Radoslav Kostadinov Ivanov. Iluzionista a povrazolezec. Bulhar, ktorý pracuje v galantskom Samsungu. Na Slovensko prišiel pred necelým rokom s ďalšou päťdesiatkou krajanov prostredníctvom personálnej agentúry.
Pricestoval spolu s manželkou, zlákal ich vyše dvojnásobný zárobok v porovnaní s domovinou. Tvrdí, že najradšej by vyučoval v cirkusovej škole. K pôvodnej profesii sa na Slovensku vracia príležitostnými vystúpeniami vo firemnej materskej škôlke.
Radoslav Kostadinov je jedným zo stoviek cudzincov, ktorí prišli za svojím „americkým snom“ na Slovensko. Prvé, čo ich stretlo – ako rozpráva – bola agentúra, ktorá ich ubytovala v Gabčíkove vzdialenom dve hodiny a nedávala im stravné lístky.
Nespokojní Bulhari odišli do iných firiem alebo za prácou ďalej na Západ. Vrátili sa, keď Samsung v apríli s agentúrou ukončil spoluprácu.
„Teraz už všetci bývajú v Galante a sú riadnymi kmeňovými zamestnancami Samsungu, so všetkými výhodami aj povinnosťami“, hovorí tlmočník a koordinátor bulharských pracovníkov v Samsungu Ladislav Sakál.
- NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:
- 137769>Kde sú zásobárne ľudí
- 137775>Prisťahovalci na Slovensku - od predsudkov ku kompromisom
- 137776>Sociálny trh (Komentár)
No dodnes im chýbajú doklady o zdravotnom a sociálnom poistení. A tiež pracovné knižky potrebné na uznanie dôchodku v Bulharsku, ktoré im agentúra, ktorá ich doviezla, ešte nevydala.
Prognózy potreby
Aj takáto je realita slovenského trhu práce. A agentúr, ktoré plačú, že trh je vyčerpaný a záchranu vidia v dovoze cudzincov. No je slovenský pracovný trh naozaj vyčerpaný?
Zásoby dlhodobo nezamestnaných sú stále vysoké, len firmy v ich prípade už rezignovali. Ako zhodnotil Alessandro Villa, generálny tajomník Taliansko-slovenskej obchodnej komory, voľní ostali na trhu okrem zdravotne postihnutých iba ľudia, ktorí jednoducho nechcú pracovať.
Alebo je vyplakávanie o nedostatku na trhu len otrepaným argumentom personálnych spoločností, pre ktoré je jednoduchšie doviezť ľudí zo zahraničia ako vymetať kúty Slovenska a verbovať z posledných zásob? Ľudia, ktorí sú nezamestnaní rok, dva a dlhšie stratili pracovné návyky.
Respektíve ich ani nikdy nemali, lebo status zamestnanca nikdy nedosiahli. Ak sú dnes zdraví, a predsa dlhodobo nezamestnaní, tak často nechcú pracovať, lebo na to ani nemajú dôvod.
Vo väčšine prípadov im nízka úroveň vzdelania dáva predpoklad, že sa k príjmom nad úroveň minimálnej mzdy nedostanú. A práve blízkosť minimálnej mzdy a sociálnych dávok je problém, kvôli ktorému sa väčšine dlhodobo nezamestnaných neoplatí zamestnať, tvrdí Michal Páleník z Inštitútu zamestnanosti.
Odhady hovoria, že v nasledujúcich piatich rokoch budú slovenské firmy potrebovať viac ľudí, ako je nezamestnaných, ktorých v súčasnosti evidujú úrady práce. M. Páleník dospel až k vysokému číslu 240-tisíc zamestnancov.
Vychádzal pritom z rastu zamestnanosti zhruba na úrovni dvoch percent a rastu HDP sedem až desať percent ročne. Pri dodržaní súčasného trendu rastu.
Deficit je podľa neho dosiahnuteľný z domácich, slovenských zdrojov. Uznáva, že počet absolventov klesá, čo je spôsobené menšími populačnými ročníkmi a vyšším počtom vysokoškolákov. Na druhej strane, predlžuje sa vek na odchod do dôchodku.
Návštevnosť slovenských vysokých škôl za posledných sedem rokov prudko vzrástla, čo je podľa riaditeľa Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Miroslava Beblavého špecifickým problémom slovenských zamestnávateľov.
Analýzy inštitútu ukázali, že takmer každý maturant ide v súčasnosti študovať na univerzitu. To podľa M. Beblavého vyvoláva zúfalú situáciu pre firmy, ktoré potrebujú absolventov stredných škôl.
Rezervy trhu
Aj keď miera nezamestnanosti dosahuje rekordné minimá, podľa Štatistického úradu za prvý kvartál tohto roka je na Slovensku 280-tisíc nezamestnaných. Nezamestnanými sú v priemere desať a pol mesiaca. Takých, ktorí nepracovali viac ako rok je vyše 196- tisíc, osemdesiat percent z nich je evidovaných dlhšie ako dva roky.
Napriek tvrdeniam, že ide o ľudí, s ktorými sa nedá počítať ako s potenciálnymi zamestnancami, čísla dokazujú, že sa medzi nimi stále nájdu takí, ktorých sa podarí zamestnať. Na konci roka 2005 bolo dlhodobo nezamestnaných podľa ústredia práce 220-tisíc, o rok neskôr o 30-tisíc menej.
Firmy z nich vybrali „smotanu“ – najpoužiteľnejších čo sa týka kvalifikácie i motivovanosti pracovať. No dlhodobo nezamestnaných na úradoch práce stále ostalo dosť, aj keď ich počet sa medziročne ešte znížil na zhruba 150-tisíc. Podľa výberových zisťovaní Štatistického úradu je ich takmer dvestotisíc.
Aj z tejto skupiny sa ešte stále dá čerpať, aj keď nábory sú náročnejšie. Už nestačí, aby firma oznámila, že robí nábor – musí ho aj aktívne robiť. Je to situácia, ktorú slovenský trh nepoznal. Je nová pre firmy a personálne agentúry, ale i pre ľudí, ktorí si zrazu môžu vyberať.
Skupina veľmi dlhodobo nezamestnaných, ktorí napriek tomu tvrdia, že chcú pracovať, je jedným zo zdrojov, pre ktoré podľa Miroslava Beblavého nemožno slovenský pracovný trh hodnotiť ako vyčerpaný.
Ďalšou rezervou je takmer dvestotisíc Slovákov pracujúcich v zahraničí, z ktorých sa podľa neho mnohí postupne vracajú, respektíve začnú vracať domov.
Slovenský trh práce sa podľa M. Beblavého normalizuje. A to v tom, že na ňom sú a budú nedostatky špecifických profesií.
„V úspešných ekonomikách, kde je nízka nezamestnanosť, sú sektorové alebo geografické nerovnováhy bežné,“ hodnotí. A ako dodáva, meradlo ekonomiky nie je ich neprítomnosť, ale schopnosť sa s tým vyrovnať produkciou nových absolventov či pohybom pracovných síl medzi regiónmi, sektormi.
Od teórie k praxi
Personálne agentúry aj firmy tvrdia, že je jednoduchšie ľudí doviezť zo zahraničia, v rámci EÚ, ako sa snažiť primäť dlhodobo nezamestnaných pracovať. A že takých, ktorí naozaj chcú pracovať, a sú kvalifikačne použiteľní, na trhu voľných niet.
Napriek tomu ešte stále hľadajú ľudí najprv „doma“. Orava, Liptov, Zemplín, okolie Bardejova. Odtiaľ ešte agentúry dokážu doviezť ľudí. Napríklad Trenkwalder mesačne zhruba 700. Väčšinou nimi plátajú miesta po odídencoch.
Podľa šéfa agentúry Ľuboša Sirotu sa veľká časť dovážaných ľudí zapracuje, osmelí a odíde ďalej, do Čiech. No aj keď počet Slovákov zamestnaných v Česku rastie, tempo rastu sa spomaľuje.
Kým v predchádzajúcich dvoch rokoch boli medziročné nárasty Slovákov na úrovni 16-tisíc, posledné číslo hovorí iba o necelých desiatich tisíckach.
Počet cudzincov pracujúcich na Slovensku nie je vysoký. Ku koncu minulého roka bolo udelených niečo vyše desaťtisíc pracovných povolení. A v tomto čísle sú zarátaní zamestnanci, ktorých vyslali zahraničné matky, aby rozbehli investície na Slovensku.
Čo sa týka nižších pracovných pozícií, ľudia na ich obsadenie sa dovážajú z Rumunska, Bulharska, Poľska, Maďarska. A zdroje z Európskej únie už nestačia. Do hry vstupujú tretie krajiny. Tento rok zažije Slovensko comeback Vietnamcov.
Podľa Ľ. Sirotu bude možno práve Vietnam kľúčovou krajinou pre dovoz pracovnej sily. A to preto, že na Slovensku voči Vietnamcom nie je taký dešpekt ako voči iným. Možno práve kvôli tomu, že ľudia ich poznajú z minulosti.
Dovoz ľudí zo zahraničia nie je podľa M. Beblavého všeliek, ale netreba sa mu ani reálne brániť, pokiaľ bude Slovensko atraktívnym miestom na prácu a život. V rámci únie je voľný pohyb osôb a legálna i ilegálna migrácia mimo EÚ sa tiež nedá obmedziť až tak výrazne, ako si podľa neho mnohí na Slovensku predstavujú.
„To, čo nás zatiaľ chránilo, neboli policajti na východnej hranici, ale naša neatraktívnosť,“ konštatuje M. Beblavý. To sa však podľa neho s rastúcimi mzdami a nízkou nezamestnanosťou môže meniť.
Na letenky
S Vietnamcami majú slovenské fabriky dobré skúsenosti už z minulého režimu, keď sem chodili na „výpomoc“, vysvetľuje ekonóm zo Slovenskej akadémie vied Peter Staněk. Vietnamcov už roky zamestnávajú v Čechách, kde si podľa neho pochvaľujú ich snaživosť a nízke nároky.
Uplatnenie Vietnamcov vidí na Slovensku najmä v strojárstve – na pozíciách zváračov, kovoobrábačov alebo frézarov. Na druhej strane, Ľ. Sirota sa už stretol s požiadavkou na fyzickú výšku Vietnamcov. Nedostatočný vzrast im bránil vykonávať niektoré operácie na výrobných linkách.
Vietnam však začína vývoz svojej pracovnej sily pomaly brzdiť. Podľa P. Staněka sú za tým najmä politické dôvody – realita života za hranicami, ktorý migranti spoznávajú a automaticky porovnávajú s domovinou.
Výhodou dovozu pracovnej sily z Vietnamu je aj to, že je viazaná ostať na Slovensku a pracovať. Lebo musia splatiť letenky. Kým Bulharov a Rumunov agentúry dovážajú za „vlastné“, u Vietnamcov táto časť nákladov odpadá.
Zaplatí to za nich vo Vietname tamojšia agentúra a dovezení Vietnamci potom skoro vyše pol roka robia na letenky. Pre agentúry teda nábor v Ázii nie je drahší. A užívateľským zamestnávateľom je to jedno, agentúram platia rovnako bez ohľadu na krajinu pôvodu „požičaného“ zamestnanca.
Vietnam je relatívne veľká zásobáreň ľudí. A aj slovensko-, respektíve česko-vietnamských kontaktov je stále dosť veľa. Trenkwalder, ktorý ohlásil, že tento rok dovezie prvých Vietnamcov, ich už pripravuje vo Vietname 160.
V rámci výcviku majú jazykovú prípravu a sčasti aj odbornú. Ľ. Sirota odhaduje, že by chceli do konca roka priviezť do tisíc Vietnamcov.
Biznis je biznis
A aj keď sú kontraktní zamestnanci pre firmy drahší, lebo musia platiť za ich sprostredkovanie, majú aj výhody. Najmä, že agentúra pri absencii zamestnanca zabezpečuje náhradu, vysvetľuje Jozef Polakovič, personálny supervízor spoločnosti Eson Europe v Partizánskom, ktorá vyrába kovové rámy a stojany pre LCD televízory.
Darko Karlovský, majiteľ Kovostrojov v Medzilaborciach a Dobšinej už rokuje s agentúrami, ktoré mu sprostredkujú vietnamských a ukrajinských zváračov a kovoobrábačov. Zváračov z Vietnamu už vo firme odskúšali a dohodli sa s agentúrou na ich zamestnaní.
Hodinová sadzba, ktorú si jedna nemenovaná agentúra privážajúca Vietnamcov od firiem účtuje, je minimálne 150 korún, v priemere okolo 190 korún. Náklady agentúry sú podľa jej konateľa od 100 do 130 korún.
Jednoduchá matematika hovorí o slušnom biznise, keďže agentúra plánuje priviezť približne stovku Vietnamcov. Ako ďalej hovorí jej konateľ, cena Vietnamca je vlastne rovnaká, akú si účtuje slovenský živnostník na východnom Slovensku za zváranie. „Rozdiel je v tom, že Vietnamci budú a Slováci nie, pretože ich na trhu niet,“ dodáva D. Karlovský.
Z takejto hodinovej sadzby, čo je mesačne takmer 30-tisíc brutto, musí „vyžiť“ cudzinec, domáca agentúra, ale aj zahraničná agentúra.
A všetkým stranám sa to stále oplatí. Napriek tomu sa majiteľ spomínanej nemenovanej agentúry sťažuje na neskutočnú byrokraciu, ktorú treba absolvovať pri dovoze ľudí z tretích krajín. Stovku Vietnamcov vybavuje už pol roka.
Pootvorené dvere
„Legislatíva súvisiaca s dovozom ľudí z tretích krajín by sa mala pohnúť, aby sa celý proces zrýchlil, lebo sa stáva konkurenčnou nevýhodou slovenskej ekonomiky,“ konštatuje Ľ. Sirota.
Dostať na Slovensko zamestnanca z krajiny mimo EÚ je zdĺhavý proces. Sám zamestnanec musí požiadať slovenské úrady práce o povolenie.
A to priamo tie v mieste výkonu budúcej práce. Musí byť teda jasné, na akej pozícii, v ktorej firme a v ktorom meste chce Ukrajinec či Vietnamec pracovať. Povolenie mu úrad vydá iba v prípade, ak miesto, o ktoré sa uchádza, nemôže obsadiť nezamestnaným evidovaným uchádzačom o zamestnanie.
Navyše by mali overovať aj to, či o toto miesto nemá záujem človek zo Slovenska alebo ostatných krajín EÚ. Úrad by mal podľa predpisov skúmať aj to, či uchádzač z tretej krajiny spĺňa kvalifikačné predpoklady na pracovné miesto, k čomu potrebujú doklady o jeho kvalifikácii.
Ak sa hovorilo o otvorení trhu pre Ukrajincov po padnutí kvóty obmedzujúcej ich príchod iba na dvesto ročne, vybavovanie povolení spôsobuje, že dvere pre nich sú len pootvorené.
Podľa riaditeľky slovenskej pobočky Medzinárodnej organizácie pre migráciu Zuzany Vatráľovej sa čas, za ktorý sa cudzinec dostane k zamestnávateľovi, môže natiahnuť od mesiaca takmer až po rok.
Navyše, to, ako je nastavená legislatíva, núti personálne spoločnosti pravidlá obchádzať. Keďže povolenie sa udeľuje konkrétnej osobe pre konkrétneho zamestnávateľa a na konkrétne pracovné miesto, agentúry ich nemôžu umiestňovať ako iných kontraktných zamestnancov.
Ilustračné foto – Vlado Benko
