Podobnosť si všimol aj samotný R. Fico, keď nedávno do svojej politickej výbavy zaradil vykrikovanie konšpiračných teórií a útoky na Georga Sorosa, ktorý možno ani poriadne nevie, čo sa na Slovensku deje.

Koniec komunizmu

Po prevratnom roku 1989 sa mnohé zmenilo. Komunistický režim skolaboval, železná opona, nielen ako slovná figúra v reči Winstona Churchilla, padla. Maďari spomedzi ostatných krajín východnej Európy (s výnimkou Slovenska) vyštartovali z jednej z najlepších pozícií. V krajine sa dalo nájsť niekoľko slobodných podnikov, dokonca pár inštitúcií založených na ideách kapitalizmu a prvkoch parlamentnej demokracie. Nadväzovali sa intelektuálne vzťahy so Západom, ekonomika bežala a ľudia si užívali občianske slobody, ktoré im boli tak dlho odopierané. Transformácia komunizmu na demokraciu prebehla hladko a takmer sama. Práve to mnohí považujú za problém.

Bývalý prezident Arpád Goncz sa v roku 1991 vyjadril: „Mysleli sme si, že bude veľmi ťažké zvrhnúť komunistický režim a proces zmeny bude jednoduchý a príjemný. Mýlili sme sa. Komunizmus zničil sám seba až príliš ľahko, no cesta k parlamentnej demokracii je nesmierne náročná.“

Po nastolení slobodného režimu a voľnej ekonomiky mali Maďari utopistickú predstavu, že sa za pár rokov napravia všetky škody, krajina dobehne Západ, zatraktívni sa a premení sa na čosi ako druhé Rakúsko. Samozrejme, že sa to nestalo, a Maďari čelili sklamaniu. Krajina sa namiesto nekonečného blahobytu musela vysporiadať s novými výzvami a problémami.

Na ceste do Únie

Maďarsko sa roky uberalo dobrým smerom. Do roku 2000 prebehlo niekoľko slobodných volieb, v ktorých bojovalo viacero strán zo širokého spektra politickej scény. Kultúrny život bol bohatší, priniesol rozmanitosť.

Aj politika bola stabilná, neohrozovala ju krajná pravica ani extrémna ľavica. Vládnuce strany sa zhodli na snahe o vstup do Európskej únie a demagógovia, ktorí vždy boli a budú, im to skúšali pokaziť, no len s malým úspechom. Tlačené médiá boli objektívne a publikované články prezentovali rôzne uhly pohľadov.

Situácia sa však postupne menila. Dve najsilnejšie hnutia, ktoré takmer vymazali komunistickú stranu z politického života, stredopravé Maďarské demokratické fórum (MDF) a liberálna proeurópska Federácia slobodných demokratov (SzDSz) stratili priaznivcov a v roku 1998 aj kontrolu nad parlamentom. Novú koalíciu zložil Fidesz a mladého Viktora Orbána vyniesol do kresla predsedu parlamentu.

Fidesz bol spočiatku liberálnou stranou, ktorá videla príležitosť na opačnej strane, a tak spravila razantný obrat ku konzervativizmu. Odvtedy sa videli ako jediní, ktorí v Maďarsku bránia národné záujmy. Koalíciu vytvorili s roľníkmi, malou nacionalistickou stranou. Ich opozíciu tvorili najpopulárnejší socialisti, zložení zo zreformovaných komunistov, ktorých väčšina zastávala významné posty ešte v Kádárovom režime.

Krajná pravica nedosahovala ani päť percent, v tom čase ju reprezentovala Strana maďarskej pravdy a života (MIEP). Svoje meno prevzala po fašistických predchodcoch. Historik Peter Kenez vo svojom článku Maďarsko o desať rokov neskôr napísal: „Nie je veľmi pravdepodobné, aby sa Fidesz túžiaci po vstupe do EÚ spojil s MIEP. V civilizovanej Európe je jasné, že vlády, ktoré spolupracujú so stranami so vzťahom k fašizmu, viac v dnešnej ére nie sú akceptované.“ V. Orbán mal na vec trochu iný pohľad.

Fidesz totiž už počas svojho prvého vládnutia naznačil, že dokáže prekročiť dané hranice. Koalícia sa k svojim oponentom nesprávala ako k opozícii, ktorá má právo zohrávať úlohu pri vytváraní rovnováhy, ale ako k nepriateľom, ktorí musia byť ponížení a zničení. Zamietala akýkoľvek opozičný návrh a ak to bolo čo i len trochu možné, nebála sa porušovať ani základné demokratické pravidlá.

Kontrolovala národnú televíziu a jej licencie predávala svojim partnerom – aj spomínanému extrémistickému MIEPu, ktorý ich neveľmi okato, no prakticky konštantne podporoval (všimnite si paralelu s neoficiálnym duom Fico – Kotleba). V roku 2002 však Fideszu popularita prudko padla a V. Orbán sa do premiérskej stoličky opäť dostal až po dominantnom víťazstve v roku 2010.

Demokracia po maďarsky

Práve súčasnosť je pre mňa vo výskume najzaujímavejšou časťou. Po veľkom korupčnom škandále vládnucich strán sa v spomínanom roku 2010 do popredia znovu dostal Fidesz, keď získal 54 percent hlasov. Socialisti mali 28 percent, extrémna pravica v podobe Jobbiku 20 percent a liberáli sa nedotkli ani trojpercentnej hranice.

Budapest Business Journal v roku 2014 napísal: „Keď sa pozeráme na kroky, ktoré podniká vláda Fideszu, vyzerá to, akoby sa vrátila stará nočná mora a celý systém, alebo niečo jemu podobné, sa začínalo odznova. Paralely s komunizmom sú všade: snaha o kontrolu médií, zredukovanie kresiel v parlamente a zmena hlasovacích okrskov, aby sa zabezpečila vláda jednej strany, špeciálne poplatky pre banky a telekomunikačných operátorov, očierňovanie médií za neférový profit, znárodňovanie podnikov, náklonnosť k Moskve a kritika Západu, spochybňovanie kapitalizmu, a to všetko bez uvedenia akýchkoľvek riešení.“

Je teda Maďarsko aj naďalej demokraciou? Napriek tomu, že sa tak prezentuje, fakty nám dokazujú, že sa minimálne uberá opačným smerom. V. Orbán promptne zničil demokratické protiváhy a na dôležité miesta dosadil svojich ľudí. Touto štruktúrou a „náhodnými“ prepojeniami pripomína Slovensko.

Prepletený systém štátu V. Orbána, v ktorom sú už viditeľné prvky fašizmu, sa v článku podarilo trefne opísať Borisovi Jánosovi. Dve najdôležitejšie pozície v Maďarsku, ktoré kontrolujú činnosť parlamentu, sú prezident a Ústavný súd. Súčasným prezidentom je však jeden zo zakladateľov Fideszu, jeho verný člen a zhodou okolností spolubývajúci V. Orbána z vysokej školy. Aby toho nebolo málo, aj šéf parlamentu bol počas vysokej školy ubytovaný na tej istej izbe.

Lojalita od horných poschodí po spodné

Pätnásťčlenný Ústavný súd je taktiež plný ľudí lojálnych Fideszu, ktorí hrajú podľa premiérovej taktovky, prípadne, aby sa nepovedalo, urobia kozmetické úpravy. Ostatné kontrolné inštitúcie sú odstránené, prípadne sa ocitli na pokraji zániku.

Veľa sa diskutovalo aj o tzv. lex CEU. Podstata tohto len rok starého zákona spočíva v tom, že pokiaľ fungovanie akejkoľvek zahraničnej univerzity na území Maďarska neodobrí vláda, univerzita sa stáva ilegálnou. Je to jeden zo spôsobov, ako nadobro zatvoriť Stredoeurópsku univerzitu (CEU) Georgea Sorosa.

Ďalším problémom je sloboda médií, dnes už takmer úplne eliminovaná. Všetky štátom vlastnené médiá, tlačené, elektronické či online, chrlia vládnu propagandu v režime 24/7. Malý zvyšok slobodných médií má iba malý dosah, čo komplikuje opozícii snahu nabrať silu a vplyv. A štátne zákazky putujú tým, ktorí sú voči Fideszu lojálni.

Napriek tomu všetkému Maďarsko nie je Ruskom pod taktovkou Vladimira Putina ani Turecko s Recepom Tayyipom Erdoganom na čele. Zatiaľ tam nie sú politickí väzni či vraždy na objednávku (v tomto sme ich možno na Slovensku predbehli). Odporcov vlády ešte stále počuť, hoci ich počet sa znižuje, v krajine je nízka kriminalita, útoky (napr. na Rómov) majú skôr politický než kriminálny charakter.

Za strašidelný však možno považovať úspech Jobbiku. Extrémistov už podporujú dokonca aj niektorí univerzitní študenti a fakulty. Podpora extrémizmu dokazuje, že sa Maďarsko posúva napravo, čo mohlo podľa Paula Hollandera, amerického sociológa, zapríčiniť niekoľko faktorov: história, politická kultúra, sklamanie z nenaplnených predstáv po kolapse komunistického režimu, hlad po moci a tiež osobnosť Viktora Orbána.

Keď sa dívame na politiku v Maďarsku či na Slovensku, je potrebné si uvedomiť, že politici sú len zrkadlom a obrazom našej spoločnosti. V. Orbán, R. Fico ani M. Kotleba nenesú zodpovednosť za xenofóbiu, antisemitizmus a sentimentálny nacionalizmus národa.

My sme tí, ktorí ich volíme a dávame im moc. Zamyslime sa preto, ako sa správame. Tolerujeme rodinkárstvo alebo korupciu v každodennom živote? Odpustíme si rasistické poznámky, sme odporcami diskriminácie, nesúdime skôr, než spoznáme? Ak sa my nesprávame zodpovedne, nemôžeme to očakávať ani od našich politikov.