O príspevku na benzín aj „invalidovi“ rozhodoval posudkový lekár, ktorého záver bol, že dcérka je pohybovo zdatná a nevidí dôvod, aby nemohla cestovať verejnou dopravou. Keď otecko podal odvolanie, dostal zamietavú odpoveď opäť. Ťažko choré dieťa s dlhodobo oslabenou imunitou sa malo voziť preplnenými autobusmi a vlakmi.

Nebol to jediný takýto prípad. Len na klinike detskej onkológie v Bratislave bolo viacero rodičov s podobnými príbehmi.

Ako vieme liečiť naše deti

Keď sa dostanete do detskej nemocnice či na lôžkové oddelenie, prvé, čo vám napadne, je modlitba za čo najrýchlejší návrat domov. Nielen kvôli aktuálnemu zdraviu vášho dieťaťa, ale aj pre dezolátny stav mnohých oddelení, ktoré za posledných dvadsaťpäť rokov neprešli de facto žiadnou renováciou. Pôvodné hliníkové zle tesniace okná, erárne kovové postele, presklené izby, ktoré vám odoberajú akékoľvek súkromie, jedna spoločná toaleta pre rodičov na chodbe, od špiny fľakaté linoleum, pri ktorom ani savo nepomáha, žiadne skrine. Ani v najhoršom sne by ste tam nechceli prenocovať s vaším chorým dieťaťom, nieto sa tam liečiť. Ale kam pôjdete, keď musíte.

Ak sú oddelenia zrekonštruované, tak je to najmä pre ochotu rôznych sponzorov - od firiem až po súkromné nadácie. Asi netreba vysvetľovať, že hygiena, teda čistota prostredia, a vybavenosť nemocníc je okrem potrebnej diagnostiky a postupu liečby kľúčom k čo najmenej problémovej ceste k vyliečeniu detí. Nedajú sa dosahovať výsledky liečby na úrovni vyspelého sveta, ak nie sú na to vhodné podmienky. Že chýbajú peniaze v zdravotníctve? Ani náhodou. Stovky miliónov eur sú neefektívne míňané v rezorte, na prevádzke či nadhodnotených maržiach firiem, ktoré v ňom robia biznis.

Nejde len o financie. V mnohých prípadoch chybíme aj pri samotnej zdravotnej starostlivosti. Jeden konkrétny príklad sú pôrody. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie optimálna úroveň pôrodov cisárskych rezom je 15 percent z celkového počtu. U nás je rádovo vyššia, pričom v niektorých okresom sa „sekciou“ narodí každé druhé dieťa. Každý príčetný lekár vám povie, že takto narodenému dieťaťu niekoľkonásobne narastá riziko chorobnosti. Ale kto sa o to stará?

Čistý deň na viacerých frontoch

Keď chcem, aby sa moje dieťa dostalo do škôlky, musím ho nahlásiť do poradovníka už pomaly tesne po narodení, lebo inak mi ho štátne zariadenie nezoberie pre nedostatok miesta. Čo mám robiť, keď nemám zbytočné tri či štyri stovky na súkromnú škôlku?

Zo školy mám ako rodič väčší strach ako dieťa, lebo viem, že ho len máloktorá, ak vôbec nejaká, dokáže pripraviť na stále komplikovanejší život mimo domova. Čítanie s porozumením či nebodaj kritické myslenie sa nepestuje, informácie sa bez kontextu memorujú a výsledkom sú deti bez svetlej budúcnosti konkurovať rovesníkom mimo hraníc tejto krajiny. Ťažko sa potom čudovať, že Slovensko je lídrom vo vyvážaní študentov na zahraničné vysoké školy. Každý, kto má šancu dostať sa von aj napriek polenám, ktoré mu súčasné školstvo hádže pod nohy, chce odísť.

Počúvame mnohých hovoriť o reforme školstva, len tá nutná zmena sa akosi stále odkladá, pričom čas neúprosne beží.

Aktuálna kauza Čistý deň je obludná vo viacerých rozmeroch, ale najmä preto, že neúprosne ukazuje, ako systém, ktorý má chrániť deti a starať sa o ne, tak nerobí. Lenže ten systém tak nerobí na mnohých ďalších frontoch. Či je to v podobe neodôvodneného cisárskeho rezu, ktorým sa ohrozuje jeho zdravie, či v podobe nehoráznych posudkov na príspevky pre ťažko choré deti, ich liečba v nevyhovujúcich podmienkach, problémy s nekompetentným školstvom, ktoré im berie budúcnosť, otrasným zaobchádzaním s deťmi pri rozvode rodičov až po kauzu ich zneužívania v resocializačnom zariadení.

Samozrejme, že každý kúsok tejto mozaiky má inú váhu a význam pre spoločnosť. Ale na konci je pointa rovnaká. Tento štát nedokáže naše deti dostatočne chrániť a ani sa o ne starať. Čo by mala byť jeho priorita, ak nie toto?

Čo je zmysel existencie spoločnosti

Ako otec, pre ktorého je jeho vlastné dieťa všetkým, som bol z jedného dňa na druhý donútený spoznať spôsob, ako tento štát pristupuje k deťom priamo zvnútra už na samom začiatku svojho rodičovstva. Ak to niekde funguje dobre, je to napriek tomu, nie vďaka tomu. Je to vďaka ľuďom, ktorí sa rozhodli dať prednosť prospešnej veci, doslova vytváraniu verejného dobra, pred svojim vlastným mnohonásobne väčším úspechom, ktorý by ich čakal v zahraničí.

Nie je možné, aby spoločnosť tolerovala a dokonca podporovala tých, ktorí sa dopúšťajú fatálnych zlyhaní, keď svojimi krokmi dopomáhajú k dnešnému statusu quo alebo ho rovno tvoria. Pretože, aby sme si rozumeli, systém, o ktorom je v tomto texte reč je o ľuďoch.

Nevolám po zmene zriadenia, volám po dodržiavaní pravidiel, ochrane a starostlivosti o to najcennejšie, čo táto spoločnosť vo svojich deťoch má, volám po vyvodzovaní zodpovednosti za pochybenia jednotlivcov, ľudskom prístupe, hlbokej láske k deťom. Je to povinnosť každého jedného z nás. Ak to nedokážeme, ako spoločnosť nestojíme za existenciu.