo ľudia chcú chodiť. Aj tie najmenšie kiná, hovorím o moderných viacsálových kinách, majú viac ako tisíc metrov štvorcových, veľa pracovníkov na každej zmene, nespočetnú spotrebu energie a materiálu a, samozrejme, obrovské náklady na technológiu – jednoducho si nemôžeme dovoliť hrať niečo, na čo ľudia chodiť nechcú.
Nemáme šancu rozlišovať pôvod filmu. My lokálnej tvorbe stále veríme, a keď ide do kina dobrý slovenský alebo český film, nasadíme ho aj lepšie ako americký. Pochopiteľne, nie každý americký film má garantované to najväčšie nasadenie. Vskutku je všetko len o potenciáli titulu, nie o krajine pôvodu.
Existujú kvalitné nezávislé európske filmy, severská kinematografia je na vzostupe, všeobecne si ľudia pochvaľujú aj čínsku a japonskú tvorbu. Viete si vysvetliť, prečo nemáme chuť na inú tvorbu vo väčšom meradle?
Otázka neznie, prečo ľudia nemajú chuť, ale prečo ich je tak málo. Vždy je to skutočne o tom, čo ľudia chcú. Stretávame sa s názormi, že nehráme to či ono, ale nedá sa hrať pre jednotlivcov. Venujeme sa okrem bežnej mainstreamovej kinematografie aj náročným projektom, ako je Artmax, kde hráme to najlepšie z celého sveta. Je to na eventovej báze, teda raz do týždňa a nie v bežnom hracom profile – tento obsah je podľa našich skúseností pre úzku cieľovú skupinu, bol by pre nás komerčný nezmysel hrať ho na plný profil, teda sedem dní v týždni.
Filmy v Artmaxe sú aj lacnejšie, aby boli ešte prístupnejšie. Eventovému kinu venujeme stále viac, robíme aj priame prenosy a záznamy z baletov a opier, koncertov, rôzne športové prenosy a neustále hľadáme nové veci, aby sme ľudí učili nevnímať kino len ako priestor, kde sa púšťajú filmy. Chceme, aby sa do kina chodilo tak ako na „západe“, kde ľudia chodia do kina a program si vyberajú na mieste. A darí sa nám to pomaly otáčať z toho starého modelu, idem len na film, ktorý chcem vidieť.
Je slabý záujem o ne-maistreamovú kinematografiu chyba nedostatočnej reklamy?
Áno aj. Ale ako vravím, je to trošku „sliepka – vajce“ téma. Na jednej strane takmer na takýto film nemáte kam ísť a keď taký film v kinách je, ľudia naň neprídu, lebo sa dá len málo investovať do kampane, nakoľko očakávania a potenciál sú nízke.
Ako to vidíte s produkciou a propagáciou slovenských filmov? Po relatívne úspešnom Kandidátovi to vyzerá, že naša tvorba môže prilákať do kín aj širšie masy.
Rozhodne súhlasím a okrem toho som optimista. Verím, že máme dostatok šikovných ľudí. Len vnímam, že naši mladí tvorcovia akoby viac potrebovali to najlepšie technické vybavenie, no tak trochu zabúdajú na príbeh a emócie, ktoré má film vyvolať. Nevedia často pracovať s hercami a nejdú do hĺbky. Zdá sa mi, že vždy, keď sa niečo nepodarí, je problém v peniazoch. Tí starší si zasa volia len ťažšie témy a idú na istotu, aby získali financovanie. Finálny výsledok, teda návštevnosť, ide bokom.
Kandidát je fantastický príklad dobrého nastavenia projektu ako celku. Dôležité je tiež povedať, že vznikol s relatívne nízkym rozpočtom a kvalita spracovania bola na svetovej úrovni, čiže v peniazoch rozhodne problém nie je. Výborný scenár, už kniha samotná, výborný tím ľudí, ktorí stáli za filmom, správne načasovanie, reklamná kampaň aj distribúcia... náhodou sme ho distribuovali my. A napriek tomu, že bolo všetko spravené správne, ak sa stali chyby, boli to naozaj len drobnosti, návštevnosť mohla byť ešte lepšia, lebo ten film na to mal – prilákali sme viac ako 80-tisíc divákov.
Ale našťastie Kandidát nie je jediná svetlá výnimka. Takýchto filmov bolo v minulosti viac. A keď sa pozriem do budúcnosti, môžem s potešením oznámiť, že atraktívnych filmov máme na stole viac na budúci rok. Som rád, že vznikali aj filmy ako Bratislavafilm či Lóve, ktoré priniesli do kina aj mladšieho diváka. A to „len“ svojou prirodzenosťou. Úprimne, nie je to výkvet kinematografie, remeselne výborné, myslím skôr na ľahší žáner, ktorý môže hneď viesť u neprajníkov k spochybneniu mojej myšlienky, ale je to niečo, čo v každej krajine vznikať musí a u nás veľmi dlho chýbalo – filmy pre mladých ľudí, ktorí sú chrbtovou kosťou návštevnosti kín.
U nás točíme len drámy, psychologické, sociologické, drámy časov nedávno minulých... A to je zásadný problém. Ľudia majú dosť trápenia v každodennom živote a kino, akákoľvek forma kultúry či zábavy, má slúžiť na odreagovanie – potrebujú uniknúť z každodennej reality.
Predpokladáme, že ako pre distribútora je pre vás istejšie investovať do marketingu amerických filmov.
Nejde o to, či je to americký, mexický, bulharský alebo slovenský film. Ide o odhadnutie jeho potenciálu. Sme závislí len na tom, čo zarobíme. A naše rozpočty sú kontrolované a schvaľované štúdiami, producentmi a podobne. Máme často debaty, najmä so slovenskými producentmi a režisérmi, prečo nespravíme väčšiu kampaň. Väčšinou sa ale zhodneme a ukáže sa, že sme mali pravdu. Suma určená na kampaň sa vždy odráža od odhadu počtu návštevníkov, teda od potenciálu filmu.
Robíme aj množstvo projektov, na ktorých vieme, že ideme do straty, ale máme potrebu ľudom spolu s autormi niečo povedať. Napríklad minuloročný film Šmejdi, s ktorým sme dosiahli aj zmenu legislatívy. Veľmi silný príbeh, ktorý však videlo nie veľa ľudí, približne 4-tisíc divákov. Ale vlna a cielená kampaň na médiá mali veľmi podobný efekt a film sa ešte aj v súčasnosti premieta v rôznych domovoch dôchodcov a na iných miestach.
Ak sa vrátime k mainstreamu, hlavným zdrojom zostáva Amerika. Čo všetko sa musí zariadiť, vybaviť, aby ste vôbec dostali hollywoodsky trhák na slovenské plátna?
Veľmi komplexná otázka. Rozdeľme ju na dve. Tá prvá je, ako dostať film na Slovensko. Tu existujú v zásade tri modely – mať licenčnú zmluvu, kupovať filmy na marketoch alebo robiť subdistribúciu. My pracujeme so všetkými troma modelmi. Každý je iný, každý má plusy aj mínusy.
To, čo je určite atraktívnejšie, je druhá otázka, a teda čo všetko musíme spraviť, aby sa na Slovensku mohol premietať. Tieto otázky sa riešia od vyššie spomínaného modelu. Ide totiž o to, že napríklad zo štúdia dostanete automaticky všetky potrebné podklady na základe licenčnej zmluvy a musíte ich adaptovať. Od filmových titulkov či dabingu až po plagát.
Pri nákupe filmov, subdistribúcii alebo distribúcii lokálnych filmov si musíte dohodnúť, čo všetko chcete kúpiť. Veľmi prezieravo agenti predajú film, ale distribútor si následne musí kupovať napríklad screener filmu, teda film v originálnom znení zabezpečený proti kopírovaniu, aby mohli spraviť dobrý preklad. Musí sa kúpiť plagát, darčekové predmety, respektíve licencia na používanie materiálov. Už sme vytvárali aj kompletne nový vizuál filmu. Vždy je to o dohode a tom, či sa vám materiály páčia, alebo nie. Vždy sa dá niečo urobiť lepšie, najmä pri menších filmoch sa menia plagáty podľa krajiny, čo je pri štúdiách takmer nemožné.
Aby som to dal do nejakého procesu z pohľadu distribútora: Máte film. Musíte mu nájsť dobré umiestnenie, teda stanoviť ten správny dátum premiéry, to znamená, čo najskôr je to možné. Následne idete riešiť upútavku, aby ste mohli robiť tú najdôležitejšiu časť reklamnej kampane – púšťať ukážku filmu v kine, teda cieľovej skupine.
Potom, bez poradia, potrebujete spraviť množstvo ďalších materiálov. Počítame s tým, že máte od producenta všetko, čo potrebujete. Pripravíte distribučný list, čo je akýsi rodný list filmu, potom plagát, uviesť správne všetky informácie. Pripravíte stratégiu uvedenia, idete zháňať partnerov, plánujete reklamnú kampaň, vymýšľate špeciálne aktivity pre divákov a všetko spustíte približne jeden až tri mesiace pred premiérou filmu. Každý krok je veľmi dôležitý. Všetko sa celkom komplikovane schvaľuje, pretože všetko podlieha autorským právam.
Stávajú sa situácie, kedy sa s konkurenciou jednoducho o práva k filmu musíte „pobiť“? Alebo máte filmový rybníček rozdelený?
Historicky vznikli všetky relevantné distribučné spoločnosti z jednej, tou bola Interama. Robila distribúciu všetkého, čo k nám prišlo, aj teda všetkých šiestich takzvaných „major“ štúdií – Disney, Paramount, Universal, Fox, Sony a Warner Bros. Títo sa postupne rozdelili medzi vtedajších pracovníkov a začali vznikať rôzne iné spoločnosti venujúce sa nezávislým filmom.
V súčasnosti sú hlavnými slovenskými hráčmi Barracuda movie, ktorá preberá filmy zo štúdií Paramount, Universal a Fox, Ita film má Sony, Satur Enterteinment spolupracuje s Disney a my, Continental film, distribuujeme filmy od Warner Bros. a množstvo nezávislých filmov. Hlavná časť „rybníčka“ je teda rozdelená, delia sa najmä nezávislé filmy z celého sveta a lokálna produkcia. Konkurenčné prostredie je z pohľadu trhu to najlepšie. A sme radi, že konkurenciu máme naozaj dobrú, núti nás to robiť veci lepšie a efektívnejšie.
V súčasnosti tvoria zvláštnu kategóriu komiksové filmy so superhrdinami, s ktorými sa roztrhlo vrece. Kiná ich držia v programoch dlhšie ako 3-4 mesiace, sprevádzajú ich rozsiahle kampane a 3D býva pri nich „povinnosťou“. Vidíte tu aj vy dlhodobý potenciál?
Celý komiksový svet zažíva akúsi renesanciu. My distribuujeme všetky komiksy z dielne DC Comics – Superman, Batman, Green Lantern – ktoré majú exkluzivitu so štúdiom Warner Bros. Práve Batman v podaní režiséra Christophera Nolana dosiahol komiksový vrchol. Jeho Temný rytier sa stal najlepším filmom všetkých čias, vo výsledkoch nezaostával a na pár mesiacov sa stal filmom s najväčším otváracím víkendom všetkých čias.
Potom je tu Marvel, hlavný konkurent DC Comics, ktorého filmy sú však tak nejako „porozhadzované“ po viacerých štúdiách. Niečo robí Disney, napríklad Avengers, Iron Man, Sony robí Spider Mana, niečo myslím aj Paramount.
Z hľadiska komerčného sú to však v našich končinách „len“ úspešné filmy. Nefungujú na naše obecenstvo tak ako v USA alebo západnej Európe. Kým v USA spomínaný Temný rytier alebo neskôr Avengers doslova trhali rekordy, u nás historické rebríčky ostali nedotknuté. Napríklad Avengers navštívilo na Slovensku približne 57-tisíc divákov a Vzostup Temného rytiera o niečo viac ako 90-tisíc.
V ktorom momente si môžete otvoriť ono povestné šampanské a oslavovať?
Záleží od filmu, od jeho očakávaní, od jeho ceny... Hranica úspešnosti je iná pri Hobitovi a iná pri malom filme, napríklad aj zo Slovenska. Máme radosť aj z tých malých víťazstiev.
Ide o výnimočné situácie? Musíte len jednoducho čakať na zaručené hity, akými boli kedysi napríklad Harry Potter či Titanic?
To nie. Kino ako také sa stáva stále atraktívnejším a láka stále viac a viac divákov. Teda väčšina filmov začína mať dobré výsledky. Ale ak sa dobre pamätám, my sme šampanské otvárali naposledy asi minulý rok so záverečnou časťou trilógie Vo štvorici po opici, ktorá v USA prepadla a u nás sme z trojky s takmer 120-tisíc divákmi spravili najnavštevovanejšiu časť série.
Rok 2013 bol relatívne priemerný rok. Žiadny film nebol vyslovene blockbusterom, ale na druhú stranu má omnoho viac filmov veľmi dobré výsledky.
Kedysi bývali kiná aj na malých dedinách, ľudia ich navštevovali častejšie. Neskôr nastal útlm a kiná mali problém vôbec vyžiť. V súčasnosti to vyzerá tak, že kino-biznis sa opäť podarilo rozprúdiť, ale stále to nie je ono. Čím si vysvetľujete tento útlm? Môže za to internet a pirátske sťahovanie?
Komplikovaná otázka. Dôležité je povedať, že v bývalom režime bolo kino chápané ako nástroj propagandy, a teda sa oň samospráva, ale aj štát patrične staral. Po revolúcii začali kiná zanikať, pretože na ne bolo treba doplácať, a tak z približne tisíc kín ostalo koncom 90. rokov kín ani nie 300. A, samozrejme, v relatívne schátralom stave.
Na druhej strane začali jednosálové kiná zanikať aj kvôli neprispôsobeniu sa modernej dobe, kde jednoznačne začali vyhrávať viacsálové kiná. Keď sme pred desiatimi rokmi otvorili prvé trojsálové kino v Trnave, už v prvom roku sme mali návštevnosť približne 160-tisíc divákov, no dovtedy štyri fungujúce jednosálovky navštívilo len necelých 70-tisíc divákov.
Vieme tiež, že akási tretia vlna zatvárania kín prišla s digitalizáciou v rokoch 2010–2012. Ide o investíciu do audio a video techniky, aby kino spĺňalo svetový štandard DCI, ktorú stanovili „major“ štúdiá. Ak sa teda na dedinách a malých mestách nenašiel sponzor, fanúšik, nadšenec alebo miestny podnikateľ, ktorý na to mal, kino sa už neobnovilo. Neviem si predstaviť miestne úrady či župy, ktoré by boli schopné zaplatiť aspoň tento náklad zo svojich zdrojov.
Keby aj, problém je v tom, že do kín sa u nás dlhodobo neinvestovalo dlhé roky. Len sa plače, alebo plakalo, že návštevnosť klesá. Ak by nevznikli novodobé kiná, napríklad multikiná Cinemax, kino by bolo na absolútnom dne v návštevnosti per capita. Stále sme na chvoste Európy.
Moderná technológia priniesla dve veci. Po prvé spravila z každého kina v podstate premiérové. Dnes môže hrať kino v Žiline alebo v Dunajskej Strede premiéru Hobita dokonca ešte o deň skôr ako v USA. Premiérový deň v USA je piatok, u nás štvrtok. Všetko sa zrýchlilo. A po druhé výrazne zlacnil celý proces distribúcie, čo prinieslo do kín viac filmov. Okrem toho štandard DCI vznikol aj kvôli lepšej ochrane skopírovania filmu. Filmový „balíček“, teda DCP, sa nedá prehrať bez takzvaného kľúča, ktorý je generovaný na každé jedno kino samostatne, čo do istej miery pomáha zamedziť aj pirátstvu.
Do akého štádia by ste zaradili súčasný kino-biznis? Zomiera? Prežíva? Je na vzostupe?
Kino biznis tu je viac ako sto rokov. A veríme, že aspoň ďalších sto bude. Je to fantastický svet, kde je skutočne možné všetko. Neohrozili ho ani rádio, ani TV, ani domáce nosiče a ani dnešný internet a s ním rozšírené pirátstvo, ani relatívne lacné a kvalitné domáce kiná.
Všetko je to o príbehoch, a tých bude na prerozprávanie vždy dosť, a o socializácii, teda o zdieľaní pocitov. Nie je nad to, keď sa smeje, bojí alebo kričí celá kinosála naraz. A na Slovensku je potenciál obrovský.
Návštevnosť na Slovensku je dlhodobo pod priemerom. Európsky priemer návštevnosti per capita je niekde okolo 2, teda priemerný Európan navštívi kino aspoň dvakrát ročne. Na Slovensku sa hýbeme v mantineloch 0,6–0,7. Aj okolité štáty sú na tom lepšie – Česko 1,1, Rakúsko 1,8, Poľsko 0,9. Čiže aj keby sme si nedali ako métu hneď dvakrát návštevu každého Slováka ročne, máme čo robiť, aby sme sa priblížili v prvom kole aspoň Poliakom.
Keď sa vyberie do kina štvorčlenná rodina, kúpia si vstupenky, pukance a nápoje, môže ich návšteva vyjsť na viac ako 50 eur. Nemôžu za nižšiu návštevnosť kín práve ceny vstupeniek a prípadného doplnkového sortimentu?
Je pravda, že vstupné rástlo v posledných rokoch celkom intenzívne. Všetko to však súvisí s nákladmi na prevádzku kina a získanie filmu. Snažíme sa ale hľadať možnosti a robíme rôzne projekty pre rodiny a mladých ľudí, lacnejšie Artmaxové vstupné. Napríklad cez víkend máme Detské kino, kde lístok pre štvorčlennú rodinu stojí približne 11 eur. Alebo postupne prechádzame na model zľavy pre divákov, ktorí prídu do kina do 17:00 a podobne.
Štúdiá sa z divákov niekedy umelo snažia vylákať viac peňazí. Populárne filmy sa rozdeľujú na dve či tri časti, využívajú sa novšie kamerové technológie, viac sa konvertuje do 3D, aby sa mohla cena lístka zvýšiť. Druhá strana argumentuje komplexnejším príbehom, lepšou kvalitou, jedinečnejším zážitkom. Myslíte, že môže teória o umelom zvyšovaní odrádzať potenciálnych návštevníkov?
V prvom rade, diváci majú možnosť si vybrať, či chcú ísť na 2D alebo 3D verziu. Ale celkovo si myslím, že nie. Som skutočne presvedčený, že filmy sa produkujú v týchto formátoch naozaj kvôli maximalizácii zážitku. V minulosti to bolo často zneužívané, a práve slabá konverzia nahnevala nielen množstvo divákov, ale aj nás profesionálov. Zákazníkov ale veľakrát nahnevať nemôžete a, samozrejme, návštevnosť 3D filmov začala klesať. Napriek tomu má tretia dimenzia čo ponúknuť a aj tvorcovia si uvedomili, že krátkodobý pohľad nie je ten správny a dnes vzniká výrazne menej filmov v 3D, pokiaľ skutočne neponúkajú pridanú hodnotu.
Tomáš Drobný zo spoločnosti Continental film a CINEMAX Zdroj: Archív - T. Drobný
