Kedy fast food definitívne porazí domácu stravu

Pobočky a predajne všemožného druhu od McDonald's či Subway až po lokálne siete ázijských bistier, stánky s kebabom či gyrosom, bagetérie, vegetariánske „raw“ fast foody, hipsterské polievkárne, šalátové bary či reštaurácie typu „fast casual“ najmä vďaka relatívne rýchlemu reakčnému času medzi objednávkou a samotným jedením ľudia obľubujú. Nižšia kultúra stolovania ich zákazníkom neprekáža. Všeobecnej popularite fast foodu nahráva uponáhľaná doba.

Expanzie a tisíce nových pobočiek

Ak berieme do úvahy len prvých päť najväčších fastfoodových spoločností na svete (McDonald's, Subway, KFC, Burger King a Starbucks), súhrn všetkých ich pobočiek sa blíži k 150-tisícom. Existujú však desiatky ďalších reťazcov, zväčša amerických, u ktorých sa počet pobočiek pohybuje v rozmedzí niekoľkých tisícok.

V súčasnosti najväčšiu sieť rýchleho občerstvenia má firma Subway s vyše 44-tisíc pobočkami na svete. Pred dvoma rokmi si spoločnosť, ktorá počtom prevádzok porazila dokonca McDonald's, zaumienila megalomanský plán, že do roku 2030 postaví rovných 100-tisíc prevádzok.

Obdivuhodné tempo otvárania predvádza aj kaviarenský fast food Starbucks. Ešte v tomto roku spoločnosť podľa oficiálnej tlačovej správy otvorila svoju 24 359. pobočku, pričom v priebehu len troch mesiacov sa jej podarilo otvoriť 474 nových kaviarní.

Aj keď McDonald’s v porovnaní so Subwayom zaostáva, večný symbol fast foodu v marci tohto roka oznámil veľkú expanziu v Číne, poukazujú noviny The Wall Street Journal. V krajine, ktorú spoločnosť považuje hneď po Spojených štátoch za najdôležitejšiu, plánuje svoje hamburgerové impérium rozšíriť o ďalších tisíc reštaurácií.

Osobitnou kapitolou je ázijský fast food. Záujem (a teda aj predaje) o tento globálny fenomén vzrástol od roku 1999 do 2015 o vyše 500 percent, píše Washington Post. Ázijský fast food sa rozšíril všade tam, kde krajina zaznamenala zvýšenú migráciu najmä čínskych prisťahovalcov, čiže prakticky celý západný svet. Ich sladkokyslá kuchyňa si rýchlo získala obľubu a čínske, ale aj exotické indické, vietnamské či thajské bistrá si vytvorili silnú návštevnícku základňu. Ich špecifikom okrem iného je aj to, že ide o jedno z mála reštauračných odvetví, ktoré nemá tendenciu fungovať ako veľká franšízingová sieť.

Ako veľmi svet „dotuje“ fast food

Španielsko patrí ku krajinám, kde občania v priemere míňajú na rýchle občerstvenie najmenej – 42,61 eura ročne. V rámci Európy minú na fast food menej už len Taliani. Podľa analýzy nechali Španieli v pokladniciach tamojších fastfoodových predajní v roku 2014 „len“ takmer dve miliardy eur. Prognózy ukazujú, že v priebehu piatich rokov sa toto číslo zvýši o polovicu, na takmer tri miliardy.

Na porovnanie, obyvatelia najväčších fastfoodových trhov – Spojené štáty, Čína alebo Japonsko – nemajú problém tento priemysel dotovať niekoľkými desiatkami miliárd ročne.

V priemere taký Japonec si podľa analýzy nakúpil v roku 2014 fast food za približne 230 eur ročne, v prepočte celý národ minul okolo 30 miliárd. Na jedného Američana to vychádzalo okolo 200 eur, celkovo však okolo 65 miliárd. Portál Daily Mail americké údaje ešte trocha vylepšuje a poukazujúc na vlastný výskum tvrdí, že priemerný Američan obetuje na fast food 1 200 dolárov ročne, pričom do rýchleho občerstvenia zavíta v priemere najmenej dvakrát týždenne.

Iný, podobne zameraný americký výskum, realizovaný medzi rokmi 1999 a 2010, poukazuje na to, že 50 percent z potravinového rozpočtu ľudí končí vo fast foode či reštauráciách. Niektorí odborníci takisto uvádzajú, že rok 2015 bol zlomový – Američania minuli dohromady viac peňazí v reštauráciách a baroch ako v maloobchodoch na potraviny.

Posvätné kravy a africký hlad

Chuť po rýchlom jedle narastá aj v Afrike. Keňa, Nigéria, Maroko a veľká časť Južnej Afriky začínajú byť pre medzinárodné reťazce atraktívne, pretože sa v krajinách rozmáha stredná trieda s vyšším disponibilným príjmom, píše portál CNN. V súčasnosti má najväčší podiel na čiernom kontinente sieť KFC s približne 770 pobočkami v Južnej Afrike.

Americký spravodajský portál tiež priniesol príbeh mladého investičného bankára, ktorý, keď videl úspešnosť rýchleho občerstvenia a dlhé rady ľudí pred miestnou prevádzkou, sa na bankovníctvo vykašľal a otvoril si vlastnú značku fast foodu. Dôvodom stúpajúceho dopytu má byť taktiež rastúca urbanizácia, hektickejší životný štýl a zvedavosť. Fast foody sa stávajú pre viacerých Afričanov prístupnejšími, dosiaľ mnohí nemali možnosť rýchle občerstvenie vyskúšať, a tak si to teraz začínajú vynahradzovať.

Výrazný nárast konzumentov fast foodu veštia aj v Indii. V krajine s vyše miliardovým obyvateľstvom sa v roku 2015 nachádzalo len okolo 2 700 reťazcov. Analytici jej však predpovedajú, že vzhľadom na potenciálne najpočetnejšiu cieľovú skupinu – v Indii je najväčšia populácia mladých ľudí na svete, približne 356 miliónov ľudí vo veku od 10 do 24 rokov  – túto ázijskú krajinu čaká revolúcia v stravovaní, naznačuje portál CNBC.

V Indii sú kravy posvätné, a teda konzumácia hovädzieho mäsa, z ktorého sa bežne hamburgery vyrábajú, je spoločensky neakceptovateľná. Napriek tomu plánuje McDonald's v priebehu piatich rokoch otvoriť ďalších 250 reštaurácií, ktoré si môže pripočítať k súčasným vyše 360 prevádzkam. S trhovým hendikepom, ktorý vychádza z náboženských tradícií, sa reťazce vyrovnávajú ponúkaním rôznych mäsových alternatív či vegetariánskeho menu.

Mladí nevedia variť

Podľa britského portálu The Independent si ľudia vo veku od 16 do 24 rokov radšej objednávajú pizzu, kupujú jedlo v reštauráciách, kaviarňach alebo na iných miestach, kde si ho môžu zobrať do ruky či so sebou. Je to pohodlné, praktické a rýchle.

Masívny prechod z domácej stravy na fast food si výskumy vysvetľujú rozlične. Zatiaľ čo jedni to dávajú za vinu silnému marketingu a reklame – každé jednopercentné zvýšenie reklamy, ktorá propaguje fast food, má za následok zvýšenie dopytu o 0,25 percenta – iní poukazujú na to, že mladšie generácie jednoducho nevedia variť alebo nechcú varením strácať čas.

Problémy s varením potvrdila aj rozsiahla austrálska správa o stravovacích návykoch na vzorke vyše 50-tisíc respondentov. Podľa nej priemerný Austrálčan navštívi rýchle občerstvenie aspoň raz mesačne, pričom „polotovarové“ jedlo v akejkoľvek podobe konzumuje v priemere 2,5-krát týždenne.

Ďalšie teórie zdôrazňujú, že ženy a matky, ktoré boli či sú v predstavách väčšiny ľudí stereotypne spájané s kuchyňou a prípravou poctivej dobrej večere, sa skôr venujú kariére a práci. Zarobené peniaze tak radšej v dôsledku zaneprázdnenosti investujú do nákupu jedla v zdravších fast foodoch (koncept „fast casual“ reštaurácií), ktoré považujú za rovnako kvalitné ako domácu stravu. Vzniká tak klasický príklad nákladov obetovanej príležitosti.

Z výpovedí respondentov tiež vyplýva, že im fast food či kupované hotové jedlo v konečnom dôsledku viac chutí, že je praktickejšie ho jesť počas sledovania televízie a že sú naň už nejako zvyknutí. Za zmienku stojí aj zistená skutočnosť, že zákazníci sú niekoľkonásobne citlivejší na zmeny cien potravín v maloobchodoch než na ceny jedál v ponuke fast foodov. V praxi to znamená, že zdraženie pečiva, mäsa či zeleniny v obchode odradí nakupujúcich viac ako zdraženie nugetiek, sendvičov či hotových šalátov.

Jednoduché prevádzkovanie

Agentúra Bloomberg nedávno uverejnila zaujímavý komentár, v ktorom si autorka zafilozofovala nad neuveriteľným tempom, akým sa globálne reťazce šíria. Poukazuje na to, že zatiaľ čo nezávislých reštaurácií ubúda, identické pobočky reťazcov s rýchlym občerstvením pohlcujú prakticky každé mesto na Západe, len sú v rôznych obmenách a prispôsobené lokálnej chuti.

Úspech podľa nej spočíva v jednoduchšom prevádzkovaní. Fastfoodové siete majú obvykle prepracovaný systém hromadného spracovania surovín do unifikovaných produktov, ktoré používa každá jedna pobočka. S tým súvisí vyššia efektivita práce a menšie náklady na vyrobenú jednotku. O mzdovej politike nadnárodných reťazcov sa taktiež veľa popísalo.

Reťazce tiež využívajú správanie ľudí – keď sa nachádzajú v neznámom prostredí či krajine a prepadne ich hlad, nechcú často riskovať neznáme reštaurácie a pofidérne pôsobiace lokálne pobočky, ale zvyknú sa obracať práve na známe prevádzky, ktoré poznajú zo svojej domoviny a majú s nimi skúsenosti. Jednoducho povedané, európsky zákazník McDonald's či KFC dostane to isté v približne rovnakej kvalite v New Yorku, Londýne, Nigérii aj Indonézii.