Ján Machaj: Je hlúposť, ak má žiak zapísaný zošit a nechápe súvislosti

Priznali ste sa, že ste boli v minulosti rebelom a o školu ste sa nezaujímali. Ako je možné, že ste vyštudovali filozofiu a stali sa učiteľom?

Človek prichádza na vysokú školu nepripravený a kto si myslí, že vysoká škola urobí zo študenta človeka, o ktorého sa pobije pracovný trh, je na veľkom omyle. Každý si musí nájsť tému a svoje povolanie, ktoré ho baví. To sa stalo mne.

Až na vysokej škole som zistil, že viem učiť a chcem byť učiteľom. Pôvodne som si nikdy nepredstavoval, že budem učiť. Na gymnáziu ma kvôli prospechu vylúčili hneď v prvom ročníku, potom som pokračoval na grafickej priemyslovke a popri tom som robil administrátora v rádiu Twist. Vtedy som si myslel, že ma vždy bude živiť praktická zručnosť. Vravel som si, načo mi je teória a škola, ktorá mi nič navyše neponúka.

Po škole som ale zistil, že mi chýba prehľad o tom, ako svet funguje. Vedel som síce ako preinštalovať počítač, ale chýbal mi všeobecný prehľad a nerozumel som súvislostiam vo svete. To bol dôvod, prečo som šiel študovať na vysokú školu filozofiu s históriou. Na tento účel to bolo skvelé.

V centre Edulab sa snažíte vzbudiť záujem o používanie moderných vzdelávacích technológií na školách. Sú tablety a moderné informačné technológie skutočne potrebné, keď celý školský systém je skostnatený a učitelia nespokojní?

Do škôl sa snažíme dostať zmysluplné využívanie technológií, ale nechceme ich dostávať do popredia. Dôležitejší je učiteľ a čo chce naučiť prostredníctvom technológií. Nie je to len o tabletoch a interaktívnych tabuliach. Je to aj o vzdelávaní učiteľov a motivácii učiť iným spôsobom.

Pred pár dňami som tu mal asi 60 študentov a položil som im otázku: Koľkí z vás si myslia, že dominantným spôsobom vyučovania na stredných školách je frontálne vyučovanie? To je klasický výklad, pri ktorom si žiaci píšu poznámky a potom sa ich naučia. Zo študentov dvihlo ruku 90 percent.

To znamená, že na Slovensku stále dominuje štýl, ktorý nesmeruje k inovatívnemu učeniu, ktoré by malo byť hlavne o porozumení súvislostí fungovania sveta. To, že sa naučím fakty, totiž ešte neznamená, že pochopím aj súvislosti. Netvrdím, že všetci učitelia takto učia, ale z tej masy jadro učiteľov učí stále zastaraným spôsobom.

Ján Machaj Zdroj: Milan Dávid

Je tento spôsob učenia naozaj taký zlý, keď (ne)fungoval desaťročia? Vedomosti a fakty sú dôležité.

Je to alarmujúce pre stav školstva, ktoré klesá na úrovni. Potom sa to odzrkadľuje na horších výsledkoch v rámci medzinárodných testov, ktoré neskúmajú vedomosti, ale testujú iný typ poznania.

Opíšem to na základe Bloomovej taxonómie, ktorá je pomenovaná podľa tohto pedagóga. Vyzerá ako pyramída, ktorej základy sú vedomosti a teda poznanie faktov. Vyšší level je porozumenie, teda poznám nielen panovníkov, ale viem ako fungovala doba, v ktorej panovali. Potom je aplikácia, v ktorej vedomosť viem použiť v inom kontexte. Viem napríklad porovnať stredovek s novovekom. Ďalší level je analýza a syntéza, teda rozkladanie častí a spájanie do nových celkov. Najvyšší stupeň je hodnotenie, teda zaujmem vlastný postoj a viem zhodnotiť, čo bolo dobré a zlé na danom období.

Nad hodnotením v tejto pyramíde je už len kreativita, čo je tvorenie niečoho nového. Keď sa na slovenské vyučovanie pozrieme cez okuliare tejto taxonómie, tak frontálne vyučovanie zamrzlo niekde na prvom a druhom stupni. Netvrdím, že to nie je podstatné, pretože fakty by sme mali poznať – bez nich by sme nevedeli ďalej stavať. Nemôžem predsa hodnotiť, ak nepoznám fakty.

Žiak môže povedať, že fakty nepotrebuje. To je podľa mnohých učiteľov typická reakcia žiaka, ktorý sa na strednú a v zásade aj na vysokú školu dostane bez prijímačiek. Bez ohľadu na to však v reálnom živote kĺžu po povrchu. Badáte tento problém?

Škola by však mala kultivovať jeho prístup k poznaniu sveta. Pred pár dňami sa slovom roka podľa Oxfordského slovníka angličtiny stalo slovíčko post-truth, teda „post-pravdivý“. Žiaci naozaj hovoria, že nepotrebujú fakty, pretože sa spoliehajú len na interpretácie.

Potom sú náchylní preberať akékoľvek interpretácie, ktoré vidia. Mladí jednoducho nestoja o fakty a škola by ich mala práve kultivovať, aby ich zháňali. Škola by ich mala naučiť stavať interpretácie na faktoch, ktoré sú empiricky overiteľné a mali by pochopiť, že je to naozaj nutné - inak ich argumentácia stojí na vode. To má učiť napríklad dejepis, aby žiaci pochopili súvislosti na základe faktov.

Hovorí sa o polarizácii spoločnosti a o mladých ľuďoch, ktorí sa radikalizujú. Vplyv na nich majú sociálne siete, často pochybné weby, hoax články, rodina. Ako do tohto zapadá škola, aby odvrátila napríklad nástup strany Mariána Kotlebu?

Nemali by sa báť ísť do tejto problematiky. Často sa snažia školu odtrhnúť od tejto reality, akoby sa ich netýkala. Žiaci ale potrebujú, aby sa v škole s nimi preberali aktuálne témy, ktorými prechádza spoločnosť. Učiteľ by na to nemal rezignovať, ale na druhej strane nemôže tomu celkom zabrániť.

Jeho úlohou to ani nie je, aby v dobrom slova zmysle zmanipuloval deti, ale má ponúknuť jasné a faktami vyargumentované stanovisko. Samozrejme, všetko závisí aj od politickej orientácie učiteľa, pretože sa môže stať, že nemusí mať prodemokratický názor alebo bude mať bližšie ku konšpiračným teóriám.

Ján Machaj Zdroj: Milan Dávid

Ako ste to realizovali v praxi?

Na gymnáziu Novohradská sme vytvorili s kolegom predmet Dejiny a spoločnosť, na ktorom učíme žiakov, ako bádať v humanitných vedách. Všetky tézy musia byť postavené na relevantných dátach. Každý rok ale bojujeme s prvákmi, pretože sú náchylní veriť konšpiračným teóriám a bombasticko-fantastickým témam. Keď máme tému o vesmíre, tak z toho napríklad vypadne, že Američania neboli na Mesiaci a všetko je len fikcia.

Ako reagujete?

Takéto témy ich automaticky priťahujú. Škola by ich mala kultivovať tak, aby dokázali pochopiť informácie, interpretovať ich a hodnotiť. Učíme ich napríklad základné kritériá článku, ktorý môže byť relevantný. Sú to naozaj banality, ale zistili sme, že je to naozaj potrebné vysvetliť. Napríklad, že ak ho chcú citovať, musí článok mať autora. Nie hocijakého. Autora si musia overiť - kto je, či je citovaný, či je to novinár alebo je to len človek, ktorý má na nejakom pochybnom webe štyri články. Ide o prvý krok, ktorý môže učiteľ urobiť pre to, aby jeho študent nebol ľahko manipulovateľný.

Majú učitelia v nabitom programe počas hodiny čas na takéto kultivovanie žiaka?

Ale áno. To, čo má žiak vedieť, sa stále zostručňuje. Napríklad na predmete filozofia je v štátnom vzdelávacom programe definovaný pojem racionalizmus. To je všetko. Je už len na učiteľovi, ako sa k tomuto pojmu dostane a zároveň do akej hĺbky pôjde.

Myslím si, že na žiadnom predmete nie je až také kvantum učiva, aby učiteľ nevedel vyselektovať pojmy, ktoré sú podstatné. Žiaci nemusia vedieť napríklad na dejepise celú chronológiu, ale mali by vysvetliť a pochopiť súvislosti.

My sme často posadnutí vedomosťami. Keď žiak neodchádza z triedy s piatimi zapísanými stranami, tak sa nič nenaučil. Čo je najhoršie, toto si myslia aj samotní žiaci. Ak nemajú poznámky, tvrdia, že v škole nič nerobili. Sú totiž vychovávaní do situácie, v ktorej poznanie znamená zapísaný zošit.

Je to, samozrejme, hlúposť. To ich fakt môžeme rovno poslať domov, aby sa naučili knihu a urobili test. Ak to tvrdí aj učiteľ, tak to len znamená, že žije stále v stereotype, prípadne si len v hlave stále nepreklopil, že kvantita a kvalita sú dve odlišné veci. Je totiž oveľa cennejšie, ak žiaci na hodine pochopia jeden pojem ako päť diel nejakého filozofa.

Ján Machaj Zdroj: Milan Dávid

Ako však motivovať žiaka k predmetom ako filozofia, ktorá je na prvý pohľad nudná?

Pojmy sú naozaj dosť abstraktné, preto sa snažím priblížiť problém aktuálnej situácii toho žiaka. Konkretizovať filozofa na jednom príklade. Nemá zmysel Immanuela Kanta učiť v celej šírke, ale vybrať jeden konkrétny problém, ktorý ilustrujem na príklade.

Napríklad filozof René Descartes. Mal som prezentáciu s názvom „Jeden deň ranného skeptika“. Ide o príbeh mladého muža, ktorý ráno vstane a hrajú sa s ním zmysly. Zdá sa mu, že sníva, ale je už hore. Zdá sa mu, že sa k nemu blíži MHD so správnych číslom, ale v skutočnosti je to prešmyčka, optický klam. Alebo ide po chodníku a vidí 3D priepasť, ale keď sa k nej priblíži, zistí, že tam nie je. Pochybuje o tom, či jeho zmysly mu naozaj predkladajú realitu, alebo nie.

Vraví si: Ako viem, že ma neklamú aj ostatné situácie, keď som zistil, že ma niekedy zmysly klamú. Keď žiakom ukazujem cez takého príbehy a cez obrázky známe optické klamy, tak spoločne so študentami zisťujeme, že jediná istota je to, že pochybujem. Keď pochybujem, tak myslím, a keď myslím, teda som.

Na základe týchto príbehov sa na žiakov základné fakty prilepia. Pre stredoškoláka je totiž úplne nepodstatné vymenovať diela, ktoré napísal R. Descartes. Filozofia je ťažká len vtedy, ak sa ju snažíme brať na akademickej teoretickej úrovni, ale každý filozof ukrýva obrovský potenciál, ako cez neho ukázať aktuálnu situáciu žiakovi a potom to v triede funguje.

Tvrdíte, že na vysokých školách sa mladí pedagógovia takýmto inovatívnym spôsobom výučby venujú. V čom je však hlavný problém, že stále prevláda frontálne nudné vyučovanie na našich školách?

V prechode týchto vedomostí zo školy do praxe. Ten je veľmi nízky. Osobnosť učiteľa a jeho schopnosť učiť sa tvorí tým, že učí. Vysoká škola pre nových pedagógov ponúka veľmi malý pedagogický tréning. Aj keď sa tieto postupy teoreticky učia, v praxi si to nikdy nevyskúšali.

Potom prichádzajú do školy, čo je prostredie, v ktorom dochádza len k veľmi malému transferu skúsenosti staršieho kolegu k mladšiemu. Čo je trocha zvláštne, pretože vo firmách to funguje úplne ináč. Mladý kolega je hneď zaradený do vzdelávacích programov, má nad sebou staršieho seniora, ktorý je skúsenejší, radí mu a dozerá na neho.

V škole je nový učiteľ odsúdený často sám na seba. Keď sa stretne s problémom a nemá sa s kým poradiť, často rezignuje a uchýli sa k tej najjednoduchšej forme výučby – výkladu. Často to potom skombinuje s metódou trestania za nepozornosť. Paradoxne sa stáva, že mladí pedagógovia sú na žiakov oveľa prísnejší ako ich starší kolegovia, pretože im chýba práve guru, ktorý by ich previedol procesom, chodil by na hodiny mladších kolegov a posúval ich ďalej. Keď je odkázaný len sám na seba, nemôžete čakať veľké zázraky. Prostredie v škole často nie je prajné kontinuálnemu inovačnému procesu a to sa potom odzrkadľuje na kvalite výučby.

Ján Machaj Zdroj: Milan Dávid

Fínsko patrí medzi krajiny s najlepším vzdelávacím systémom na svete. V súčasnosti sa tam pripravuje veľká školská reforma, ktorá prekope doteraz zaužívaný študijný model. Jednou zo zmien je zrušenie klasických predmetov ako chémia alebo fyzika a študenti sa budú učiť javy a udalosti v interdisciplinárnej podobe. Čo si o tom myslíte?

Medzipredmetové vyučovanie je nutná vec, ak nechceme študentom odovzdať atomizované vedomosti, ale aby chápali súvislosti. Príklad je renesancia. Toto obdobie sa učí na dejepise, občianskej výchove, slovenčine, na dejinách umenia a žiak má pocit, že existuje päť rôznych renesancií.

V tomto prípade je medzipredmetové vzdelávanie úžasná vec, ale neviem si to predstaviť v prírodných vedách. Aj v štátnom vzdelávacom programe sa tlačí do takéhoto vzdelávania pri niektorých témach, ale najväčšiu bariéru vidím v tom, že v školách chýba komunikácia v učiteľskom tíme.

Učitelia by pri tomto koncepte mali byť skoordinovaní a vedieť, čo učia ich kolegovia. To je dôvod, prečo u nás takého vzdelávanie nefunguje. Učitelia sedia zavretí vo svojich kabinetoch a v tomto prostredí jednoducho nefunguje tímové sedenie a spoločná práca.

Teda zrušenie predmetov je v našej realite utópiou?

Áno, súhlasím s tým, že niektoré témy sa takto dajú učiť, ale nemyslím si, že by sa dali zrušiť predmety. Viem si to predstaviť napríklad na téme 2. svetová vojna. Dejepis by túto tému „vlastnil“ a ostatné predmety by do nej vstupovali ďalšími informáciami. Je však potrebné dodať, že učiteľ nemôže byť od určitej úrovne polyhistor. Učiteľ dejepisu nemôže vedieť aj občiansku výchovu, geografiu či matematiku. Na základnej škole na prvom stupni to učiteľ zvládne, ale na druhom stupni alebo gymnáziu, kde sa už predmety špecializujú, je to už ťažšie. Zmysel by to malo len vtedy, ak by boli učitelia v témach koordinovaní.

Nedávno ste nadviazali spoluprácu s fínskou univerzitou v Oulu, s ktorou spolupracujete. O čo ide?

Chceme tam rozvinúť spoluprácu pri príprave budúcich učiteľov. Oulu je mesto, kde mala na pracovnom trhu obrovský podiel spoločnosť Nokia. V tomto meste mali výskumné huby a spoločnosť silné zastúpenie. Keď Nokia skončila, zistili, že ich trh bol veľmi premenlivý a stačilo, že skončila jedna firma a región mal obrovský problém so zamestnanosťou.

Začali s tým preto niečo robiť. Založili na univerzite špecializované inkubátory pre start-upy. Jeden sa venuje zdravotníckym inováciám, ktoré sú priamo napojené na nemocnice, druhý je zameraný na herný priemysel (vyvíjanie počítačových hier a aplikácií) a tretím sú edukačné technológie.

Ako to fungovalo, keď ste tam boli?

Chodia tam na jeden rok študenti z celého Fínska a funguje to na systéme zmiešaných tímov z rôznych fakúlt – hudobník s učiteľom, dizajnérom alebo programátorom. Vytvorili sa tak tímy ľudí, ktorí by sa inak len tak míňali na chodbách. Tímy mali za úlohu riešiť nejaké problémy, vytvárať aplikácie, dizajnovať ich. Vytvárali reálny produkt a na záver ich majú, podobne ako na start-upových konferenciách, prezentovať pred investormi. Učia študentov uplatniť sa vo svete biznisu. Oni to chápali ako istú formu podpory podnikania. Okrem toho sa Oulu špecializuje na rekvalifikáciu učiteľov a ich vzdelávanie v oblasti IT. Fíni rýchlo pochopili, že ak chcú uspieť, musia začať vychovávať študentov, ktorí sa dokážu adaptovať na trhu, a školy na to rýchlo reagovali.

Pri vašej spolupráci s fínskou univerzitou, ale aj inými projektmi sa zameriavate na vzdelávanie budúcich učiteľov, ich kontinuálne vzdelávanie a inovatívne metódy výučby. Ako by malo vyzerať?

Ak by sme mali viac peňazí, chceli by sme priniesť ľudí z Fínska k nám domov, pretože potrebujeme troška vyvetrať v spôsobe, akým sa pripravujú budúci učitelia. Na Orave sme robili malý projekt, ktorý bol zameraný na koučing a konzultantstvo pre pedagógov.

Najväčší problém je totiž ten, že nedochádza k transferu inovácií z teórie do praxe. Učitelia často absolvujú rôzne workshopy a školenia, ale nakoniec sa to do praxe neprenesie a ostane to v teoretickej rovine. Na Orave sme mali mentorku, ktorá chodila po desiatich školách a poskytovala učiteľom konzultácie po hodinách, dávala im pozitívnu spätnú väzbu a učiteľ si sám určoval, aký cieľ chce dosiahnuť na hodine.

Mentorka s učiteľom na hodinu šla a po nej si hodinu zrekapitulovali. Urobili to, čo sa na slovenských školách nerobí – jeden učiteľ sa ide pozrieť na hodinu k inému učiteľovi a dá mu feedback. V biznise je to pritom bežná prax. Vo firme totiž ľudia o tom, čo robia, komunikujú. V škole to neplatí. V kabinete skôr riešia byrokraciu ako spôsob učenia.

Čo sa stáva, keď učiteľ nemá spätnú väzbu?

Stane sa to, že keď mu niečo na hodine nezafunguje, žiaci robia bordel a je na hodinách hluk, zľakne sa a na ďalšej hodine to už neurobí. Mentor je tam na to, aby po hodine tieto problémy s učiteľom prešiel a dali si na ďalšiu hodinu nový cieľ a posunuli sa ďalej.

Robili sme to na vzorke asi 15 obyčajných učiteľov – žiadni špičkoví učitelia ani nováčikovia. Šlo o pedagógov, ktorí majú za sebou 10 rokov praxe a sú tesne predtým, ako vyhoria, a nutne potrebujú nové podnety. Mali sme veľmi dobré výsledky, pretože učitelia zistili, že hospitácia na hodinách nie je inšpekcia.

Prelomili sme mentálnu hranicu, keďže dovtedy návštevy považovali za kontrolu. Cítili a pochopili, že potrebujú pomoc. Do budúcnosti chceme projekt z Oravy vyskúšať na oveľa väčšej vzorke. Naším cieľom je zaviesť, aby na každej škole bol niekto, kto by dal učiteľom spätnú väzbu. Vtedy môžeme očakávať, že učitelia prejdú z izolácie na tímovejšiu prácu a systém sa začne inovovať zvnútra.

Slovenské školstvo má asi najviac koncepcií na meter štvorcový na svete. Ako vníma tento chaos bežný učiteľ?

Učiteľ je už unavený. Názorov a koncepcií je tak veľa, že sa v nich stráca a sám nevie, čo má v škole robiť. Školstvo potrebuje víziu a je na čase si povedať, ktorá to je. Pravdou je, že môžeme mať akokoľvek dobrú koncepciu, problém však je, ako ju potom aplikovať do praxe. Ako zmeniť 70-tisíc učiteľov. Zmeniť to z jedného dňa na druhý sa nedá a manažment zmeny bude trvať aj dvadsať rokov a to je výzva. 

V TRENDE 48/2016 sa venujeme téme inšpiratívnych učiteľov v článku Nečakajú na štát, školstvo menia sami.