Kam putuje použité oblečenie. Smetisko fast fashion je v kríze

Textilný odpad predstavuje na Slovensku približne štyri percentá zo všetkých odpadov, ktoré vyprodukujeme. V praxi to znamená, že ide o štyri až 12,6 kilogramu textílií na každého Slováka ročne. Toto číslo sa každý rok zvyšuje.

Podľa štúdií, ktoré cituje denník The Guardian, vydrží britskému spotrebiteľovi jeden kus oblečenia v priemere 3,3 roka. Iné štúdie hovoria len o dvoch rokoch. Potom skončia na skládke, v lepšom prípade smerujú na charitu či do kontajnerov určených na zber oblečenia. Čo sa ale stane s oblečením, ktoré je tak poškodené alebo vynosené, že ho nik nemá záujem dať do second handu?

Oblečenie sa vloží do obrovských balíkov a na lodi sa dopraví do Indie, ktorá je druhým najväčším importérom použitého oblečenia. Z prístavu oblečenie smeruje do špinavého mesta Panipat, ktoré sa nachádza asi 100 kilometrov od Dillí. Niekoľko kilometrov pred mestom stoja v kolónach kamióny, ktoré čakajú na vyloženie obrovských balov oblečenia. V meste žije približne 450-tisíc obyvateľov a je považované za „hlavné mesto použitého oblečenia“.

Na dovoze textílii si tam založili svoj biznis stovky fabrík, ktoré oblečenie opäť recyklujú a vyrábajú z nich lacné handry alebo prikrývky. Bez ohľadu na to, aké tam panujú pracovné a mzdové podmienky, tieto fabriky umožňujú, aby svetová recyklácia textílií fungovala a planéta sa čiastočne zbavila miliónov ton nepotrebného oblečenia. Lenže posledné roky sú dôkazom toho, že tento mechanizmus sa začína rozpadať.

Konkurencia v polyestere

Mesto Panipat sa špecializuje na výrobu oblečenia, ktoré je známe pod názvom shoody. Ide o lacné tkaniny z recyklovateľnej vlny. Používa sa na výrobu lacných diek, ktoré humanitárne organizácie používajú napríklad pri prírodných katastrofách. Fabriky si tak aj vďaka nim našli vo svete odbyt.

„Z troch ton tkaniny, ktoré sú k nám do továrne v Shankar Mills v Panipate dovezené, vyrobíme 1,5 tony priadze. Tú potom späť pretvoríte na tkaninu,“ vysvetľuje pre televíziu BBC majiteľ továrne Ashiwini Kumar. Prečo staré oblečenie smeruje do Indie má ekonomické dôvody. V západných krajinách sa recyklácia vlákien väčšinou neoplatí. To, čo ľudia odovzdávajú do zberných kontajnerov, má veľmi malú hodnotu. Veľakrát ide o odpad, ktorého likvidácia je nákladná. Drahá pracovná sila a nízka hodnota odevného materiálu presúva túto činnosť do Ázie.

Ešte v roku 2010 fabriky z mesta Panipat vyrobili z importovaného a následne recyklovaného oblečenia 100-tisíc prikrývok denne, čím pokryli 90 percent trhu, tvrdí novinár Adam Minter, ktorý sa svetovému odpadu venoval v knihe Junkyard Planet: Travels in the Billion-Dollar Trash Trade.

Časy sa zmenili s príchodom lacnejších alternatív. Lacnejšie a ľahšie polyesterové náhrady sú čoraz viac uprednostňované humanitárnymi organizáciami, železnicami či nemocnicami. Navyše polyesterové materiály na výrobu potrebujú modernejšie stroje, ktoré si mnohé fabriky v meste nemôžu dovoliť.

Do cesty im prišli čínske fabriky, ktoré