Jednomyseľnosť brzdí
Zdroj: powermac

Európsku hru na amerických prezidentov máme v tomto roku za sebou. Zatiaľ čo vlani bola správa o stave Európskej únie v podaní šéfa Európskej komisie nezaujímavým až nudným vystúpením bez náznaku výbušnosti, tak tou z minulého týždňa José Barroso v tomto smere prekvapil.

Nezvyčajná pre neho bola razancia slov, gestá, ale hlavne obsah. Inak opatrný komisný guru sa odviazal. Jeden pazúrik zaťal do francúzsko-nemeckého súkolesia, ktoré má čoraz väčšiu tendenciu úniu smerovať tam, kam práve ono túži. Medzivládna spolupráca podľa J. Barrosa však krízu nevyrieši, naopak, môže viesť k smrti Európy. To, prosím, povedal šéf komisie, ktorý sa v minulosti bál urobiť čokoľvek, čo by silné krajiny mohlo nahnevať! Ďalší jeho pazúrik sa spod kože snažia vytiahnuť Briti. Tým nachystal darček v podobe návrhu na zavedenie dane z finančných transakcií, ktorú Londýn, ale aj niektorí ďalší, ťažko strávia.

Mňa však zaujala ďalšia myšlienka, ktorá možno pre neobvyklú porciu pozoruhodných nápadov trochu zanikla. Predseda hovoril o potrebe meniť Lisabonskú zmluvu pre prípadné zavedenie eurobondov. Hneď vzápätí však zdôraznil, že by sa mala zvážiť zmena zmluvy, teda akejsi posvätnej kravy únie, aj z iného dôvodu. Pre pravidlo jednomyseľnosti!

V únii je mnoho oblastí, v ktorých sa už teraz rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, takže štát môže byť ostatnými prehlasovaný. Popri tom sú veci, napríklad dane, menové záležitosti, zahraničná politika, rozširovanie únie, v ktorých má každý právo veta. Najmä niektorí si tieto oblasti strážia a oprašujú od akéhokoľvek náznaku bruselského prachu. Navyše na summitoch sa vždy rozhoduje konsenzom, teda treba jednomyseľnosť.

J. Barroso nezabehol veľmi dopodrobna, čo tým myslel, ale aj jeho všeobecná argumentácia stojí za pripomenutie. Tempo spoločného úsilia vraj nemôže byť diktované tými najpomalšími! „Členský štát má právo sa nehýbať, ale nemá právo blokovať pohyb tých ďalších,“ zahrmel za rečníckym pultíkom. Niektorí novinári si to dali do súvislosti s eurovalom a Slovenskom. To v očiach mnohých bruselských hláv môže vyzerať ako ten, čo robí ťažkosti a brzdí ostatných pre odpor, ktorý kladie pri ratifikácii zvýšenia jeho právomocí. Nie som si síce istý, či mal práve toto J. Barroso na mysli, pretože pri eurovale ide o medzivládnu dohodu, avšak aj tak sú jeho slová na zváženie.

Právo veta zaručené jednomyseľnosťou sa totiž hojne využívalo v referendách pred vstupom mnohých krajín do únie. To, že sa staneme členom EÚ, neznamená koniec vlastného rozhodovania, keď bude potrebné, budeme schopní zatiahnuť za záchrannú veto-brzdu, ozývalo sa v kampaniach. Jeden z dôvodov krachu euroústavy súvisel s tým, že by štáty odovzdali do Bruselu príliš veľa právomocí. To sa nakoniec aj tak stalo vďaka Lisabonskej zmluve, kde sa množstvo záležitostí spadajúcich pod kvalifikovanú väčšinu rozšírilo, ale stalo sa tak po boji a zdalo sa, že ide o maximum možného.

V normálnych obdobiach, keď by sa únia a jej základy neotriasali v základoch ako teraz, by bola taká myšlienka odsúdená na prchavý život. Pod údermi krízy, ktoré si ešte nedávno mnohí ľudia vrátane J. Barrosa nevedeli predstaviť ani v najčernejších snoch, ale nie je tabu. Skúsený portugalský expremiér si to uvedomuje. Celkom pochopiteľne tak skúša hľadať hranice možného a posilniť tak svoju pozíciu.

Barrosova správa o stave únie tak bola nečakane jasnou výzvou, aby sa únia prebudila z podľa neho naivného snenia, že možno mať projekty ako voľný trh či euro s medzivládnym prístupom k riešeniu problémov a dala väčšie právomoci jeho komisii. Prečo Angela Merkelová s Nicolasom Sarkozym volajú po ekonomickej vláde, keď tú predsa únia má v podobe jeho zboru, ako by sa pýtal J. Barroso. Ale ak by sa tak stalo, bola by namieste aj otázka zodpovednosti za to, ako taká vláda mohla pripustiť rozbehnutie sa krízy do takých rozmerov.

Uvidíme, či asertivita a silné slová vydržia J. Barrosovi aj do polovice októbra, keď sa koná summit EÚ. Predseda komisie tam bude mať príležitosť si krajiny podať pekne zoči-voči. Ono sa inak hovorí o chybách medzivládnych postupov a nedostatku komunitárnej akcie pred federalistami napchaným Európskym parlamentom a inak s lídrami typu prezidenta N. Sarkozyho, kancelárky A. Merkelovej či premiéra Davida Camerona. Možno však J. Barroso „nevymäkne“ a bude sa chcieť zapísať do histórie aj inak než len ako predseda komisie, ktorý jej vládol v období najväčšej krízy v únijných dejinách.

Jeden z talianskych europoslancov šéfa komisie v bezprostrednej reakcii na jeho prejav označil Barroso Levie srdce – ako pripomienku na chrabrého anglického kráľa Richarda I. Ten bol však podľa historikov síce statočným rytierom, avšak chýbali mu vraj vodcovské schopnosti svojho otca. Prezývku Levie srdce si navyše podľa Wikipedie vyslúžil až po svojej smrti...

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.

Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU č. 40.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Desať dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.