Aby sa znovu nestrieľalo z Aurory. Aj takýto argument odznel z úst odborárskych predákov pri obhajobe rastu minimálnej mzdy. Počas rokovaní o miere jej zvýšenia ani v pripomienkovom konaní o novele zákona o kolektívnom vyjednávaní k použitiu strelných zbraní nedošlo. No v prípade, že obe zmeny prejdú v odbormi presadzovanej podobe, zahrmí na druhej strane – u zamestnávateľov.
Dopredu a späť
Nútené rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na podnikateľov, ktorí ich nepodpisovali, poznajú v rozličných formách viaceré krajiny EÚ. Ani na Slovensku nie sú extenzie od roku 1991 novinkou. Zvrat prišiel v roku 2004, keď vtedajší minister práce Ľudovít Kaník podmienil rozširovanie zmlúv súhlasom tých, na ktorých sa má vzťahovať.
V tom čase bola vyššími kolektívnymi zmluvami pokrytá zhruba tretina zamestnancov. V súčasnosti je to podľa odhadu ministerstva práce 22 až 26 percent Návratu k poučke o zmluvnej voľnosti odborári nerozumejú. Vďaka paktu s vládnym Smerom-SD sa im podarilo vylobovať zmenu. Parlament v roku 2007 na návrh koaličnej poslankyne Jany Vaľovej podmienku súhlasu zamestnávateľa zo zákona vyčiarkol.
S precizovaním zákonnej úpravy sa poslankyňa nenatrápila. Ako podmienky rozšírenia zostali vágne definované obdobné ekonomické a sociálne podmienky podniku a obdobný predmet činnosti ako má podnik, ktorý podpísal rozširovanú zmluvu. Kritérium reprezentatívnosti rozširovanej zmluvy zase chýbalo úplne. Teoreticky sa teda mohli rozširovať aj zmluvy, ktoré pokrývali zlomok zamestnancov v odvetví.
Čiastočnú zmenu zákona prijal parlament po pár mesiacoch od obnovenia extenzií. Stanovilo sa, že zmluvy možno rozširovať len na podniky s rovnakým kódom odvetvovej klasifikácie ekonomických činností. A tiež, že musí ísť o zmluvu zamestnávateľskej alebo odborárskej organizácie, ktorá má v danom odvetví najviac pracovníkov.
Každému rovnako
Trhliny v zákone ponúkli pravicovej opozícii šancu na torpédovanie zákona na Ústavnom súde SR. Hoci verdikt nepadol, obavy o súlad zákona s právom na podnikanie či s princípom zmluvnej voľnosti zrejme patrili k dôvodom vypracovania aktuálnej novely. Zamestnávatelia vidia problém aj v tom, že proti rozhodnutiu o rozšírení platnosti zmluvy sa nemožno brániť na súdoch.
Aktuálna novela mala byť reakciou na podanie na ústavnom súde. „Mal to byť progres, ale v skutočnosti je to v mnohom regres,“ myslí si advokát Radoslav Procházka, ktorý zastupuje opozičných poslancov pred ústavným súdom. Nové znenie naďalej umožňuje rozširovať na ostatné podniky aj také zmluvy, ktoré v odvetví pokrývajú len zlomok podnikov.
Kľúčová zmena je, že zmluvy sa už nebudú rozširovať po jednotlivých podnikoch na základe ministerských výnosov. Ale rovno na celé odvetvie. Nivelizácia mzdových a pracovných podmienok tak môže vzísť zo zmluvy, do ktorej väčšina podnikov nemala šancu hovoriť.
R. Procházka v plošnom rozširovaní, paradoxne, vidí aj čiastočný posun vpred. Dnes podnikateľ nevie dňa ani hodiny, keď sa nejaká odborárska organizácia rozhodne požiadať ministerstvo o rozšírenie platnosti zmluvy na jeho podnik. Ak firma nesledovala pripomienkové konania pozorne, bola odkázaná na ministerský časopis Práca a sociálna politika, v ktorom sa zverejňovali „obete“. Minulý rok sa to týkalo dvoch výnosov vzťahujúcich sa spolu na 35 spoločností.
Plošné rozširovanie má v sebe viac spravodlivosti. Aj keď poňatej perverzne. „Naozaj neviem, či je lepšie uškodiť pár podnikom a vytvárať medzi nimi diskrimináciu alebo poškodiť rovnako celý sektor,“ poznamenáva viceprezident Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ) Ján Sabol. Pôvodné verzie návrhu zmeny zákona podľa RÚZ posúvali normu ku konformnosti s ústavou. Po odborárskom tlaku nastal obrat.
Rokovania priniesli paradoxnú situáciu, keď zamestnávatelia hájili pred odborármi pôvodné pozície ministerstva. „Ani keby ten návrh písali sami odborári, nemohol by im viac vychádzať v ústrety,“ komentoval R. Procházka znenie, ktoré odoslalo ministerstvo na rokovanie vlády. Podľa úradu Viery Tomanovej by mal kabinet rokovať o zákone v druhej polovici augusta, dva dni po stretnutí tripartity.
Dohoda nemožná
Ťažký pôrod pripomínali rokovania odborárov a zamestnávateľských zväzov o zvýšení minimálnej mzdy v roku 2010. Odborári prišli s návrhom na deväťpercentný nárast, zamestnávatelia, argumentujúc súčasným klesaním produktivity práce a výkonnosti ekonomiky, požadovali, aby sa minimálna mzda nezvyšovala.
„Aj oni prichádzajú na rokovania s tým, že síce môžu dať štyri, ale ponúkajú dve percentá,“ reaguje Anton Mifka, podpredseda odborového zväzu KOVO, na otázku, ako dospeli k okrúhlej deviatke. Budovanie čo najvýhodnejšej východiskovej pozície sa ani jednej zo strán nevyplatilo a rokovania sa skončili bez dohody.
Na konci celého procesu určovania výšky minimálnej mzdy tak ako ho stanovuje zákon, sa zrejme budú tešiť odboroví predáci. Ak nedospeje ku konsenzu ani Hospodárska a sociálna rada, ministerstvo práce predloží vláde návrh na zvýšenie na úrovni medziročného rastu priemernej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve v minulom roku. Ten sa vyšplhal na úroveň 8,1 percenta, čo je podstatne bližšie požiadavke odborárov a ďaleko od predstavy zamestnávateľov. Ktorí nárast budú musieť zaplatiť.
Hovorca rezortu práce Michal Stuška začiatkom minulého týždňa avizoval, že ministerstvo pri rokovaniach nepôjde nad rámec zákona. Viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR Roman Karlubík zase verí, že vláda minimálnu mzdu nebude zvyšovať vôbec. Obe vyjadrenia relativizuje skúsenosť z októbra minulého roka, keď kabinet Roberta Fica upravil najnižšiu mzdu nad rámec zákonom stanoveného vzorca, ktorý krátko predtým sám schválil.
Vláda vtedy argumentovala nepomerom tempa rastu minimálnej a priemernej mzdy v danom roku. Podľa tej istej logiky by potom jej návrh na zvýšenie minimálnej mzdy od budúceho roka mal byť takmer o polovicu nižší, ako určuje zákon. V prvom kvartáli tohto roku priemerná mzda stúpla oproti poslednému štvrťroku 2008 o 4,7 percenta.
Bez obáv?
Úvahy o optimálnej úrovni rastu minimálnej mzdy narážajú na fakt, že v súčasnosti je takýto krok to posledné, čo firmy potrebujú. Je pravda, že najnižšiu mzdu poberajú približne dve percentá zamestnancov. Lenže zamestnávateľ, ktorý zdvihne plat pár pracovníkom strážnej služby a upratovačkám, musí rátať s nespokojnosťou zamestnancov, ktorí zarábajú o niečo viac a so zvýšením minimálnej mzdy klesnú príjmovo na úroveň kolegov.
Peter Beno z podtatranského Tatrasvitu hovorí, že v textilnej brandži, ktorá čelí konkurencii z Ázie, je na zvyšovanie miezd len malý priestor. „V našej firme sa to dotkne väčšej časti zamestnancov ako v automobilke,“ upozorňuje P. Beno a tvrdí, že firmy, ktoré nemajú z čoho pridať, budú musieť ubrať z platov lepšie zarábajúcim.
Juraj Vodička, šéf obuvníckej fabriky Gabor z Bánoviec nad Bebravou, upozorňuje, že minimálna mzda slúži ako podklad pre nastavenie motivačných systémov, najmä výkonnostných prémií. V prípade, že firma nemá peniaze, zúži interval medzi málo výkonným pracovníkom, ktorý je blízko minima, a zamestnancom, ktorý náročné normy plní alebo prekračuje. „No firmy chcú motivovať práve takýchto,“ hovorí J. Vodička.
Otázka je, či zamestnávatelia majú z čoho vyššie náklady kompenzovať. R. Karlubík veľa možností nevidí: „Banky nepredlžujú úvery a zvýšili maržu z titulu zvýšenia rizika. Možnosti ako obmedzenie investícií, stop vývoju a výskumu, redukcia reklamy už väčšinou vyčerpali.“ Druhou možnosťou je drahých nízkoproduktívnych zamestnancov prepustiť.
Všetci rovní
V pozíciách ministerstva aj odborov pri oboch chystaných zmenách možno spozorovať prednovembrovú fantáziu sociálnej rovnosti. „Účelom je zabezpečenie relatívne jednotného štandardu pracovnoprávnych a mzdových podmienok pre skupinu zamestnávateľov s prevažujúcou činnosťou v odvetví,“ osvetlil rezort práce jeden z cieľov novely zákona o kolektívnom vyjednávaní.
V čase, keď sa rozširovanie zmlúv podriadilo rozhodnutiam zamestnávateľov, záujem podnikov byť pod krídlami takýchto zmlúv klesal. To podnikom umožnilo vytvárať zväzy podľa vlastných záujmov aj naprieč odvetviami. Takéto spojenia môžu byť pre firmy výhodnejšie ako obmedzovanie sa podľa odvetvového kódu.
Novela zákona núti firmy s viac ako dvadsiatimi zamestnancami organizovať sa podľa štatistických šablón. Tá istá zmluva má platiť pre výrobcu sofistikovaných technológií s vyššou pridanou hodnotou i pre „káblikárov“. Pri ktorých cena práce tvorí podstatnú časť nákladov.
Zvýšenie minimálnej mzdy zase odborári považujú za účinnú bariéru proti šíreniu chudoby, ktorá podľa nich stála za prevratom ruských komunistov v roku 1917. No likvidácia niektorých firiem v textilnom priemysle či vo výrobe spotrebného tovaru vplyvom rozširovania kolektívnych zmlúv a rastu minimálnej mzdy by im neprekážala. „Nemá zmysel konkurovať lacnej pracovnej sile z Číny. Načo sa trápiť v takýchto odvetviach,“ myslí si A. Mifka. Kde by si nízkokvalifikovaní pracovníci v čase krízy našli prácu, ostalo nedopovedané.
Ilustrácia - Marián Kamenský
