V Srbsku žije podľa týchto údajov 52 750 Slovákov, v Maďarsku 29 647, v Rumunsku 17 199, na Ukrajine 6 700, v Chorvátsku 4 753 a v Poľsku žije 3 500 našich krajanov. Informuje o tom koncepcia štátnej politiky SR vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí na roky 2016 až 2020, ktorú schválila vláda.

Dostupné štatistické údaje uvádzajú, že v Európskej únii a v zámorí žije približne 230-tisíc Slovákov, ktorí sú takzvanými novodobými pracovnými emigrantmi.

K tradičným európskym cieľovým štátom, ako je Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko či Francúzsko, kam naši krajania odchádzajú za prácou, pribudlo Írsko, Anglicko, čiastočne Taliansko, Nórsko, Švédsko a Dánsko. Zo zámorských štátov sú to hlavne USA, Kanada, Austrália a čiastočne aj Nový Zéland.

Podľa aktuálnych údajov žije v Anglicku 90-tisíc Slovákov, v Írsku 24-tisíc, v Nemecku 21-tisíc, vo Francúzsku 8 500, v Belgicku šesťtisíc, v Rakúsku 3 800, v Taliansku tritisíc a v Španielsku 1 200.

Zo zámorských krajín žije najviac našich krajanov v USA, a to 560-tisíc. Okrem nich je 50 800 v Kanade, 24-tisíc v Argentíne, 15 400 v Austrálii a 85 na Novom Zélande.

Prečo a kedy odchádzali

Prisťahovalcov začali v USA evidovať podľa národnosti až od roku 1899. Štatistické údaje hovoria, že do roku 1910 sa do USA prisťahovalo 377 527 Slovákov a do roku 1913 to bolo spolu 435 619 Slovákov. Amerika v tom období siahla na dno rezerv migračného potenciálu slovenského národa. Pred začiatkom druhej svetovej vojny bol počet Slovákov v USA približne 750-tisíc.

Po vzniku Československej republiky obmedzili USA prisťahovalectvo imigračnými kvótami. Pre Československo bolo určených 3 073 povolení ročne.

Druhá emigračná vlna v medzivojnovom období je spätá s hospodárskou krízou (1921 – 1923 a 1929 – 1934), veľkou nezamestnanosťou a sociálnou emigráciou Slovákov vrátane krajanov z „Dolnej zeme“. “Cieľovými štátmi“ sa stali Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Rakúsko, v zámorí Kanada, Austrália a čiastočne Argentína. Tvorili sa nové, alebo boli posilňované tradičné slovenské komunity.

Nastolenie komunistického zriadenia v Československu po druhej svetovej vojne zapríčinilo tretiu etapu emigrácie do západnej Európy a zámoria. Prevažne išlo o politickú emigráciu, ktorá smerovala do Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Švédska, Francúzska, ale aj do USA, Kanady, Austrálie a čiastočne do Juhoafrickej republiky. Na rozdiel od emigrácie z 19. storočia odchádzali vzdelaní a kvalifikovaní ľudia.

Štvrtú vlnu emigrácie Slovákov vyvolala invázia armád Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Politickí utečenci, opäť väčšinou vzdelaní a kvalifikovaní ľudia, boli prijímaní v západnej Európe a v zámorí, sociálne podporovaní prijímacím štátom a integrovaní do novej spoločnosti. Aj v tomto období zohrávali významnú úlohu v starostlivosti o utečencov cirkevné misie a spoločenstvá.

Pád komunistického zriadenia v roku 1989, vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, vstup Slovenska do Európskej únie, otvorenie pracovného trhu, prijatie spoločnej meny a dopady reforiem na sociálnu situáciu obyvateľstva, ako aj vytvorenie nových možností uplatnenia sa v zahraničí vrátane zamestnávania a štúdia, vyvolali novú rozsiahlu migráciu.

Dostupné štatistické údaje hovoria, že približne 230-tisíc Slovákov, tzv. „novodobých pracovných emigrantov“ žije v EÚ a v zámorí. K tradičným európskym cieľovým štátom, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a Francúzsku pribudlo Írsko, Anglicko, čiastočne Taliansko, Nórsko, Švédsko a Dánsko. Zo zámorských štátov sú to hlavne USA, Kanada a Austrália a čiastočne Nový Zéland.

Pohyb do Česka

Migračný proces prebiehal aj v rámci Československa v období rokov 1919 – 1948, ale aj 1948 – 1993. Do Česka sa Slováci sťahovali priebežne. Štatistiky hovoria, že zo Slovenska v roku 1961 dochádzalo pravidelne do Česka za prácou približne 70-tisíc obyvateľov, pričom tam od roku 1975 odišlo každoročne natrvalo priemerne 10-tisíc občanov vrátane študentov.

Trend časovo obmedzených pracovných alebo študijných pobytov Slovákov vrátane trvalého usadenia sa v Českej republike pokračuje aj po vzniku dvoch samostatných štátov. Trvale usadení Slováci v Česku a Česi na Slovensku majú status národnostných menšín.

V skutočnosti je ich viac

Presné údaje o počtoch svojich krajanov v zahraničí však nevie určiť žiadna krajina, Slovensko nie je výnimkou. Údaje o počtoch uvádzajú i samotní Slováci žijúci v zahraničí, avšak v priemere sú vždy o 15 až 40 percent vyššie.

„Slovenské národnostné spoločenstvá majú vo svojich domovských štátoch početné organizácie, spolky a záujmové združenia. V závislosti od demografických podmienok disponujú vlastnými, relatívne autonómnymi výchovno-vzdelávacími inštitúciami od materských škôl až po stredoškolské vzdelávanie v slovenskom jazyku,“ informuje koncepcia.

Krajania vydávajú v štátoch, kde žijú, vlastnú periodickú a neperiodickú tlač, majú miestne a regionálne múzeá, vedeckovýskumné pracoviská, galérie, folklórne súbory a festivaly, ale aj početné amatérske divadlá s bohatou tradíciou vrátane profesionálneho divadla.